Titulok v Global Review: "Interview s Danielom Pipesom: "Pokiaľ zostane Blízky východ ovládaný autokratmi, zostane tým istým starým Blízkym východom."
Global Review: Bolo stiahnutie sa USA z Iraku a Afganistanu strategickou chybou alebo umožnilo americkým silám zamerať sa na veľmocenskú konkurenciu s Čínou, Ruskom, Severnou Kóreou a Iránom?
Daniel Pipes: Oboje, a najmä porážka v Afganistane, boli katastrofami. Nie je možné ich ospravedlniť žiadnymi dôvodmi. Američania sa znova a znova ukazujú ako nespoľahliví spojenci.
GR: Prosím, porovnajte Trumpovu a Bidenovu politiku k Blízkemu východu.
DP: Trump mal pravdu v Iráne, Biden sa mýlil, a to je najdôležitejšia otázka. Trump bol lepší aj v Izraeli. Biden je v Turecku o niečo lepší. Približne rovnako zle sú na tom so Saudskou Arábiou, pričom Trump nereagoval na iránsky útok a Biden bol zbytočne nepriateľský. Takže celkovo bol Trump lepší.
GR: Aká je správna rovnováha medzi humanitárnymi záujmami a národnými záujmami, pokiaľ ide o Saudskú Arábiu?
DP: Poukazujete tu na trvalé americké napätie medzi starostlivosťou o druhých a starostlivosťou o seba. V prípade Saudskej Arábie a jej mladého, impulzívneho účinného vládcu Mohammada bin Salmána to znamená dať najavo svoju nespokojnosť s jeho prístupom "najprv strieľaj, potom sa pýtaj" pri zachovaní dlhodobého bezpečnostného vzťahu.
 Henry Kissinger (vľavo) a Jimmy Carter predstavujú dva extrémy spektra národných a huanitárnych záujmov. |
GR: Existuje vyhliadka na obrannú dohodu medzi USA a Saudskou Arábiou?
DP: Ak máte na mysli článok 5 v štýle NATO, kde sa Spojené štáty zaviazali k obrane Saudskej Arábie, zdá sa, že to neprichádza do úvahy; to môže fungovať len s rovnakou demokraciou. Ale niečo menej záväzné už dávno existuje a malo by byť možné v budúcnosti.
GR: Iránsky režim hovorí o "poslednej bitke" s cieľom vyhnať Spojené štáty a Izrael z Blízkeho východu. Ako to úsilie napreduje?
DP: Nie dobre. Iránska agresivita tlačí regionálne vlády a národy smerom k Spojeným štátom a Izraelu, ako to ukazujú Abrahámske dohody a súčasné zbližovanie Saudskej Arábie a Izraela.
DP: Toto sa neustále mení. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu jasne vyjadril svoj názor: "Palestínčania by mohli mať veľký úžitok zo širšieho mieru. Mali by byť súčasťou tohto procesu, ale nemali by mať právo veta na tento proces." Zdá sa, že Saudi sú pripravení zaplatiť Palestínskej samospráve, aby mlčala. Bidenova administratíva chce veľké izraelské ústupky voči PA. Samotná PA chce celý proces zastaviť. Nakoniec predpokladám určitý kompromis, ktorý bude fungovať pre všetky strany okrem Palestínskej samosprávy, ktorá sa obráti so žiadosťou o podporu na svoj široký volebný obvod.
GR: Môže izraelsko-saudská dohoda konečne vytvoriť "nový Stredný východ"?
DP: Tento pojem sa datuje k vplyvnej knihe z roku 1993 The New Middle East (Nový Blízky východ) od izraelského večného politika Šimona Peresa. Čiastočne správne zhodnotil, že "v minulosti bol ústredným problémom arabsko-izraelského konfliktu palestínsky problém. To už nie je pravda, teraz je to jadrová hrozba." Mýlil sa však, keď si predstavoval "jordánsko-palestínsko-izraelské usporiadanie "Beneluxu" pre ekonomické záležitosti... umožňujúce každému žiť v mieri a prosperite. Ešte chybnejšie predpovedal, že sa celý Blízky východ zjednotí "na spoločnom trhu". Pokiaľ zostane Blízky východ ovládaný autokratmi, zostane tým istým starým Blízkym východom.
GR: Izraelský minister zahraničných vecí Eli Cohen očakáva, že oveľa viac krajín s moslimskou väčšinou bude nasledovať Saudskú Arábiu k Abrahámskym dohodám; je to reálne?
DP: Časom áno. Omán je vhodný. Tunisko a Kuvajt sa možno nakoniec pridajú. Jedného dňa si viem predstaviť Alžírsko, Líbyu a Irak. Dôležitejšou otázkou je, že arabské štáty sa pred päťdesiatimi rokmi vzdali vojny s Izraelom po vojne v októbri 1973. Jeden po druhom sa vyrovnávajú so židovským štátom. Palestínčania sú komplexnejší, s obyvateľstvom idúcim rovnakým smerom, zatiaľ čo vedenie, či už PA alebo Hamas, je stále nepriateľskejšie.
 Bude Ománsky sultán Haitham bin Tarik tým, kto sa po MbS (Mohammed bin Salman) pripojí k Abrahámovým dohodám? |
GR: Nedávno ohlásený Ekonomický Koridor India – Blízky východ – Európa (IMEC) sponzorovaný USA navrhuje "stimulovať hospodársky rozvoj prostredníctvom posilnenej konektivity a hospodárskej integrácie medzi Áziou, Arabským zálivom a Európou. ... Bude zahŕňať železnicu, ktorá po dokončení poskytne spoľahlivú a nákladovo efektívnu cezhraničnú tranzitnú sieť medzi loďami a železnicou, ktorá doplní existujúce námorné a cestné dopravné trasy, čím umožní tranzit tovaru a služieb do, z a medzi Indiou, Spojenými arabskými emirátmi a Saudskou Arábiou, Jordánskom, Izraelom a Európou." Čo hovoríte na tento plán?
DP: O desaťročie neskôr to predstavuje rovnakú odpoveď na rozsiahlu Belt and Road Initiative (BRI) – novej Hodvábnej cesty komunistickej Číny. Súťaží aj s predchádzajúcimi veľkými plánmi, ako je Globálna brána do roku 2021 a Partnerstvo pre globálnu infraštruktúru a investície do roku 2022, nehovoriac o existujúcom Suezskom prieplave a transázijskej železnici. Vzhľadom na tieto alternatívy, náklady na IMEC a jeho politické výzvy som skeptický voči jeho potenciálu.
GR: Je nepresné nazývať súčasnú situáciu na Západnom brehu "apartheidom", ale existujú okolnosti, za ktorých by sa tento výraz mohol aplikovať?
DP: Áno, nazvať Izrael štátom apartheidu je ohováranie. Nevidím, že by sa krajina uberala týmto smerom, hoci niektoré plány pre Západný breh by to mohli ospravedlniť. Mám na mysli najmä to, čo sa niekedy nazýva Riešenie jedného štátu. Izrael by anektoval celý Západný breh Jordánu, rozšíril nad ním izraelskú suverenitu a všade uplatňoval izraelské občianske právo. Rovnako ako vo východnom Jeruzaleme od roku 1967 by Palestínčania mali trvalý pobyt a mali možnosť požiadať o občianstvo. To mení ťažkú situáciu jeruzalemského moslimského obyvateľstva, ktoré nemá občianstvo, na model pre jeho oveľa väčší náprotivok na Západnom brehu. Ak by sa obyvatelia Západného brehu rozhodli zostať ako osoby s trvalým pobytom, ktorým chýbajú plné práva občanov, objaví sa dvojúrovňová politická skupina, ktorú možno dôveryhodne nazvať apartheidom.
GR: Po mnohých rokoch sa Netanjahu a Recep Tayyip Erdoğan stretli; čo na to hovoríte?
DP: Erdoğan je islamista, opovrhuje Izraelom, ale chápe, že niekedy musí byť milý. V prvej dekáde jeho vlády (2003-13) si izraelskí lídri mysleli, že by s ním mohli obchodovať. Odvtedy zmúdreli. Verím, že Netanjahu obchoduje s Erdoğanom transakčne a neprijme žiadne záväzky, ako napríklad plynovod cez Turecko, ktoré by urobili Izrael rukojemníkom rozmarov Ankary.
 Netanyahu (vľavo) a Erdoğan vyzerali pri stretnutí tak šťastne, ako by sa dalo očakávať. |
GR: Môže Netanjahu uniknúť svojmu problému súdneho preskúmania tým, že opustí Itamara Bena Gvira a Bezalela Smotricha v prospech koalície s Bennym Gantzom?
DP: Netanjahu už raz podviedol Gantza; je ťažké si predstaviť, že by sa Gantz opäť spojil s Netanjahuom, teraz, aby zachránil svoju vládu. Ben Gvir a Smotrich, uvedomujúc si to, naplno využívajú svoju silu.
GR: Existuje vyhliadka na vojenský prevrat v Izraeli?
DP: Neviem si to predstaviť. Izraelské obranné sily dôkladne akceptujú prvoradosť politickej kontroly.
Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy, US policy
