Prečítali sme si, že „predseda vlády“ Mahmúd Abbás sa v nedeľu zúčastní volieb, aby sa ako „prezident“ „Palestíny“ stal nástupcom Jásira Arafata.
Prepáčte mi, ale predseda vlády je podľa „Encyclopedia Britannica“ „hlavou výkonnej zložky vlády v štátoch s parlamentárnym systémom.“ Napriek tomu, že pána Abbása desaťtisíckrát označili ako predsedu vlády, v žiadnom prípade tento popis naňho nesedí.
A potom, je tu ďalší problém. Neexistuje žiadna krajina, ktorá by sa volala Palestína. Arabské mapy ju zobrazujú na mieste Izraela. OSN jej existenciu uznáva. Rovnako tak aj niektoré telefónne spoločnosti – napríklad francúzska Bouygues Telecom a kanadská Bell Canada. Napriek tomu, takéto miesto neexistuje.
Môžeme odmietnuť používanie takýchto termínov ako symptómov rovnakej nereálnosti, ktorá dala základ vojenským akciám palestínskych Arabov už od roku 1948. Tieto termíny ale zásadným spôsobom pomáhajú palestínskej veci (zdvorilý výraz pre „zničenie Izraela“).
V čase, keď boj o verejnú mienku má význam, ktorý dokáže konkurovať vojenským akciám, priniesol úspech pri formulovaní zásadných problémov palestínskym Arabom rozhodujúcu podporu zo strany politikov, komentátorov, akademikov, demonštrantov a aktivistov mimovládnych organizácií. Súhrnne povedané, tieto pomocné zbory udržujú palestínske snahy stále nažive.
Verejná mienka má veľký význam špeciálne v dlhotrvajúcich sporoch vyplývajúcich zo statickej situácie. Dôvodom je to, že slová odrážajú idey a idey motivujú ľudí. Zbrane samé osebe sú neúčinné; dnes sú to idey, ktoré inšpirujú ľudí k tomu, aby sa chytili zbraní alebo obetovali svoje životy. Hardvér je poháňaný softvérom.
Izrael vyhráva, pokiaľ ide o základnú geografickú nomenklatúru. V anglickom jazyku je tento štát známy ako Izrael, a nie sionistická entita. Jeho hlavným mestom je Jeruzalem, nie Al-Kuds. Podobne, názvy Chrámová hora (Temple Mount) a Múr nárekov (Western Wall) sa tešia ďaleko väčšej priazni než Al-Haram ash-Sharif či Al-Buraq. Separačnú bariéru nazývajú omnoho častejšie bezpečnostnou bariérou (na zabránenie vstupu palestínskym samovražedným atentátnikom) než deliacim múrom (pripomínajúcim rozdelenie Berlína).
V iných prípadoch však formulácie palestínskych Arabov v anglických textoch dominujú, a pomáhajú im tak vyhrávať v boji o verejnú mienku.
-
Kolaborant – toto slovo označuje niekoho, kto spolupracuje „zradným spôsobom“, a pripomína nám francúzskych a nórskych kolaborantov, ktorí svoje krajiny zrádzali nacistom. Tento pojem však (viac ako „informátor“, „krtko“ alebo „agent“), všeobecne popisuje tých palestínskych Arabov, ktorí poskytujú informácie Izraelu.
-
V štatúte utečenca platí pravidlo, že utečencom je ten, „kto sa v dôsledku dobre opodstatneného strachu z prenasledovania nachádza mimo krajiny svojej národnosti.“ Nevzťahuje sa to však na potomkov týchto osôb. V prípade Palestíncov si však status utečenca zaslúžia aj deti, vnuci a pravnuci utečenca. V jednom z demografických výskumov sa zistilo, že viac ako 95 % takzvaných palestínsko – arabských utečencov nikdy odnikiaľ neutieklo. Napriek tomu sa tento výraz aj naďalej používa, a vyvoláva tak dojem, že milióny palestínskych Arabov majú právo na návrat do Izraela.
-
Osada je definovaná ako malá obec alebo sídlo v novo osídlenej oblasti. Hoci niektoré židovské mestá na Západnom brehu a v Pásme Gazy majú desaťtisíce obyvateľov a existujú už takmer štyri desaťročia, osada, so svojím podtónom kolonializmu, sa stala takmer ich všeobecným označením.
-
Výraz Okupované územia naznačuje, že palestínsky štát existoval už v roku 1967, keď Izrael obsadil Západný breh a Pásmo Gazy. Nezodpovedá to skutočnosti, sú to v právnom zmysle sporné územia, a nie okupované.
-
Špirála násilia, výraz, ktorý zaviedol prezident George W. Bush („špirála násilia sa musí skončiť, aby mohol mierový proces... začať“), zahŕňa morálnu ekvivalenciu medzi zabíjaním izraelských civilistov a palestínsko – arabských teroristov. Pletie si podpaľačov s požiarnikmi.
-
Mierový tábor v Izraeli – termín je odvodený zo slovnej zásoby Lenina – sa vzťahuje na ľudí s ľavicovými názormi, ktorí veria tomu, že ústupky voči smrtiacim vrahom sú jediným spôsobom, akým možno ukončiť palestínsku agresiu. Tí, ktorí podporujú opačný prístup (napríklad zastrašovanie), patria k „vojnovému táboru.“ Skutočnosťou však je, že všetci Izraelci patria do „mierového tábora“, pretože všetci chcú ukončiť konflikt; nikto z nich nechce zabíjať palestínskych Arabov, okupovať Káhiru, či zničiť Sýriu.
Možno Arabi zaostávajú za Izraelom v príjme na hlavu a v pokročilej vojenskej technike, ale výrazne vedú na sémantickom bojisku. Kto by si len pred sto rokmi pomyslel, že Židia budú dnes lepšími vojakmi a Arabi lepšími publicistami?
