Jásir Arafat zomrel minulý mesiac. A už tento mesiac sa objavujú plány mimoriadnej zahraničnej pomoci palestínskym Arabom vo výške 500 miliónov – až 1 miliardy USD ročne.
Túto senzačnú správu uverejnil 17. decembra v New York Times Steven Weisman. Odhalil skutočnosť, že západné, arabské a niektoré ďalšie vlády plánujú zvýšiť o 50 až 100% zahraničnú podporu, ktorú už teraz poskytujú vo výške 1 miliardy USD ročne 3,5 miliónu palestínskych Arabov v autonómnych oblastiach. Podmienkou je rozbitie teroristických skupín a usporiadanie dôveryhodných volieb v januári 2005.
(Pri overovaní tejto správy hovorca Bieleho domu Scott McClellan túto správu nepotvrdil, ale ani nevyvrátil. Prezident Bush však následne vydal veľmi ambiciózne vyhlásenia o palestínsko – izraelskom konflikte: „Som presvedčený, že počas tohto volebného obdobia dokážem priniesť mier“, a „Budúci rok bude veľmi dôležitý, pretože prinesie mier“.)
Čo sa týka pomoci, možno sotva povedať, že by boli obyvatelia Západného brehu a pásma Gazy zanedbávaní. Dostávajú asi 300 USD na osobu, čím sa v celosvetovom merítku stávajú (v prepočte finančnej pomoci na osobu) najväčšími príjemcami finančnej pomoci. Je zarážajúce, že ich úsilie orientované na zničenie Izraela neinšpiruje darcov k jeho zastaveniu, ale naopak, k jeho podpore. Peniaze idú do spoločného rozpočtu, finančná pomoc zo zahraničia tak nakoniec ide na bojovú propagandistickú mašinériu palestínskych Arabov, na ich zbrane, armádu a samovražedných atentátnikov.
Toto však netrápi tých, ktorí pomoc poskytujú. Riaditeľ Svetovej banky pre Západný breh a Pásmo Gazy Nigel Roberts zľahčuje chyby minulosti. Obracia sa na darcov so slovami, „možno vaša jedna miliarda USD ročne neprinesla veľký úžitok, myslíme si však, že práve to je dôvod, aby sme v priebehu ďalších troch – štyroch rokov robili ešte viac.“
V skutočnosti tým Roberts hovorí: Áno, vaše peniaze umožňovali Arafatovu korupciu, ideológiu džihádu a budovanie tovární na výrobu samovražedných atentátnikov, to sú však problémy včerajška; teraz dúfajme, že nové vedenie použije peňažné dary na lepšie účely. Prosím, poskytnite viac prostriedkov, zvýšite tak jeho prestíž a silu, a potom dúfajte v to najlepšie.
Tieto fantázie ignorujú dva drobné problémy. Jeden sa týka všeobecne rozšíreného úmyslu palestínskych Arabov zničiť Izrael. Tento je viditeľný na príklade celonárodného žiaľu za úhlavným teroristom Arafatom počas jeho pohrebu, na stabilných výsledkoch prieskumov verejnej mienky a na stabilnom dodávaní potenciálnych džihádistov. Palestínski Arabi majú, mierne povedané, ešte ďaleko k objaveniu svojej vnútornej umiernenosti.
Ďalší problém spočíva v tom, že za násilie a tyraniu posledného desaťročia sa kladie zodpovednosť výhradne na Arafata. Chybne sa predpokladá, že teraz, bez neho, sa palestínski Arabi nemôžu dočkať reforiem. Nový vodca, Mahmud Abbas už v skutočnosti vyzval k ukončeniu terorizmu voči Izraelu, urobil to však z očividne taktických (je chybou robiť to teraz), a nie zo strategických dôvodov (treba zanechať teror raz a navždy), a už vôbec nie z morálnych dôvodov (teror je zlý vo svojej podstate).
Abbas nie je umiernený, je však pragmatikom. Na rozdiel od Arafata, ktorý bol stravovaný sám sebou a svojimi démonmi, predstavuje sa Abbas ako omnoho rozumnejšia osoba, ktorá môže pokračovať v Arafatovom úsilí o zničenie Izraela na racionálnejšej úrovni. V tomto duchu sa rýchlo ospravedlnil Kuvajťanom a pomeril sa so Sýrčanmi; v porovnaní s tým je začatie dialógu s Američanmi jednoduché.
Abbasov úmysel zničiť Izrael však nie je o nič menší, než bol úmysel jeho mentora – Arafata. Zreteľne to vyplýva napríklad z jeho nedávnych komentárov, v ktorých požaduje, aby bolo miliónom palestínskych „utečencov“ dovolené odísť do Izraela, aby tak získali demografickú prevahu; alebo tiež z toho, ako udržiava jedovatý obsah tlače vydávanej palestínskou samosprávou.
Dať Palestínčanom teraz viac peňazí, skôr, ako zmenia svoj postoj a začnú akceptovať trvalú existenciu židovského štátu Izrael, by bolo strašnou chybou, tragickým opakovaním diplomatického postupu Osla v 90. rokoch. Predčasná odmena palestínskym Arabom znovu zapríčiní oneskorenie časového plánu zmierenia.
Už roky tvrdím, že peniaze, zbrane, diplomacia a uznanie pre palestínskych Arabov by malo nasledovať až keď akceptujú Izrael.
Známkou toho, že sa to skutočne udialo, bude, ak nebudú Židia žijúci v Hebrone (na Západnom brehu) potrebovať viac bezpečnostných opatrení ako Arabi žijúci v Nazarete (v Izraeli).
Kým nastane takýto harmonický deň – a ja predpokladám, že to bude asi o tridsať rokov - okolitý svet by mal sústredene a neúnavne naliehať na palestínskych Arabov, aby uznali existenciu Izraela, a nie na to, že ich bude zahŕňať peniazmi a inými formami podpory.
