Braude, zakladateľ a vedúci Centra pre mierové komunikácie, organizácie zameranej na zlepšenie arabsko-izraelských vzťahov, napísal dôležitú a veľmi originálnu knihu. Pripomína pozitívnu históriu tohto napätého vzťahu, tlieska marockej výnimke, skúma súčasné možnosti a prichádza k záveru, že "sa objavilo kritické množstvo v prospech nápravy", ktorého hluk "je počuť od brehov Atlantiku až po Hormuzský prieliv" a ponúka komplexný súbor politických odporúčaní.
V názve a podnadpise si zaslúžia pozornosť tri slová. "Náprava" odkazuje na Braudeove mierne nostalgické spomienky na dobré arabsko-izraelské vzťahy spred storočia. Ponúka pôsobivú škálu prosionistických egyptských a irackých hlasov; napríklad egyptský učenec Ahmad Zaki tvrdil, že "víťazstvo sionizmu je aj víťazstvom môjho ideálu". Ale takýto pohľad bol vždy menšinový. Aby to bolo väčšinové, vyžaduje si viac revolúciu ako nápravu.
Pozornosť púta aj "kultúrna". Braude rozumne obhajuje ústredné postavenie občianskej spoločnosti, dokonca aj v autokraciách, poukazujúc na neprijateľnú priepasť medzi dobrými vzťahmi, ktoré vlády udržiavajú s Izraelom, a ich očierňovaním krajiny pre domácu spotrebu: na zlepšenie vzťahov by podľa neho "arabské obyvateľstvo potrebovalo spojenie ich vlád pri budovaní vzťahu s Izraelom a jeho ľudom." Napríklad "arabsko-izraelský projekt odsoľovania vody neovplyvňuje postoje verejnosti, pokiaľ ho médiá ignorujú a kazatelia presviedčajú svoje stáda, že 'sionisti' otravujú pitnú vodu". Vo väčšom zmysle: "Jedinečné zameranie na dosiahnutie niekoľkých nových zmlúv riskovalo zahmlievanie príležitostí nadviazať nespočetné množstvo väzieb s arabskými národmi." Na nápravu tohto problému poukazuje na školy, náboženské vedenie a médiá ako na kľúčové prvky, ktoré môžu zmeniť postoje.
"Arabský" tu znamená nepalestínsky. Na rozdiel od týchto dvoch populácií Braude správne zisťuje, že "prístupy, ktoré sa vzťahujú na jednu, nemusia nutne platiť aj na druhú", a tak ani jedna nezahŕňa Palestínčanov do svojho prieskumu a neponúka odporúčania, ktoré sa na nich vzťahujú.
Kniha končí užitočným zoznamom krokov, ktoré môžu Izraelčania a Američania podniknúť, aby podporili priaznivé vzťahy medzi arabskými štátmi a Izraelom, ako napríklad "Zriadiť jednotku monitorovania a zodpovednosti" a "Zlepšiť prístup k zahraničným médiám". Izraelčania a Američania, tí prví by sa prirodzene mali ujať vedenia, vzhľadom na ústrednú úlohu arabských štátov v zahraničných vzťahoch k Izraelu.
Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy, History
