Presvedčiť antisionistov o tom, že Palestínsko-izraelský konfikt sa skončil

Po vzrušujúcom spoločnom vyhlásení SAE a Izraela vystúpila zatrpknutá Hanan Ashrawi, ktorá vyhlásila, že "Existuje mylný predpoklad, že Palestínčania sú porazení, a musia prijať skutočnosť, svojej porážky." Nie, trvala na svojom: "Palestínčania sú ochotní z generácie na generáciu pokračovať vo svojom boji."

A je to tu, jednoznačné vyhlásenie o zámere od môjho starého súpera, odrážajúce názory palestínskej samosprávy aj Hamasu: Hovorí, že nech urobí čokoľvek iné, my Palestínčania budeme až do konca časov bojovať za elimináciu židovského štátu a podrobenie si Židov.

Niekto by si mohol povedať: Neprijal Yasir Arafat Izrael už dávno, nie je to podstata dohôd z Osla z roku 1993, keď uznal "právo štátu Izrael na existenciu v mieri a bezpečnosti"? Nie, on iba predstieral, že akceptuje Izrael.

Dovoľte mi vysvetliť to.

Gamal Abdel Nasser: "Jediným riešením pre Palestínu [je] anulovanie existencie Izraela."

Počas prvých devätnástich rokov modernej existencie Izraela v rokoch 1948 - 67 sa na ňu prakticky všetci arabsky hovoriaci ľudia pohŕdavo dívali ako na chybu, ktorá aim kosi unikla, bezstarostne presvedčení, že ich ohromná veľkosť, zdroje a diplomatická váha im umožní tento problém nakoniec napraviť.

Potom prišiel šok zo Šesťdňovej vojny v roku 1967, keď Izrael rýchlo dosiahol takmer úplné víťazstvo nad štyrmi arabskými armádami a zmocnil sa svojvoľne územia od troch svojich susedov. Táto porážka spôsobila, že vodcovia arabských štátov vytriezveli a zamerali sa teraz skôr na opätovné získanie svojich stratených území než na elimináciu Izraela, túto úlohu šťastne odovzdali Palestínčanom, ktorí ju s radosťou prijali.

Egypt opustil pole v roku 1977, Jordánsko v roku 1994 a Sýria to provokatívne uzavrela v roku 2000. Čo však s Palestínčanmi a ich dohodou z roku 1993? V tomto bode nastupujú dve interpretácie, naivná a realistická.

Naivný názor, ktorý prevláda v medzinárodnom meradle, sa drží toho, že Arafat a ďalší palestínski vodcovia, vrátane súčasného Mahmúda Abbása, to s prijatím "práva štátu Izrael na mier a bezpečnosť" myslia úplne vážne. Preto napredovanie vyžaduje, aby boli Izraelčania štedrejší. Vonkajšie mocnosti sa snažia byť užitočné a robiť nátlak na Jeruzalem, aby bol viac naklonený, z čoho majú radosť.

Jásir Arafat a Mahmúd Abbás: Nie práve "partneri pre mier."

Realistický názor, ktorý je v súčasnosti v Izraeli dominantný – sa drží toho, že Palestínčania sa nikdy nezmierili s existenciou Izraela. Je pravdou, že Palestínčania uznali svoju slabosť v roku 1993 nasľubovaním prázdnych sľubov. Ako však znovu zdôrazňuje pani Ashrawiová, nikdy neopustili cieľ eliminácie Izraela.

Radšej si šetrili čas na to, aby zistili známky slabosti. Zdá sa, že ich našli v dohodách z Osla, ústupe Izraela z Libanonu v roku 2000 a ústupe z Gazy v roku 2005. Nadšení Palestínčania zintenzívnili násilie v presvedčení, že unavený Izrael je na úteku, že čistá revolučná horlivosť nahradí ekonomickú a vojenskú slabosť, že moslimovia vyhladia Židov.

Ale mýlili sa: mocný izraelský štát urobil bolestivé ústupky v nádeji, že jeho poučný vlastný záujem urobí z Arafata, Abbása a spol. "Partnerov pre mier" a urovná predpotopný konflikt brániaci jeho kreatívnej kultúre a hi-tech zdatnosti. A tak možná revolúcia zlyhala.

Postupom času si Izraelčania - a mladí ľudia oveľa viac ako tí starší - uvedomili, že nádejné zbavenie sa odstrašovania v prospech politiky ústupkov a jednostranného stiahnutia neinšpirovalo palestínsku dobrú vôľu, ale sny o dobytí. Izraelčania nakoniec pochopili, že nedokázali vnímať pokračujúce odhodlanie Palestíny na elimináciu židovského štátu; že ignorovali pretrvávajúce palestínske usilovanie o víťazstvo.

Toto ťažko získané pochopenie je teraz potrebné previesť do novej stratégie. Ale akej? Nie útoky zo strany extrémistických židovských osadníkov (tzv. "price tag" attacks) na Palestínčanov na Západnom brehu Jordánu, špinavé provokácie, ktoré diskreditujú sionizmus. Nie anektácia častí Zápaného brehu, ktorá podkopáva celistvosť Izraela a vyvoláva rozsiahly odpor.

"Price tag" útoky diskreditujú sionizmus.

Dosahuje sa to skôr rozdrvením pretrvávajúceho protisionistického sna Palestínčanov víťazstvom Izraela založeným na nezdolnej izraelskej vôli. Inými slovami, palestínske naliehanie na víťazstvo si vynucuje paralelnú izraelskú odpoveď. Našťastie pre Izrael nemajú Palestínčania dostatok síl, ale spoliehajú sa na svoje návaly vášne: náboženská doktrína, medzinárodná podpora a izraelská plachosť.

Zatiaľ čo naivní hľadajú ďalšie zbytočné dohody založené na kontraproduktívnych izraelských ústupkoch, my realisti sa usmievame a požadujeme víťazstvo Izraela. Chápeme, že iba porážka presvedčí Palestínčanov, ako je pani Ashrawiová, a prostredníctvom nich iránskych, tureckých, islamistických, ľavičiarskych, fašistických a ďalších antisionistov, že viac ako storočný konflikt je za nami, že zvíťazil Izrael a že prišiel čas vzdať márnych, bolestivých a genocídnych ambícií.

Ilustrácia k tomuto článku vo Washington Times.

Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy

Súvisiace články: