Bol som skeptický voči izraelskej mierovej zmluve s Egyptom z roku 1979, dohode z roku 1983 s Libanonom, Dohodám z Oslo z roku 1993 s Organizáciou pre oslobodenie Palestíny a mierovej zmluve z roku 1994 s Jordánskom. Spoločné vyhlásenie Izraela, Spojených arabských emirátov a Spojených štátov z 13. augusta však prináša nové perspektívy a, ako vyhlasuje, zaslúži, aby sa nazývalo "historickým".
Toto vyhlásenie sa koncentruje na záväzok Izraela "pozastaviť vyhlásenie suverenity nad [časťami Západného brehu] a sústrediť svoje úsilie na rozšírenie vzťahov s inými krajinami arabského a moslimského sveta". SAE na oplátku "súhlasili s úplnou normalizáciou vzťahov" s Izraelom. Táto výmena sľubov tromi spôsobmi zlepšuje predchádzajúce izraelské dohody s Arabmi.
Po prvé, egyptské, libanonské a jordánske dohody v podstate ignorovali Palestínčanov, ale vedúci predstavitelia SAE môžu poukazovať na to, že sa Jeruzalemu zaviazali pozastaviť svoje plány na pripojenie k Západnému brehu. (Možno to bolo to, čo mal na mysli aj Benjamina Netanjahua; môj kolega Matt Mainen pred dvoma mesiacmi presne naznačil "geniálny bluf" izraelského predsedu vlády, ktorý obetoval anexiu za diplomatické uznanie Arabmi v Perzskom zálive.)
 Emiratské spravodajstvo v spoločnom vyhlásení zdôrazňuje zorný uhol anexie. |
Po druhé, vyhlásenie sa stretáva s menším odporom ako predchádzajúce dohody. Iste, má protivníkov: predvídateľné palestínske zavýjanie o zrade, a niektorí Izraelčania sa zdráhajú vzdať sa toho, čo považujú za jedinečnú príležitosť na Západnom brehu. Čo je dôležitejšie, podstatný počet moslimov mimo týchto dvoch bezprostredných strán zostáva naďalej v opozícii proti uznaniu Izraela, či už z dôvodov palestínskeho nacionalizmu, arabského nacionalizmu, alebo islamizmu. Keď tuniskí voliči v platných voľbách v roku 2019 výslovne vybrali toho najviac antisionistického kandidáta na funkciu prezidenta krajiny, pripomenuli svetu, že odmietnutie Izraela zostáva silnou regionálnou silou.
Niekoľko regionálnych štátov (Egypt, Jordánsko, Bahrajn, Omán) však podporilo spoločné vyhlásenie. Ďalej, vox populi sa v štátoch Arabského zálivu, ako je Spojené arabské emiráty, kde obyvatelia majú tendenciu podrobiť sa svojim vodcom, berie do úvahy len málo. Ako mi povedal jeden z obyvateľov Emirátov, práve tak, ako sa pacienti podrobujú úsudku lekárov, tak subjekty v Perzskom zálive súhlasia s rozhodnutiami svojich vládcov. Inou analógiou je, že vodcovia sa podobajú múdrym otcom; vedia viac, majú väčšie skúsenosti a vidia ďalej. Takže pohodlná populácia Emirátov nebude pripravená ohrozovať svoju stabilitu. Občan Emirátov bude teda pravdepodobne akceptovať uznanie židovského štátu takým spôsobom, ako to napríklad Libanonci nebudú robiť. Ak predchádzajúci vládcovia, ktorí podpísali dohody s Izraelom, nepriniesli širšiu zmenu postojov, v SAE to je menej dôležité.
 Obyvatelia Emirátov nie sú revolucionármi. |
Third, an unhealthy combination of Israeli land withdrawals and U.S. subsidies drove the diplomacy of prior agreements (ignoring the Lebanon deal, which was not implemented). To one extent or another, the deals amounted to grand bribes: "Recognize Israel and the Americans will reward you." Naturally, the bribees disliked this arrangement; it's only human to resent taking adverse steps for the money. Washington did not impose the pacts, but critics convincingly claimed it did. A flawed basis caused the agreements either to turn out badly (the cold peace with Egypt and Jordan) or to fail completely (the PLO's continued rejectionism).
In contrast, the Israel-UAE-U.S. statement has a legitimate basis, with no hint of bribery: Israeli forces retreat from no territory and American taxpayers cough up no money. The statement has a sound premise: Jerusalem gives up a widely condemned and counterproductive symbolic step in return for acceptance by an emerging regional power.
Yes, the agreement contains lofty language about charting "a new path that will unlock the great potential in the region" and transforming the region "by spurring economic growth, enhancing technological innovation, and forging closer people-to-people relations." Yes, the words Iran, Qatar, Turkey, and Islamism are not overtly mentioned by name, but everyone knows those are the threats. The joint statement relies not on a bribe but on a classic, if implicit, pact of mutual benefit. It also further opens the American arsenal to the Emirates.
 Jedno z predvídateľných palestínskych zavýjaní o zrade. |
Z týchto dôvodov je táto skeptická povaha predchádzajúcich izraelsko-arabských dohôd v súčasnosti netypicky nádejná (nepochybne, ohrozenie kariéry hrá do rúk Blízkemu východu). Vyhlásenie Spojených arabských emirátov a Izraela pomáha Palestínskej autonómii, má širokú podporu, stretáva sa s obmedzenou domácou opozíciou, má pevný základ bez úplatkárstva a obsahuje pozitívne prvky, ktoré sú pre obe strany zásadné. Ak bude môj nezvyklý optimizmus správny, arabsko-izraelské vzťahy by sa mohli začať vymaňovať zo sterilnej neúčinnosti posledných sedemdesiaych rokov.
Mr. Pipes (@DanielPipes) je prezidentom Middle East Forum, od roku 2015 viackrát navštívil Spojené arabské emiráty. © 2020 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy, Persian Gulf & Yemen
Súvisiace články:
