Liberáli v Spojených štátoch len s malými výnimkami podporujú vysokú mieru prisťahovalectva; a americká ľavica ide ešte ďalej, vyzýva k "Abolish ICE" (Zrušenie ICE, odkaz na Imigračný a colný úrad, americkú agentúru pre bezpečnosť hraníc). Ale vývoj v Európe naznačuje, že táto takmer jednomyseľná reakcia by sa mohla jedného dňa rozpadnúť.
 Niektorí americkí ľavičiari požadujú "Zrušte ICE! Otvorte hranice!" |
Od konca Druhej svetovej vojny európska ľavica väčšinou vníma voľný pohyb pracovnej sily a imigráciu ako najlepší spôsob, ako napadnúť záujmy podikov; slovami progresívneho spisovateľa Davida Adlera (opieram sa tu o jeho článok "Čelíme európskym ľavičiarskym nacionalistom), urýchlili tempo histórie a zvýšili kontraindikácie kapitalizmu."
Z tohto dôvodu pomohla ľavica vybudovať Európsku úniu a potom schváliť v roku 1985 Schengenskú dohodu, (ktorá prakticky eliminovala vnútorné hranice medzi 26 európskymi krajinami s počtom obyvateľov viac než 400 miliónov). Rovnako s entuziazmom privítala ne-Európanov, bol to prístup, ktorý kulminoval v období rokov 2015-16 za Angely Merkelovej (ľavičiarky v konzervatívnom prestrojení), prijatím viac ako milióna prisťahovalcov, väčšinou z Blízkeho východu, ktorí sa v Nemecku stretli s Willkommenskultur, alebo kultúrou prijatia.
Tento masívny príliv, medzi nimi boli najmä islamisti, stimuloval odpor historickej ľavičiarskej zákadne, robotníkov, viedol ich k tomu, aby ju opustili v prospech kedysi okrajových protiimigračných a protiislamizačných strán, ktoré nazývam civilizacionistické. Tieto strany, s ich kombináciou veľkorysých sociálnych benefitov a silných hraničných kontrol získavajú v Európe na sile až do takej miery, že získali skutočnú moc vo vláde v piatich krajinách (v Poľsku, Česku, Maďarsku, Rakúsku a Taliansku).
Po svojom zvolení si ľavičiari stále viac uvedomujú to, čo Adler nazýva "dôležitým odvrátením sa" od jednotného európskeho trhu práce a migrácie z krajín mimo Európy; tento dipól, ktorý nedávno objavili, "povzbudzuje vykorisťovanie, eroduje komunitu a popiera suverenitu národa." Ľavicoví nacionalisti kritizujú voľný pohyb pracovných síl z rôznych dôvodov: ekonomických (strata zamestnania, znižovanie miezd), kultúrnych (strata solidarity, xenofóbia) a politických (elitný projekt, ktorý nepodporujú masy).
Prekvapivým obratom je, že otvorené hranice sú teraz považované za poškodenie záujmov pracujúcej triedy, zatiaľ čo prísne hraničné kontroly zaručujú práva pracujúcich pred hrozbami globalizmu. V tomto duchu vedúci ľavičiari vo všetkých troch najväčších najvplyvnejších európskych krajinách vyzývajú k obmedzeniu voľného pohybu práce:
Jeremy Corbyn (vpravo), Jean-Luc Mélenchon, Sahra Wagenknecht.
Veľká Británia: Vodca Labouristickej strany, tieňový premiér a tvrdý ľavičiar Jeremy Corbyn hovorí, že "Práca nie je spätá s voľným pohybom občanov EÚ ako principiálnym bodom" a vyzýva k "rozumnému riadeniu" imigrácie po Brexite založenom na ekonomických potrebách Spojeného kráľovstva. Jeho kolegyňa Diane Abbott hovorí ešte jednoduchšie: "Skutočná bezpečnosť hraníc... je to, za čím si stoja labouristi."
Francúzsko: Líder populistickej strany La France Insoumise (Nepoddajné Francúzsko) a výrazná ľavičiarska osobnosť Jean-Luc Mélenchon odsudzuje podporovaných zamestnacov z iných európskych krajín za to, že "kradnú chlieb") francúzskym pracujúcim. Chváli francúzsku zástavu a štátnu hymnu (viac než ich socialistické náprotivky) ako "revolučné symboly", čo je závratný posun.
Nemecko: Spolupredsedkyňa strany Die Linke (Ľavica) Sahra Wagenknecht sa vyslovila proti prijatiu viac ako milióna migrantov v rokoch 2015-16, proti otvoreným hraniciam a proti poskytnutiu neobmedzeného prístupu k práci v Nemecku. Založila organizáciu (Aufstehen, alebo Povstaňte) na podporu týchto ideí a vyvolala tým silnú emocionálnu reakciu, pričom viac ako jeden z troch Nemcov potenciálne uprednostňoval jej trvdý prístup.
Samozrejme, nacionalistická verzia socializmu je sotva novou myšlienkou, ale siaha späť k Benitovi Mussolinimu v Taliansku, ktorý reagoval na vášne Prvej svetovej vojny ideológiou, ktorú nazval fašizmom; omnoho transparentnejšie, Adolf Hitler viedol Národnosocialistickú nemeckú robotnícku stranu, alebo nacistickú stranu k absolútnej moci. Súčasný trend, pripomínajúci tieto monštrá, sa stretáva s vážnou kritikou; napríklad Matt Qvortrup z Coventry University odsudzuje splývanie antiimigračnej politiky Wagenknechtovej s populistickou ekonomikou ako "nebezpečný mix."
 Mussolini (vľavo) a Hitler. |
Na rozdiel od toho považujem novú iteráciu ľavicového nacionalizmu za povzbudzujúcu: Európa, Amerika a Oceánia potrebujú, aby pravica a ľavica spolu kooperovali pri obmedzovaní masívnej ne-západnej imigrácie, ktorá hrozí záplavou a dokonca elimináciou západnej civilizácie.
Adler uvádza, že 40 percent demokratov v Spojených štátoch chce ešte vyššiu mieru imigrácie, než aká je v súčasnosti, na roziel od 5 percent labouristických voličov vo Veľkej Británii. Bude strata voličov znamenať pre americkú ľavicu poučenie z tvrdej cesty, a dostihnú potom svoje náprotivky zo starého sveta? Je to možné.
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) is president of the Middle East Forum. © 2019 by Daniel Pipes. All rights reserved.
 Obrázok k tomuto článku vo Washington Times. |
Súvisiace témy: Civilizationism, Conservatives & Liberals, Muslims in Europe
Súvisiace články:
l In Defense of Europe's "Far-Right" Parties
