Tak ako tomu bolo vždy, je Blízky východ v obrovskom pohybe. Tu sú ukazovatele:
Voda ako kľúčová tekutina nahrádza naftu: Ropa a plyn naďalej poskytujú takmer 60 percent svetovej energie, ale toto číslo klesá a dokonca aj najbohatší producenti ropy pociťujú zložitú cenovú situáciu ("Štáty GCC očakávajú nové dane, pretože príjmy z ropy zostávajú slabé"). Naopak, napätie kvôli vode sa stáva hlavným zdrojom medzinárodného napätia (napr Turecko vs. Sýria, Etiópia vs. Egypt) a hnacou silou domácich zmien (Sýrska revolta v roku 2011). Je to tiež potenciálna príčina masívnej imigrácie; bývalý iránsky minister poľnohospodárstva predpovedá, že nedostatok vody donúti emigrovať až 70 percent populácie krajiny, alebo 57 miliónov Iráncov.
 Omán: Voda, ropa alebo plyn? V tomto prípade voda. |
Anarchia nahrádza tyraniu: Samozrejme, niektoré tyranie zostávajú, najmä v Turecku a Iráne, ale anarchia sa stala väčšou prekážkou v regióne, vrátane celých krajín (Líbya, Jemen, Sýria) a častí ďalších krajín (napr. Sinaj). Anarchia, hoci vo všeobecnosti menej ohrozuje okolitý svet, osobné skúsenosti s ňou sú omnoho nešťastnejšie než s tyraniou, pretože tu chýba nejaký návod. Ako poznamenal učenec Koránu v trinástom storočí, "Rok sultánovej tyranie ublíži menej ako okamih anarchie ľudu."
Zlyhanie snáh arabskej mládeže o zlepšenie situácie: Okolo roku 1970 mnohé arabsky hovoriace krajiny začali éru skorumpovanej vlády silných mužov. Začalo to v Tunisku v decembri 2010, snahy o zvrhnutie starého poriadku otriasli vládami, ale malo to iba zopár pozitívnych dôsledkov. V niektorých prípadoch (Líbia, Jemen, Sýria), to viedlo k občianskej vojne; v iných prípadoch (Egypt), to prinieslo jedine mladšieho silného muža. Nedávne povstania v Alžírsku, Sudáne, Iraku a Libanone sa ešte musia uzavrieť, ale podľa vyhliadok skončia zle.
 Vláda islamistov nedopadla dobre pre egyptského Mohameda Morsího, ktorý zomrel vo väzení. |
Úpadok islamizmu: Po vyvrcholení v roku 2012 radikálny pokus o prísne a úplné uplatnenie islamského práva na Blízkom východe stratil pozíciu. Prispeli k tomu rôzne faktory: strach z divokých fanatikov ako je Boko Haram, Šabáb, ISIS a Taliban; skľučujúca skúsenosť moslimských národov, ktoré žili pod vládou islamistov (napr. Egypt v rokoch 2012-13); a štiepenie islamistov (napr. v Sýrii) na konkurenčné a nepriateľské frakcie. To, čo by mohlo prísť po islamizme, je nejasné, ale po storočí jeho zlyhaní a zlyhaní ďalších extrémistických ideológií (vrátane fašizmu a komunizmu) by mohla pred nami ležať éra antiideológie.
Krajinou, ktorá vyvoláva najväčšie spory, je Irán a nie Izrael: Po desaťročia bola otázka židovského štátu vedúcou a spory vyvolávajúcou politikou Blízkeho východu; teraz je to Irán. Islamská republika dominuje v štyroch arabských hlavných mestách (Baghdad, Damašok, Bejrút a Saná), útočí všade, a šíri radikálnu verziu islamu. Vlády, ktoré kedysi považovali Izrael za úhlavného nepriateľa, najmä Saudská Arábia, s ním teraz spolupracujú mnohými spôsobmi, zjavnými i skrytými. Vedľajšou poznámkou je, že globálna ľavica zdedila starý toxický antisionizmus arabských štátov; Izrael má teraz lepšie vzťahy so Saudskou Arábiou, než so Španielskom či Švédskom.
Irán a Turecko preberajú antisionizmus arabských štátov: Éra vojen arabských štátov proti Izraelu trvala len 25 rokov, 1948-73, a skončila pred 46 rokmi, pretože považovali tento konflikt za príliš drahý a riskantný. Namiesto toho ho prenechal na zástupcov sub-štátov (môžete ich označiť ako etnické alebo regionálne organizácie, ktoré nie sú štátmi, ale majú vplyv a môžu sa stať štátmi), ako napríklad Palestínčania. V snahe vyplniť medzeru iránsky Chomejní a turecký Erdoğan postavili opozíciu voči Izraelu za ústrednú tému svojich správ. Doteraz je ich agresivita obmedzená na slová, ale mohlo by sa to dramaticky zmeniť.
Američania reagujú proti nadmernému zaangažovaniu: George W. Bush začal takmer simultánne vojny v Afghanistane a Iraku, ktoré mnohí Američania považovali za príliš nákladné a riskantné, čo vyvolalo dlhodobý odpor. Barack Obama a Donald Trump odpovedali charakteristickými spôsobmi (jedným bola kritika Spojených štátov, druhým búrlivý nacionalizmus), aby sa znížili vojenské záväzky Spojených štátov v regióne. Obamov ústup od témy červenej čiary z roku 2012 a stiahnutie vojakov v roku 2019, oboje sa týka Sýrie, tento ústup symbolizuje.
 Trump a Obama sa zhodujú v jednej maličkosti: ústup z Blízkeho východu. |
Rusko je hlučné, ale Čína buduje: Zdá sa, že Vladimír Putin je všade – uzatvára obchodné dohody, predáva zbrane, vysiela vojská, zvoláva konferencie – ale je to len ohňostroj upadajúcej moci. Medzitým Si Ťin-pchingova Čína potichu buduje svoju hospodársku infraštruktúru, sieť politických aliancií a vojenskú moc v regióne, ktorú môže povolať kedykoľvek, keď sa Peking rozhodne uplatniť svoju vôľu. Je to Peking, nie Moskva, ktorý predstavuje veľkú hrozbu.
Medzi týmito mnohými a zdĺhavými problémami vyniká jeden kúsok dobrej správy (pokles islamizmu).
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) je prezidentom Middle East Forum. © 2019 by Daniel Pipes. All rights reserved.
 Ilustrácia vo Washington Times k tomuto článku. |
Súvisiace témy: Middle East politics
Súvisiace články:
