"Prečo sa stalo Švédsko Severnou Kóreou Európy?" Túto otázku položil Dán napoly žartovne švédskemu karikaturistovi Larsovi Vilksovi na konferencii, na ktorej som sa zúčastnil v roku 2014. Vilks nezrozumiteľne a nepresvedčivo hovoril o náklonnosti Švédov ku konsenzu.
 Lars Vilks, Lars Hedegaard, Geert Wilders a Daniel Pipes, Parlament, Kodaň, 2. novembra 2014. |
Teraz prichádza s lepšou odpoveďou poľský profesor filozofie a vedúci politik Ryszard Legutko s lepšou odpoveďou. Vo svojej knihe, ktorú preložila Teresa Adelson, The Demon in Democracy: Totalitarian Temptations in Free Societies (Démon demokracie: Totalitárne zvádzanie v slobodnej spoločnosti, Encounter), metodicky ukazuje prekvapivé, ale podstatné podobnosti medzi komunizmom sovietskeho štýlu a moderným liberalizmom, ako ho definujú Švédi alebo Európska únia či Barack Obama.
(Ale predtým, ako sa pozrieme na jeho argumenty, jedno objasnenie: Legutko pojednáva o liberálnej demokracii, čo je termín, ktorý považujem za veľmi zložitý. Takže, ja tu používam liberalizmus.)
 Ryszard Legutko. |
Legutko netrvrdí, že sa liberalizmus podobá komunizmu v jeho monštróznosti, a ešte menej, že tieto dve ideológie sú identické; plne uznáva, že tá prvá je demokratická a druhá je brutálne tyranská. Avšak po tom, ako uznal tento kontrast sa však dostáva k omnoho ostrejšej téme toho, čo majú tieto dve ideológie spoločné.
Ako prvé vnímal tie spoločné črty v 70-tych rokoch pri návšteve Západu, kde videl, ako tam liberáli preferujú komunistov pred antikomunistami; neskôr, po zvrhnutí sovietskeho bloku sledoval, ako liberáli vrelo vítajú komunistov, nie však ich anti-komunistických oponentov. Prečo?
Tvrdí, že je to preto, že liberalizmus zdieľa s komunizmom silnú vieu v racionálne myslenie, nachádza riešenia, ktoré premieta do snahy o zlepšenie občana, jeho modernizácie a jeho formovanie do nadradenej bytosti. Podľa toho obe ideológie spolitizujú a tým znehodnotia každý aspekt života, vrátane sexuality, rodiny, náboženstva, športu, zábavy a umenia. (Tu prichádza škodoradostná, ale smrteľne vážna otázka: ktoré je najhroznejšie umenie, komunistické či liberálne, Stalinistické alebo Benátske Bienále?)
 Démon demokracie. |
Obe sa angažujú v sociálnom inžinierstve, aby vytvorili spoločnosť, členovia ktorej sú "nerozoznateľní vo svojich slovách, myšlienkach a skutkoch " jeden od druhého, zameriavajú sa pritom na do značnej miery zameniteľnú populáciu, kde nie sú žiadni disidenti, ktorí by robili problémy. Každá naprosto predpokladá, že jeho špecifická vízia vytvorí najväčšiu nádej pre ľudstvo, a predstavuje koniec histórie, finálne štádium vývoja ľudstva.
Problémom je, že takéto veľkolepé schémy zlepšenia ľudstva nevyhnutne vedú k bolestivému sklamaniu; ukazuje sa, že ľudské bytosti sú omnoho neústupnejšie a menej poddajné, ako by si idealistickí rojkovia priali. Ak idú veci zle (napríklad produkcia potravín u komunistov, alebo neobmedzené prisťahovalectvo pre liberálov), budú nasledovať dva nepríjemné následky.
Po prvé, ideológovia ustupujú do fantázie, ktorú sa vášnivo snažia uvaliť na neochotné subjekty. Komunisti vyvíjajú kolosálne úsilie, aby presvedčili svojich vazalov o tom, že prosperujú omnoho viac ako tí, ktorí biedne žijú v kapitalistických krajinách; liberáli zmenia počet pohlaví z dvoch na 71 alebo zrealizujú zmiznutie zločinov imigrantov. Keď sa ich projekty ukážu byť chybné, obe strany nereagujú prehodnotením svojich premís, ale nelogicky tým, že požadujú uplatňovanie ešte viac absolútneho komunizmu alebo liberalizmu. Silno sa spoliehajú na konšpiračné teórie: komunisti obviňujú kapitalistov a liberáli obviňujú korporácie – napríklad, aby vysvetlili, prečo má San Francisco v rámci Ameriky najviac majetkových zločinov, alebo prečo "Seattle umiera" na epidémiu tulákov.
Po druhé, ak sa nevyhnutne objavia disidenti, potom komunisti a rovnako aj liberáli robia to, čo je nevyhnutné na potlačenie ich názorov. Inými slovami, obe strany sú pripravené donútiť svoju zaostalú populáciu "ku slobode," uvádza Legutko. Znamená to samozrejme kontrolu a dokonca potláčanie slobody prejavu. V prípade komunistov úrady vládnej cenzúry vylúčia čokoľvek negatívne o socializme, s nešťastnými následkami pre každého, kto tvrdošijne zotrváva.
 Grafika vo Washington Times. |
V prípade liberálov internetoví provideri, giganti sociálnych médií, školy, banky, služby zdieľania jazdy, hotely a výletné plavby robia špinavú prácu deplatformovania kritikov, ktorí sa angažujú v tom, čo sa označuje za nenávistné prejavy, čo by mohlo znamenať poburujúce tvrdenie, že existujú len dve pohlavia. Samozrejme, záludnou témou je islam: človek môže dostať pokutu za uvažovanie o tom, či bol Mohamed pedofilom, alebo môže byť uväznený za karikatúry. Výsledok? V Nemecku má iba 19 percent obyvateľov pocit, že môžu svoje myšlienky slobodne vyjadrovať na verejnosti.
Legutko neponúka plán pre konzervatívcov, ale jeho analýza naznačuje, že by mali stavať na jeho argumente poukazovaním na represívne prvky liberalizmu, oslavovať nádhernú slobodu konzervativizmu a organizovať masívne iniciatívy, ktoré vyvedú krajiny ako je Švédsko späť z priepasti. V Sovietskom zväze, ktorý zavraždil 62 miliónov svojich vlastných ľudí a ohrozil ľudstvo svojimi ICBM (medzikontinentálnymi balistickými raketami), ktoré mohli vyvolať implóziu, môže byť pevnosť liberalizmu nesporne vyslobodením, s tým, ako Legutko poskytuje vhľad a inšpiráciu.
Here's a mischievous but deadly serious question:
Which is the more awful "art", #Stalin's or the Venice Biennale's (@la_Biennale)?
- Both are political kitsch
— Daniel Pipes دانيال بايبس (@DanielPipes) July 8, 2019
- But #SocialRealism is for the simple minded & #AvantGardism for the sophisticated
- The one lies, the other perverts pic.twitter.com/mgd1DX1FPF
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) is president of the Middle East Forum. © 2019 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Dodatok 14. júla 2019: Môj tweet s obrázkom stalinistického umenia a Benátskeho bienále.
Súvisiace témy: Conservatives & Liberals
Súvisiace články:
