Webová stránka knihy
Vuorelma, zasiahnutá kontrastom medzi zatuchnutým Tureckom, o ktorom čítala pred príchodom do krajiny, a čerstvým Tureckom, ktoré našla pri príchode, premenila tento rozpor na knihu, v ktorej podrobne rozoberá tento údajný problém médií, politickej analýzy a verejnej mienky. Zrozumiteľnejšia verzia jej názvu by mohla znieť "Storočie cudzincov stereotypizujúcich Turecko".
Autorka, výskumníčka na Helsinskej univerzite, uvádza svoj pohľad na vec už na str. 3 citovaním Edwarda Saida a potom sa nikdy, vôbec nikdy neodchýlila od svojej straníckej línie. Napríklad texty, o ktoré sa pri Turecku opiera, "sa čítajú nielen ako opisy internacionály, ale aj ako opisy západného ja". Oveľa viac sa zaujíma o "voľnú epistemickú komunitu novinárov, vedcov, diplomatov a politikov" ako o Atatürka a Erdoğana.
Vuorelma má vlastný názor a ako príliš veľa akademikov nedopustí, aby sa medzi ňu a brúsny kameň dostali malicherné skutočnosti.
Vuorelma rozdeľuje skúmanú éru na päť častí (do roku 1952, do roku 1991, do roku 2003, do roku 2011 a súčasnosť), ale na týchto záleží menej ako na "štyroch rozprávačských tradíciách", ktoré považuje za "zrejmé už na začiatku 20. storočia" a ktoré sú stále prítomné; táto kontinuita "ukazuje, že presvedčenia, ktoré obsahujú, sú hlboko zakorenené a trvalé." Tieto tradície predstavujú "Turecko ako krajinu, ktorú (1) "my" potenciálne strácame, (2) stojí na rozhodujúcej križovatke, (3) vediú ju siláci, ktorí stelesňujú štát a (4) je neustále ohrozovaná postupnou islamizáciou".
Znie to tak, že tomu rozumie, nie? Ale v dramatickom vyvrátení tejto tézy Matthew deTar vo svojej ďaleko kvalitnejšej štúdii Čísla, ktoré hovoria: Slovník tureckého nacionalizmu (Syracuse: Syracuse University Press, 2022) tvrdí, že kontinuity v tureckej histórii sú skutočné, nie sú len výsledkom obmedzeného chápania cudzincov. Ako je zhrnuté v reklame k jeho knihe: "Ak sa aj povrch tureckej politiky v priebehu desaťročí dramaticky zmenil, slovník na triedenie týchto zmien zostáva konštantný: Európa, islam, menšiny, armáda, zakladateľ (Atatürk)."
Okrem svojho mylného predpokladu Vuorelma skresľuje texty vo svojej vzorke, aby sa zmestili do štyroch úhľadných rubrik. Ako príklad si vezmite článok v National Interest z roku 1994 "Vnútorný boj islamu", o ktorom hovorí. Náhodou ho dobre poznám, keďže som jeho autorom. Vuorelma tvrdí, že "presvedčenia, ktoré sa vyskytujú v naratívnej tradícii o "stratenom Turecku", sú prítomné v Pipesovej analýze."
Ale pohľad na môj článok zistí pravý opak. Predstavujem (v ére pred Erdoğanom) Turecko ako krajinu preplnenú "moslimami, ktorí sa chcú učiť sa od cudzincov, sú orientovaní na demokraciu a pripravení integrovať sa do sveta". Zobrazujem Turecko, ktoré sa teší "jedinečne dobre formulovanej a široko akceptovanej filozofii sekularizmu" a slúži ako "veľký príbeh úspechu moslimského sveta". A okrem toho: "Turecký model hrozí podkopaním chomejského experimentu rovnako ako západný model nakoniec podkopal sovietsky experiment." Vyzývam Turkov, aby "nenapodobňovali mulláhov a šírili svoje vlastné myšlienky do moslimského sveta" a aby Washington "povzbudil Turkov, aby zostali pevní". Stručne povedané, vyzývam Turkov, aby dôraznejšie presadzovali svoje myšlienky. Kde je tu téma "straty Turecka"? Len vo Vuorelminých predstavách.
Vuorelma má vlastný názor a ako príliš veľa akademikov nedopustí, aby sa medzi ňu a brúsny kameň dostali malicherné skutočnosti.
Súvisiace témy: History, Turkey, Turks and the Ottoman Empire
