 David Hume (1711-76). |
"Angličania sú najpozoruhodnejšími zo všetkých ľudí, akí na svete boli," napísal škótsky filozof David Hume v roku 1748.[1] Čiastočne ma k uvažovaniu podnietilo toto pozorovanie a sčasti nedávny opätovné objavenie sa Anglicka ako samostatnej politickej entity. Zaujímalo ma, "Kto sú Angličania?"
Pri hľadaní odpovede som našiel vŕzgajúce police s knihami a článkami o anglickom národnom charaktere, mnohé od významných osobností. Je však smutné, že ich kombinovaná múdrosť predstavuje obrovský rozpor.
Významný historik Mandell Creighton ma naštartoval postrehom, že "Angličania boli prvými ľuďmi, ktorí si vytvorili národný charakter". Potom definoval jeho dominantný motív "bolo nezlomnou túžbou riadiť svoje vlastné záležitosti po svojom, bez akýchkoľvek zásahov zvonka."[2]
Mnohí súhlasia s touto predstavou Angličanov milujúcich nezávislosť. Liberálny filozof John Stuart Mill poznamenal, že "aké odporné pre anglický charakter je niečo ako chvastanie sa", ktorý skôr, namiesto zastrašovania, zvyšuje jeho "tvrdohlavé odhodlanie ... nebyť šikanovaný". [3] Trojnásobný britský premiér Stanley Baldwin ocenil svojich štátnych príslušníkov: "Angličan je stvorený na obdobie krízy a na obdobie núdze. Je pokojný pri ťažkostiach, ale v ľahkých časoch sa môže javiť ako ľahostajný."[4] David Cameron, budúci premiér definoval britskosť ako "slobodu podľa zákona."[5]
 Hra z roku 1971 "Žiadny sex, prosím, sme Briti" sa stala populárnym filmom. |
Akokoľvek je to presvedčivé, iní anglickí autori sa týmto názorom začínajú líšiť.
Edmund Dale, stredoveký historik, Angličanov nazýval "jednoduchými, drsnými, trpezlivými, urputnými" [6] George Orwell ich považoval za jemných, úzkoprsých, nie umelecky nadaných, intelektuálnych, nijako zvlášť praktických, ale "námesačných", pokrytcov svetového formátu a milovníkov kvetov[7] W. Somerset Maugham zastával názor, že "Angličania nie sú sexuálnym národom" [8], čo potvrdzuje ("nízky záujem o sexuálnu aktivitu") "podľa rozsiahleho výskumu antropológa Geoffreyho Gorera." [9] Môj kolega Sam Westrop ponúka asi najvtipnejšiu formuláciu: "Angličanstvo je kvantový stav hlasnej úľavy, že nie sme Francúzi, a tichej túžby byť viac takými." [10]
Keď už hovoríme o Francúzoch, prozaik Honoré de Balzac označil Angličana za šľachtica. [11] Španielsky spisovateľ Salvador de Madariaga ho považoval za muža činu. [12 Belgičan Maciamo Hay ho považoval za "nezávislého, zdvorilého, kritického, náladového, triedne uvedomelého, polarizovaného, prakticky zameraného, podnikavého, humorného, zdržanlivého." [13] Americký filozof Ralph Waldo Emerson sa zameral na "guráž".[14] Americký historik Henry Steele Commager ho nazval "taký prozaický, taký pevný, tak materialistický." [15] Cieľové skupiny cudzincov sa opakovane vracali k trom slovám: zdržanlivý, upätý a snobský. [16]
Obyvatelia Blízkeho východu majú o Inglizoch všeobecne nízku mienku. Popevok z osmanskej éry ho opisoval ako "bezbožného". [17] Džamál ad-Dín al-Afgani, skorý islamista, si myslel, že "má malú inteligenciu, veľkú vytrvalosť, ctižiadostivosť, chamtivosť, tvrdohlavosť, trpezlivosť a povýšenosť."[18] Iránsky autor Jahangir Amuzegar vyhlásil, že Briti sú" chladní, prefíkaní, sebakontrolovaní a úctiví. "[19] M. Sıddık Gümüş, turecký konšpiračný teoretik, ich nazval" namyslenými a arogantnými ľuďmi. "[20] Pri pohľade na širší obraz, ako Gorer napísal v roku 1955, "zásadne anglický charakter sa za posledných 150 rokov a možno i viac, zmenil len veľmi málo." [21] Naproti tomu historik Peter Mandler preskúmal anglické predstavy o ich národnom charaktere v období rokov 1800 - 2000 a zistili, že sa tieto neustále menili.[22]
Tieto správy mi spoločne hovoria, že Angličania sú (rozporuplne) vyrovnaní a náladoví; bratskí a namyslení; spravodliví a chamtiví; povýšení a úctiví; pokryteckí a ušľachtilí; pevní a vtipní. Netreba dodávať, že takáto šnúra protikladov nehovorí vôbec nič. Pripomína astrologickú predpoveď, ktorá predpovedá na zajtra radosť a utrpenie, ako aj vyrovnanosť a nepokoj, zisky a straty.
Možno to tak musí byť. Daniel Defoe v roku 1701 napísal: "Zo zmesi všetkých druhov vznikla / Táto heterogénna vec, Angličan." [23] V roku 2004 novinárka Amelia Hill odmietla celé tieto snahy: "Okrem bielych útesov a zlého počasia, nič nie je navždy Anglickom, akokoľvek je hľadanie podstaty anglickosti staré, pátranie je nesprávne. "[24]
David Hume, paradoxne, ide najďalej a popiera samotnú platnosť témy: "Angličania majú zo všetkých ľudí vo vesmíre najmenej národný charakter, pokiaľ to nedokáže iba táto jedinečnosť." [25] A ak to bola pravda v roku 1748, o koľko pravdivejšie je to dnes, následkom rozsiahlej imigrácie.
Týmto sa môj impresionistický prieskum zastaví a nechává ma zmäteného. Smutnejší a nie múdrejší opúšťam hľadanie anglického národného charakteru, aby som sa vrátil k tej ľahšej téme, ktorú zvyčajne študujem, k Blízkemu východu.
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes), je prezidentom Middle East Forum, prvýkrát navštívil Anglicko v roku 1953. © 2020 by Daniel Pipes. All rights reserved.
 Daniel Pipes pri pumpe pred budovou King's College Chapel, keď ešte v septembri 1953 mala kľučku, v anglickom Cambridgei. |
[1] David Hume, "Of National Characters," (O charaktere národa), The Philosophical Works (Edinburgh: Black and Tait, 1826,), zväzok. 3, str. 234.
[2] Mandell Creighton, The English National Character (Anglický národný charakter,London: Henry Frowde, 1896), str. 8, 11. Naopak, Krishan Kumar, The Making of English National Identity (Tvorba anglickej národnej identity, Cambridge: Cambridge University Press, 2003) považuje anglickosť za druhoradé voči britskosti a jej imperiálnym ambíciám.
[3] John Stuart Mill, The Collected Works of John Stuart Mill, (Zbierka zväzok Johna M. Robsona, London: Routledge, 1963-1991), zväzok. 13, strany. 459-60.
[4] Stanley Baldwin, "What England Means to Me" (Čo znamená Anglicko pre mňa, prejav v Royal Society of St George, 6. máj 1924. Baldwin potom napísal na túto tému celú knihu: The Englishman, Angličan (London: Longmans Green & Co., 1940).
[5] David Cameron, "Speech to the Foreign Policy Centre Thinktank," (Prejav pre Thinktank pre zahraničnú politiku, The Guardian, 24. august 2005. Ďalší britský premiér, John Major, characterizoval Veľkú Britániu ako "krajinu dlhých tieňov a grófstiev [kriketových] plôch, teplého piva, neprekonateľných zelených predmestí, milovníkov psov a zapĺňačov bazénov [futbalových stávkarov] a – ako povedal George Orwell – "starých slúžok na bicykli smerujúcich v rannej hmle na Sväté prijímanie." Pozri "Mr Major's Speech to Conservative Group for Europe," (Príhovor pána starostu ku Konzervatívnej skupine pre Európu), johnmajorarchive.org, 22. apríla 1993, sprístupnené 12. december 2020.
[6] Edmund Dale, National Life and Character in the Mirror of Early English Literature (Národný život a charakter v zrkadle staroanglickej literatúry, Cambridge, Eng.: At the University Press, 1907), str. 323. Paul Langford, Englishness Identified: Manners and Character 1650–1850 (Mravy a charakter 1650-1850, Oxford: Oxford University Press, 2001) sa venuje tejto téme v neskoršej ére.
[7] George Orwell, England Your England (Anglicko, vaše Anglicko, London: Secker & Warburg, 1941).
[8] W. Somerset Maugham, predhovor, The Complete Plays, zväzok. 2, str. xii.
[9] Geoffrey Gorer, Exploring English Character (Skúmanie národného charakteru, New York: Criterion, 1955), str. 287.
[10] Personal communication (Osobná komunikácia), Telegram, 12 december 2020.
[11] Honoré de Balzac, Illusions perdues (Paris: Club français du livre, 1962), zväzok. 4, str 1067.
[12] Salvador de Madariaga, Englishmen, Frenchmen, Spaniards: An Essay in Comparative Psychology (Angličania, Francúzi, Španieli: Porovnávacia psychológia, London: Oxford University Press, 1928), str. 1-8.
[13] Maciamo Hay, "What Makes English People So Typically English?"(Čo robí Angličanov typicky anglickými?), Eupedia, n.d.
[14] Ralph Waldo Emerson, English Traits (Anglické črty, Boston: Houghton Mifflin, 1876), str. 102.
[15] Henry Steele Commager, "What the English Are," (Akí sú Angličania, New York Times, 20. november 1955.
[16] Lee Glendinning, "A Typical Briton: Uptight But Witty,"(Typický Brit: Upätý ale vtipný, Guardian, 16. november 2004.
[17] Citované v Bernard Lewis, The Muslim Discovery of Europe (Moslimské objavenie Európy, New York: W. W. Norton, 1982), str. 174.
[18] Muhammad Basha al-Makhzumi, Khatirat Jamal ad-Din al-Afghani al-Husayni (Bejrút: Yusuf Sadr, 1931), str. 131.
[19] Jahangir Amuzegar, The Dynamics of the Iranian Revolution: The Pahlavis Triumph and Tragedy (Dynamika iránskej revolúcie: Triumf a tragédia Pahlávího, Albany, N.Y.: State University of New York Press, 1991), str. 99-100.
[20] M. Sıddık Gümüş, Confessions of a British Spy and British Enmity Against Islam, (Vyznanie britského špióna a britské nepriateľstvo voči islamu, 13. vydanie, (Istanbul: Hakīkat Kitâbevi, 2013), str. 75.
[21] Gorer, Exploring English Character, (Skúmanie britského charakteru), str. 286.
[22] Peter Mandler, The English National Character: The History of an Idea from Edmund Burke to Tony Blair (Anglický národný charakter: História myšlienky od Edmunda Burkeho po Tonyho Blaira, New Haven: Yale University Press, 2006). V kontraste, Arthur Bryant v The National Character (Národný charakter, London: Longmans, Green, 1935) vidí anglický národný charakter ako v zásade stagnujúci.
[23] Daniel Defoe, "The True-Born Englishman: A Satyr" (Pravý, rodený Angličan, v The Novels and Miscellaneous Works of Daniel De Foe, zväzok. 5, London: Henry G. Bohn, 1855).
[24] Amelia Hill, "The English Identity Crisis: Who Do You Think You Are?" (Kríza anglickej identity: Čím si myslíte, že ste?, The Guardian, 12. jún, 2004.
[25] Hume, "Of National Characters,"(O národnom charaktere), zväzok. 3, str. 235.
 Typický anglický hotel a "kritická" ilustrácia k tomuto článku. |
Súvisiace témy: History
Súvisiace články:
