Keď americkí občania vyvíjajú nátlak na svoju vládu v prospech Izraela, niektorí byrokrati zahraničnej politiky to nafúkane odsúdia ako privilegovanie úzkych priorít etnickej skupiny pred nezainteresovanou formuláciou zahraničnej politiky. Lobby ako Americký izraelský výbor pre verejné otázky (AIPAC) a Kresťania zjednotení pre Izrael (CUFI) v skutočnosti zlepšujú zahraničnú politiku USA.
 Jeden z najhorších bestsellerov. |
V 50. rokoch kritici Izraela obviňovali "židovskú lobby" za marenie protisovietskej aliancie. V 70. rokoch dávali vinu silným vzťahom medzi USA a Izraelom za arabský ropný bojkot. Po roku 2000 obvinili izraelskú lobby z vojny v Iraku. Po roku 2010 ju kritizovali za to, že najskôr brzdila a neskôr odvolala Iránsku dohodu. Najznámejšií sú John J. Mearsheimer z Chicagskej univerzity a Stephen M. Walt z Harvardu, ktorí sa vo svojom bestselleri The Israel Lobby and U.S. Foreign Policy (Izraelská lobby a Zahraničná politika USA) z roku 2007 zamerali na všeobecný spor proti proizraelským Američanom.
V reakcii na to proizraelskí aktivisti svoje lobistické úsilie obvykle zdôvodňujú dvoma dôvodmi. (1) Prospešnosť: Izrael je prínosom pre Spojené štáty. Američania profitujú z vývoja a testovania pokrokových zbraní, jeho spravodajskej siete, najmodernejších vodných technológií a najsilnejšieho a najspoľahlivejšieho štátu v životne dôležitom, ale divoko turbulentnom regióne Blízkeho východu. (2) Nízka nákladnosť: Vzťahy medzi USA a Izraelom nezasahujú do ďalších väzieb s USA. V dávnych dobách to znamenalo vzťahy s Egyptom, Irakom a Saudskou Arábiou; v súčasnosti sa to týka Turecka, Kataru a Iránu.
Tieto argumenty však možno nebudú v budúcnosti platiť, pretože užitočnosť a nízka nákladnosť by mohli zmiznúť. Keď sa liberáli dištancujú od židovského štátu, prípadná prezidentka Kamala Harris by mohla odmietnuť to, čo Izrael ponúka, a zistiť, že blízke vzťahy s Jeruzalemom bránia iniciatívam voči Iránu.
Očakávam takýto posun a navrhujem, aby sa izraelská lobby pozerala úplne iným spôsobom a predviedla svoju domácu úlohu oproti zahraničnému vplyvu.
 Pomník Blackstone Memorial, 1891: "Palestína pre Židov." |
Izraelčania aj Palestínčania vyzývajú k nadšenej podpore veľkých provincií. Izraelčania majú židovskú diaspóru, najmä jej bohatých a mocných vodcov, od Chaima Weizmanna po Sheldona Adelsona, ako aj celosvetovú sieť kresťanských podporovateľov od lorda Palmerstona a Williama Blackstona po Clarka Clifforda a Nikki Haleyovú. Palestínčania paralelne počítali s arabskými, moslimskými, európskymi a komunistickými štátmi, ako je Egypt, Irán, Švédsko a Sovietsky zväz, ako aj s narastajúcou podporou globálnej ľavice, príkladom je Jeremy Corbyn. Ako ukázal Steven J. Rosen, "arabská cesta do Washingtonu vedie cez Paríž, Londýn a Berlín".
Počas minulého storočia tieto provincie narástli a zhruba sa navzájom vyvážili. Obe vznikli počas prvej svetovej vojny, keď britskí sionisti vyvíjali tlak na svoju vládu, aby podporila Židovský národný domov v Palestíne, a arabskí vodcovia predtým, ako pomohli jej vojnovému úsiliu, vydolovali od Británie sľub o Palestíne. Počas Druhej svetovej vojny vyvíjali západní Židia a ich spojenci zúfalý tlak na britskú vládu, aby otvorila imigráciu do Palestíny pre židovských utečencov, pretože arabskí vládcovia hrozili sabotovaním britských vojnových snáh, ak by imigráciu povolili.
Po vojne sa do popredia dostali americkí sionisti, počet nezávislých arabských štátov sa strojnásobil. Sionisti v roku 1948 úspešne lobovali u prezidenta Trumana za uznanie štátu Izrael, päť arabských štátov napadlo rodiacu sa občiansku spoločnosť. Každá strana sa poučila od tej druhej: Izraelčania vyvinuli mocnú armádu, Arabi získali čoraz väčšie postavenie v západnej politike, médiách a vzdelávaní. Každá strana vyvinula a zdokonalila techniky získavania finančných prostriedkov zo svojich provincií, či už išlo o žiadosť od organizácie United Jewish alebo o saudské, kuvajtské a iné vládne donácie.
Opakovane, keď útočia nepriatelia Izraela, jeho americkí priatelia ho bránia. Arabské štáty bojkotovali americké firmy investujúce v Izraeli; priatelia Izraela vyhrali legislatívu, vďaka ktorej je vykonávanie takýchto bojkotov nezákonné. Arabské štáty zadržiavali dodávky ropy; sionisti vyvíjali tlak proti kapitulácii. Keď arabské štáty získali drvivú väčšinu v medzinárodných organizáciách, priatelia Izraela to urobili v Kongrese. Každá provincia bojuje za svoju vec. Každý z nich poskytuje diplomatickú podporu, finančnú pomoc a výzbroj.
 Označnie na tabuliach v rokoch 1973-74: arabské ropné embargo. |
Inými slovami, americkí sionisti slúžia ako hlavný náprotivok protisionistických zahraničných štátov. Sionisti tlačia na Washington zvnútra, štáty to robia zvonku. Je to podstatný rozdiel, ale v konečnom dôsledku technický.
Izraelská lobby teda nebráni formulovaniu objektívnej zahraničnej politiky, ale konštruktívne kompenzuje protiizraelský vplyv. Argumentovanie v prospech Izraela nie je chránené iba prvým dodatkom ústavy a je úplne legitímne, ale aj informuje a zlepšuje formulovanie americkej politiky pôsobením proti zahraničným vplyvom. Izraelská lobby je preto pre Ameriku dobrá.
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) je prezidentom Middle East Forum. Po prvýkrát načrtol tento článok v roku 1981. © 2021 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Súvisiace témy: Arab-Israeli debate in the U.S.
Súvisiace články:
