Zostáva rébusom, ako sa bude správať nový predseda palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás. Akceptuje existenciu Izraela, alebo ho chce zničiť?
Matthew Kalman z kanadského „Globe and Mail“ v súvislosti s touto otázkou pozoruje v jeho volebnej kampani „očividný pohyb na obe strany v jeho volebnej kampani“. Príspevok uverejnený v „Jewish Exponent“ má názov „Chce oboje: Palestínsky čelný predstaviteľ: Proti teroru, ale za 'návrat'“ Titulok z Australia Broadcast Corporation túto mystifikáciu potvrdzuje takto: „Abbásova volebná taktika mätie analytikov.“
Tlač sústreďuje pozornosť na tie isté zjavné protiklady: pán Abbás v jednej chvíli požaduje, aby palestínsko-arabskí teroristi ukončili svoje útoky, a hneď potom ich (doslova) objíma a nazýva ich „hrdinami bojujúcimi za slobodu.“ Hovorí teda oboje. O zastavení násilia i o „práve na návrat“ do Izraela pre viac ako 4 milióny palestínskych Arabov, čo je dobre známy spôsob vyzývania k zničeniu židovského štátu.
Tak ako to je?
Vlastne tu neexistuje žiadny rozpor. Tým, že pán Abbás trvá na „práve na návrat“, signalizuje, že on, podobne ako Jásir Arafat a väčšina Palestínčanov, má v úmysle zničiť výsledok dosiahnutý v roku 1948; že odmieta samostatnú legitimitu židovského štátu a bude usilovať o jeho zánik. Od Arafata sa však odlišuje tým, že je schopný predstaviť si viac spôsobov, ako dosiahnuť tento cieľ.
Bez ohľadu na okolnosti, sa Arafat vytrvalo od roku 1965 až do roku 2004 spoliehal na terorizmus. Nikdy nebral vážne dohody, ktoré uzatvoril s Izraelom, chápal ich skôr ako spôsob zlepšenia vlastných možností vraždiť Izraelcov. Arafatova diplomacia vyvrcholila v septembri 2000, keď rozpútal svoju teroristickú vojnu proti Izraelu. A potom, bez ohľadu na to, že bola zjavne neúspešná, zotrval vo svojej funkcii až do svojej smrti v novembri 2004.
Pán Abbás naopak v septembri 2002 verejne pripustil, že teror priniesol viac škôd palestínskym Arabom než Izraelu. Taktika, ktorá mala vyvolať demoralizáciu a útek z Izraela, v skutočnosti doteraz zapríčinila len rozdelenie politickej scény, pri ktorej takmer padla samospráva a prišlo k oslabeniu obyvateľstva. Abbás z toho celkom správne vyvodil, že „použitie zbraní a uskutočňovanie útokov v Izraeli počas intifády bolo chybou.“
Pán Abbás preukázal taktickú flexibilitu. Na rozdiel od Arafata, ktorý sa nikdy nedokázal vzdať svojich teroristických nástrojov, ktoré mu mali priniesť bohatstvo, moc a slávu, pán Abbás vníma situáciu omnoho rozumnejšie. Ak jeho cieľu, ktorým je eliminácia suverénneho židovského štátu, lepšie poslúži zastavenie násilia, tak sa to stane jeho programom.
O nič viac ako Arafat (alebo aj Hamás, palestínsky islamistický džihád) akceptuje to, čo nedávno tak šarmantne nazval „sionistickým nepriateľom“, je však otvorený prijímaniu mnohonásobných prostriedkov na jeho zničenie. Ako tento týždeň po svojom víťazstve vo voľbách vyhlásil, „menší džihád je preč a ten väčší je pred nami.“ Forma džihádu sa musí zmeniť z násilnej na nenásilnú, ale džihád pokračuje.
Spočítajme si mnoho spôsobov, ako zničiť židovský štát: nukleárne zbrane, invázne armády, mega-terorizmus či starý dobrý terorizmus, palestínska demografická fertilita, „právo na návrat“, alebo mätenie Izraelcov až kým post-sionistickí ľavičiari spôsobia, jednostranný rozklad obyvateľstva a prinútia ho akceptovať dhimmi (servilný) štatút v „Palestíne.“
Poučnou paralelou pre Abbásove závery, hlásajúce, že násilie je nepatričné, je pohľad na správanie sa Stalina v priebehu desaťročia pred druhou svetovou vojnou. Vedomý si svojej slabosti v roku 1930 oznámil svoj zámer – Sovietsky zväz sa stane dobrým medzinárodným občanom:
Naša politika je politikou mieru a narastajúcich obchodných vzťahov so všetkými krajinami. Výsledkom tejto politiky je zlepšenie našich vzťahov s celou radou krajín a uzatvorenie mnohých obchodných dohôd, dohôd o technickej pomoci a tak ďalej. V tejto politike budeme pokračovať aj naďalej so všetkou silou a so všetkými prostriedkami, ktoré nám budú k dispozícii. Nechceme ani jediný meter cudzej zeme.
Neboli to žiadne prázdne slová. Stalin sa dlho držal tohto programu – až do roku 1939, keď sa začal cítiť dostatočne silný na to, aby prešiel do ofenzívy. Od tej chvíle začal s bezpríkladnou agresívnou kampaňou, ktorá trvala pol storočia a skončila až kolapsom sovietskeho štátu.
Pre pána Abbása je takýmto míľnikom rok 1930. Pochopil nevyhnutnosť toho, že veci treba nechať vychladnúť. Ako ten, ktorý dokáže realisticky zvážiť okolnosti a odpovedať na ne so zachovaním pokoja, je potenciálne omnoho hroznejším nepriateľom Izraela než jednotvárny slepý násilník a okázalo zlý Arafat.
