Interview uskutočnil: Vasile Simileanu. Titulok v GeoPolitica: "2022: A Critical World."
GeoPolitica: Ako vidíte vývin palestínsko-izraelského konfliktu?
Daniel Pipes: Počas 25 rokov, 1948-73, arabské štáty dominovali vo vojne proti Izraelu. Prehrali každú bitku, nakoniec sa vzdali a odovzdali antisionizmus Palestínčanom, ktorí sa horlivo ujali vedenia. V nasledujúcich takmer 50 rokoch sa Palestínčania ukázali ako veľmi talentovaní na vedenie vojny napriek absencii ekonomickej alebo vojenskej sily. Napriek tomu aj oni prehrali každú bitku. Potom vyvstáva otázka, ako dlho môžu Palestínčania vytrvať pri prehrách? Odpoveď závisí od odhodlania Izraela vyhrať – a doteraz nebol pripravený podniknúť potrebné kroky. Ak by to tak zostalo, konflikt by mohol pokojne pokračovať ďalších 50 rokov.
GeoPolitica: Aký je stav bezpečnostných vzťahov Izraela s arabskými štátmi?
Daniel Pipes: Tieto vzťahy sa od roku 1973 pomaly zlepšovali, boli poznamenané takým významným vývojom, ako bola Sadatova návšteva Jeruzalema v roku 1977, Jordánska mierová zmluva v roku 1994 a Abrahámove dohody v roku 2020. V súčasnosti najhrozivejšie vládne nepriateľstvo voči Izraelu nepochádza od z arabských štátov, ale z nearabských moslimských štátov: najmä z Turecka a Iránu, ale aj z Pakistanu a Malajzie.
GeoPolitica:Vyjadrite sa, prosím, k agresívnym vyhláseniam Teheránu voči štátu Izrael.
Daniel Pipes: Iránska islamská republika čerpá veľkú časť svojej legitimity z antisionizmu, takže neustále, zúrivo verbálne útočí na Izrael. Režim ukázal vo vojenskej oblasti oveľa väčšiu opatrnosť, hoci jeho nahromadenie jadrových zbraní naznačuje, že nakoniec dúfa, že pozdvihne boj na túto úroveň.
 V infantilnom prejave agresie iránsky režim podporuje pošliapanie a pálenie izraelskej vlajky. |
GeoPolitica: Aká je úloha Spojených štátov v arabsko-izraelských rokovaniach?
Daniel Pipes: " "Mieroví procesori" vo Washingtone sa zameriavajú na palestínsko-izraelskú trasu, ale to do nekonečna nikam nevedie; Palestínske nepriateľstvo na Západnom brehu Jordánu a v Gaze je v súčasnosti približne také vysoké ako pred podpísaním dohôd z Oslo v roku 1993. Trumpova administratíva to vyskúšala, nikam sa nedostala a potom sa zamerala na štáty, čo prinieslo okamžité výsledky. Bidenova administratíva sa vrátila späť na palestínsku trasu, takže úloha USA je zatiaľ malá.
GeoPolitica: Čo predikujete pre zahraničnú politiku Turecka pod vedením Recepa Tayyipa Erdoğana, keď si uvedomíte jeho nádej na opätovné získanie vplyvu na štáty bývalej Osmanskej ríše, jeho zložité vzťahy s Iránom a Ruskom a jeho členstvo v NATO?
Daniel Pipes: Erdoğan je skvelý politik v kontexte domácej scény Turecka, ale dosť nešikovný v zahraničných záležitostiach. Má zlé vzťahy s celým Blízkym východom okrem Azerbajdžanu a Kataru a tiež zlé vzťahy so všetkými veľkými svetovými mocnosťami. Keďže Erdoğan nie je niekto, kto sa poučí (pozrite sa na prebiehajúcu menovú krízu), vidím to tak, že jeho zahranično- politická nešikovnosť bude pokračovať.
 Erdoğan (vľavo) a jeho BFF (najlepší priateľ naveky), katarský Emir Tamim. |
GeoPolitica: Ak berieme do úvahy účasť Turecka v Líbyi, Sýrii a Náhornom Karabachu, ako aj jeho podporu Moslimskému bratstvu, prosím, predikujte jeho cestu na Blízkom východe.
Daniel Pipes: Rovnako ako Iránci, aj Erdoğan urobil z islamu svoju medzinárodnú vizitku. V porovnaní s Teheránom má však dve výhody: je sunnitom (rovnako ako zhruba 90 percent všetkých moslimov) a je menej násilnícky. Napriek tomu jeho nádeje v roku 2011 viesť islamistické povstanie na Blízkom východe stroskotali, čo ho prinútilo rehabilitovať štruktúry z osmanskej éry a zapojiť sa do vojen iných strán. Ako to naznačuje, Turecko vnímam ako sekundárnu mocnosť v konfliktoch na Blízkom východe.
GeoPolitica: Ako interpretujete nové divadlo "Rusko-Turecko-Irán-Azerbajdžan-Arménsko"?
Daniel Pipes: Konflikt medzi Azerbajdžanom a Arménskom poháňa toto divadlo, pričom Turecko jednoznačne podporuje svojich turecko hovoriacich kolegov v Azerbajdžane, Irán oveľa zdráhavejšie podporuje kresťanské Arménsko a Rusko využíva situáciu na presadzovanie svojich vlastných záujmov. Izrael je tu divokou kartou, pretože by sa mal morálne a strategicky spojiť s Arménskom, ale namiesto toho podporuje Azerbajdžan.
GeoPolitica: A čo partnerstvo "Rusko-Turecko-Irán"?
Daniel Pipes: Je to trochu ako hovoriť o partnerstve Nemecka, Talianska a Japonska v Druhej svetovej vojne; v oboch prípadoch trio zdieľa málo konštruktívneho; väčšinou zdieľajú odpor k spoločným nepriateľom. To ich ani ich spojenectvo veľmi ďaleko nedotiahne.
GeoPolitica: Opustí Turecko NATO a pripojí sa k Rusku pri vytváraní novej geostrategickej aliancie?
Daniel Pipes: Nie, turecké vedenie si želá hrať na oboch stranách a členstvo v NATO výrazne pomáha udržiavať rovnováhu. Mimochodom, toto zapadá do väčšieho moslimského impulzu k neutralizmu. Ako som napísal pred 40 rokmi: "Násir stelesnil túto tendenciu, keď proti sebe postavil Spojené štáty a Sovietsky zväz, vediac, ako ďaleko môže zájsť a získať maximálne výhody z oboch strán. Boli to väčšinou moslimskí vodcovia, ktorí ho napodobňovali v tejto charakteristickej moslimskej zručnosti – napríklad v Alžírsku, Severnom Jemene a v Afganistane pred rokom 1978." Tento vzor sa vracia k moslimskej ostražitosti dostávať sa príliš blízko k zahraničným mocnostiam.
GeoPolitica: Aké sú dôsledky vzostupu Číny pre Blízky východ vzhľadom na jej vojenskú základňu v Džibuti a jej ekonomické ambície?
Daniel Pipes: Rovnako ako kdekoľvek inde na svete, Čínska komunistická strana trpezlivo kladie základy na Blízkom východe, aby v budúcnosti dosiahla väčší vplyv nadväzovaním priateľstiev, spoznávaním miestnych pomerov a budovaním ekonomickej infraštruktúry. Či to bude fungovať podľa plánu, je však otvorenou otázkou, keďže tvrdohlavosť Číny vyvolala rastúci odpor populistov a vlád.
 Čínska vojenská základňa v Džibuti. |
GeoPolitica:Súhlasíte s tým, že Stredný východ a Severná Afrika (región MENA) zahŕňa niekoľko stabilných štátnych aktérov (Egypt, Jordánsko, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty), ktorí sú proti zasahovaniu Turecka, Iránu, Ruska a Číny?
Daniel Pipes: Áno, súhlasím. Alebo, videné z americkej perspektívy, väčšina štátov regiónu je v podstate priateľská.
GeoPolitica: Terorizmus a regionálne konflikty v MENA majú globálny dopad. Bude to pokračovať alebo sa to zníži?
Daniel Pipes: Násilie je hlavnou črtou života v regióne; a hoci sa samotné násilie nezmenšilo (spomeňme si na Líbyu, Sýriu, Jemen), zdá sa, že má menší vplyv na vonkajší svet. Možno to dokázala udržať na uzde znížená potreba uhľovodíkov, bezpečnosť letísk a "Pevnosť Európa".
GeoPolitica: Región obsahuje množstvo konfliktov – Arabsko-Izrael, Libanon, Sýria, Irak, Jemen, Afganistan: máte univerzálne nápady, ako ich vyriešiť?
Daniel Pipes: Žiaľ, nie. Všimol som si však, že konflikty v regióne sa vracajú k špeciálnym moslimským ťažkostiam pri prispôsobovaní sa modernosti. Aj keď v tomto smere došlo k určitému pokroku, napríklad k poklesu islamizmu, všeobecný problém zostáva nezmenšený.
GeoPolitica: Aký je váš názor na strednodobý a dlhodobý vývoj v MENA?
Daniel Pipes: Ako človek, ktorý šuduje Blízky východ od roku 1969, som sa naučil, že byť pesimistickým je dobrý kariérny krok. Takže predikujem, že problémy nahradia nové problémy a pridajú sa k starým.
GeoPolitica: Aké sú hlavné výzvy, ktorým čelí dnešný svet?
Daniel Pipes: Očakával túto otázku už v nedávnom tweete: elektromagnetický impulz, Čínska komunistická strana, islamizmus, globálna ľavica a klesajúca pôrodnosť, okrem najproblematickejších miest (najmä v Afrike). Dodal som, že klimatické zmeny ma nedesia.
Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy, Middle East patterns, Muslims in Europe, Turkey, Turks and the Ottoman Empire
