Džamál Abd an-Násir, charizmatický vládca Egypta, zomrel pred päťdesiatimi rokmi. Počas svojich osemnástich rokov pri moci, 1952-70, dominoval na Blízkom východe a dodnes zostáva intenzívnou témou záujmu.
 Bejrútsky časopis "Al-Akhbar" 24. septembra oznámil, že "Polstoročie po jeho smrti ... predstavuje Džamál Abd an-Násir budúcnosť." |
Podľa prehliadača Google Ngram sa slovo "Nasirizmus" sa od roku 1970 v knihách v anglickom jazyku objavuje čoraz častejšie. Článk v libanonskom denníku minulý týždeň uviedol, že "Násir je budúcnosťou," označil ho za "nesmrteľného vodcu" a vyhlásil, že zostáva "nevyhnutnosťou čeliť súčasným výzvam, keďže jeho nápady a voľby poskytujú pevný mostík na riešenie budúcnosti."
 Top titulok v "New York Times" 29. septembra 1970. |
V reportáži o Násirovom úmrtí titulky v New York Times stručne vyjadrili priaznivý a pozitívny dosah, ktorý mal na ľudí na Západe, aj vieru v jeho univerzálnu popularitu medzi Arabmi: "Prejavuje mierové úsilie," takto komentujú americkí predstavitelia obdobie nestability na Blízkom východe. "Arabský svet je postihnutý žiaľom." Skutočný príbeh však bol celkom odlišný, keďže Násirova vláda priniesla do Egypta katastrofu v podobe politického, hospodárskeho a kultúrneho úpadku.
Násir ako tridsaťštyriročný plukovník, ktorý uskutočnil v roku 1952 štátny prevrat, bol prvým domorodým Egypťanom, ktorý vládol krajine od čias faraónov. Jeho ambície boli také obrovské, ako jeho klamné predstavy. Zhodil kráľa a ustanovil represívne vojenské pravidlá, ktoré pretrvávajú aj o 68 rokov neskôr. Vyvlastnil veľkých veľkostatkárov i malých obchodníkov, potom vyhnal levantských podnikateľov - hlavne Talianov, Grékov a Libanoncov - ktorí poháňali hospodárstvo. Prenasledoval malú, ale prosperujúcu 75 tisícovú židovskú komunitu až do tej miery, že ju teraz tvorí 10 (podľa posledného sčítania) starších žien.
Pridal sa k Sovietskemu zväzu, industrializoval Egypt podľa sovietskych línií a vládol s poststalinovskou brutalitou. Očarený fatamorgánou, ktorá by priviedla všetky arabsky hovoriace krajiny pod jeho kontrolu, sa Násir zjednotil s niektorými z nich a bojoval s ostatnými. Viac ako ktokoľvek iný zavádzal antisionizmus ako oporu stredovýchodného politického života a transformoval otázku palestínskych utečencov na palestínsky iredentizmus. Počas svojej cesty inicioval šesťdňovú vojnu z roku 1967 a svoje ozbrojené sily vyslal na najohrozenejšiu vojenskú porážku v zaznamenanej histórii.
Násir sa ukázal ako majster umenia podvodu. Predstieral civilné ciele a rozširoval vojenský monopol moci nad hospodárskymi, bezpečnostnými, legislatívnymi a súdnymi záležitosťami. Zaviedol socializmus, ktorý spravoval mestské autobusy s dvomi prevádzkovými triedami, pričom obohacoval svojich kumpánov. Jeho falošná jednota so Sýriou v sebe skrývala hrubú snahu dominovať. Jeho zdanlivé nepriateľstvo k islamistom maskovalo nepríjemný boj o korisť.
Do Egypta som pricestoval niekoľko mesiacov po Násirovej demisii v júni 1971. Bolo to vzrušujúce obdobie, svedectvo, keď jeho nástupca Anwar al-Sadat otvoril krajinu priškrtením socializmu, sovietskeho spojenia a zahraničných dobrodružstiev. Každý deň vyzeral jasnejší ako ten predošlý.
Egypt sa napriek tomu nikdy nevyhol Násirovmu odkazu. Režim pretrváva v neformálnej brutalite voči disidentom a v tvrdom nepriateľstve k Izraelu, ktorý prevyšuje mierovú zmluvu podpísanú pred štyridsaťjeden rokmi. Ekonomicky zaostáva, vojenskí dôstojníci na dôchodku sú dôležitejší ako kedykoľvek predtým a krajina nie je schopná sa sama uživiť alebo vyrábať tovar, aký chce svet. 100-miliónová populácia sa takmer úplne včlenila do 8 percent Egypta, ktoré tvoria údolie Nílu a delta Nílu. Neustále rozširovanie poľnohospodárskej pôdy a perspektíva polkesu vody v rieke Níl predznamenávajú budúce krízy. Ani slávna egyptská bavlna už neexistuje.
 Nočná fotografia územia, kde žijú Egypťania, z roku 2010. |
Egypt sa tak posunul od svojho starého postavenia ako najdôležitejšej z dvadsiatich arabsky hovoriacich krajín k svojej dodatočnej myšlienke.
Tieto titulky v New York Times symbolizovali bezradnosť Západu v otázke hlboko zhubnej povahy Násirovej vlády. Zničiť mierové úsilie? Ťažko: iba v časoch po Násirovi mohol Sadat vytrhnúť Egypt z oslabujúcej konfrontácie s Izraelom. Obdobie nestability? Nie, Násirova smrť odstránila najrušivejší prvok regiónu. Arabi skľúčení zármutkom? Niektorí áno; ale mnohí iní cítili úľavu.
Moderná história Egypta znovu potvrdzuje, že keď sa krajina dostane do rúk despotu, návrat k normálu môže trvať veľmi dlho. Rusko, Čína a Irak poskytujú ďalšie príklady z minulosti; Aktuálnejšie príklady predstavujú Venezuela, Severná Kórea a Irán.
 Násir sa cíti byť v pohode so svojou spriaznenou dušou, Fidélom Castrom. |
Vzhľadom na žalostnú egyptskú nehybnosť pod polstoročným tieňom Džamála Abd an-Násira pesimisticky predikujem, že ďalších päťdesiat rokov bude Egypt do roku 2070 kvôli jeho vplyvu ešte trpieť. Vládcovia prídu, vládcovia odídu, nedokážu prelomiť hranice, ktoré on tak dávno stanovil.
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) je prezidentom Middle East Forum. © 2020 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Dodatok 28. septembra 2020: (1) Zahŕňam Násira do zoznamu najdôležitejších politikov Blízkeho východu v dvadsiatom storočí, z ktorých všetci založili nové štáty: Atatürk (Turecko), Ibn Saud (Saudská Arábia), David Ben Gurion (Izrael), Džamál Abd an-Násir (nezávislý Egypt) a Chomejní (islamistický Irán).
(2) Našťastie porážkav roku 1967 diskreditovala Násira u mladých Egypťanov, ktorí dnes jeho vládu zvyknú vnímať ako "obdobie porážok". Naopak, monarchia sa pripomína (ako ju vyjadril historik (Tarek Osman) ako "liberálna, očarujúca, kozmopolitná".
(3) Súčasný egyptský prezident Abdel-Fattah Al-Sisi potvrdil, nakoľko je režim naďalej obmedzovaný Násirovým dedičstvom, keď v roku 2018 oslavoval Násira ako bojovníka za sociálnu spravodlivosť, bezplatné vzdelávanie a bezplatnú zdravotnú starostlivosť a ako "vodcu národnej nezávislosti, ktorá postavila Egypt do centra medzinárodnej pozornosti."
(4) Medzi moje ďalšie spisy o Násirovi patrí niekoľko recenzií kníh:
- Recenzia "Nasser's Blessed Movement: Egypt's Free Officers and the July Revolution," (Násirovo požehnané hnutie: Egyptskí slobodní dôstojníci a júlová revolúcia, Joel Gordon, Orbis, jar 1993.
- Recenzia "Nasser: The Final Years," (Násir, jeho posledné roky), Abdel Magid Farid, Middle East Quarterly, jún 1995.
- Recenzia "Ike's Gamble: America's Rise to Dominance in the Middle East," (Ikeho hra: Nástup americkej dominancie na Blízkom východe), Michael Doran, Middle East Quarterly, jar 2017.
Súvisiace témy: Egypt, History
Súvisiace články:
