Všimnite si kontrast: keď taliansky minister vnútra Matteo Salvini nedávno navštívil Jeruzalem, ktorý pozdravoval ako hlavné mesto Izraela, premiér Benjamin Netanjahu ho nazval "veľkým priateľom Izraela." Doma však Salviniho talianski liberálni židia za to odsudzovali, okrem iného za jeho cigánsku politiku a jeho údajný "rasizmus voči cudzincom a migrantom."
 Matteo Salvini (vľavo) a Benjamin Netanjahu v Jeruzaleme, december 2018. |
Podobná bitka, ktorá sa dotýka mocného štátu Izrael proti malým a zmenšujúcim sa židovským komunitám sa odohráva v mnohých európskych krajinách, neustále predstavuje ten istý predmet: to, čo tlač nazýva krajnou pravicou, populistickými, nativistickými, alebo nacionalistickými stranami – a čo ja nazývam civilizacionistickými stranami (pretože sa primárne usilujú o udržanie západnej civilizácie). Nie je prekvapením, že vedenie Izraela sa zameralo na zahraničnú politiku týchto strán, všeobecne ich považuje za svojich najlepších priateľov v Európe, zatiaľ čo európsky židovský establišment nemenej predvídateľne zdôrazňuje profily domácich strán, zobrazuje ich ako nenapraviteľne antisemitské, dokonca veštiace návrat k fašistickej diktatúre dvadsiateho storočia.
Hoci sa tento vnútro-židovský boj môže zdať pre širší svet ako lokálny a marginálny, v skutočnosti má veľký význam, potenciálne ovplyvňuje budúci kurz Európy. Vyplýva to z jedinečnej morálnej autority, ktorú udeľuje židom holokaust, na to, aby posúdili, kto je fašistom a kto ním nie je. Alebo, v miernejšom vyjadrení vo Wall Street Journal, "Hoci židovskí voliči môžu predstavovaťv mnohých európskych krajinách relatívne malý podiel voličskej základne, získanie ich podpory by mohlo pomôcť zlepšiť obraz krajno-pravicových strán na verejnosti." Ak zvíťazí Jeruzalem, budú sa môcť civilizacionisti ľahšie a rýchlejšie pripojiť k európskemu politickému hlavnému prúdu, získať moc a riešiť svoje prioritné otázky kontrolovanej imigrácie a boja proti islamizácii. Ak zvíťazí lokálny židovský establišment, budú bojovať dlhšie, aby získali legitímnosť, a tak získajú moc pomalšie a svoje ciele dosiahnu omnoho bolestnejšie.
Európski židia
Židia, ktorí žijú v Európe (s výnimkou Ruska) predstavujú asi 1,5 milióna z populácie približne 600 miliónov, alebo štvrtinu z jedného percenta; je to asi rovnaké ako počet hindov a jedna dvadsatina počtu moslimov. Na rozdiel od týchto nových náboženských komunít pretrpeli židia v Európe dve tisícročia trvajúce dejiny plné problémov, ktoré sa vyznačovali krvavou krivdou a ďalšími konšpiračnými teóriami, krížovými výpravami, getami a pogromami, ktoré vyvrcholili holokaustom. Rovnako na rozdiel od týchto narastajúcich imigrantských komunít, simultánne výzvy masovej moslimskej imigrácie, stúpajúci antisemitizmus a ľavičiarsky antisionizmus spôsobujú, že stav európskych židov je natoľko neistý, že vo Francúzsku, kde židia tvoria menej než 1 percento populácie, zažili v roku 2017 takmer 40 percent rasovo alebo nábožensky motivovaných násilných činov. V nedávnom prieskume sa zistilo, že 38 percent európskych židov uvažovalo o emigrácii z Kontinentu.
 Výstava v berlínskom židovskom múzeu "Jerusalem ist jetzt in Berlin" (Jeruzalem je teraz v Berlíne), ukazuje islamské symboly, polmesiac a hviezdu. |
Táto historicky vystrašená komunita v súčasnosti drží naďalej hlavu sklonenú. S čiastočnou výnimkou Francúzska majú európski židia tendenciu prijímať kvázi anti-sionistické názory, aby upokojili kritikov Izraela. To vysvetľuje také hrubé urážky ako výstava v múzeu Anne Frank House (Dom Anny Frankovej) v Amsterdame, kde prirovnávali bývalého izraelského premiéra Ariela Šarona k Hitlerovi, zatiaľ čo výstava v židovskom múzeu Jewish Museum in Berlin o Jeruzaleme takmer výlučne zdôrazňuje moslimskú históriu a charakter tohto mesta.
Židovskí vodcovia tiež zostávajú z veľkej časti mlčanliví v otázke masovej imigrácie a svoje kolektívne nepriateľstvo smerujú proti civilizacionistickým stranám, čo je akt židovskej občianskej cnosti vyžadovaný európskym establišmentom, ak majú židovskí vodcovia ostať rešpektovanými, udržať si svoj prístup k vláde a aby boli k nim mainstreamové médiá mierne. Napríklad vo Francúzsku Gilbert Collard z National Rally (Národné zhromaždenie) je asi "bezvýhradným obrancom" Izraela, ale ocenenie toho, čo hovorí, môže znamenať, že sa budete cítiť ako rasista, ktorý je vylúčený zo slušnej spoločnosti.
Je pravdou, že niektorí civilizacionisti si zachovávajú rasové, konšpiračné a bigotné názory na židov; je potrebná ostražitosť, aby sme sa postarali o to, že ich hlásané priateľstvo nie je len taktikou na získanie uznania a legitimity. Ale civilizacionisti nie sú hlavným problémom židov. Na politickej úrovni nepodporujú nespútanú imigráciu a multikulturalizmus, ktorý toleruje a dokonca povzbudzuje islamizáciu, ako dvojité existenciálne ohrozenie židovského života v Európe.
Na osobnej úrovni nepredstavujú civilizacionisti pre židov veľké nebezpečenstvo; v dôkladnom prieskume diskriminácie a zločinov z nenávisti proti židom zistila Agentúra Európskej únie pre základné práva, že "najvážnejšie incidenty antisemitského harašmentu" vykonalo 30 percent "extrémistických moslimov," 21 percent ľavičiarov a 13 percent pravičiarov. Inými slovami, islamisti a ľavičiari spolu prenasledujú židov štyrikrát viac ako civilizacionisti.
Napriek tomu sa mnohí európski židia – a špeciálne ich vodcovia – zapájajú do zahanbujúceho zaliečania sa establišmentu – politickým stranám, médiám, vzdelávacím inštitúciám – vzdávajú poctu morálnej nadradenosti práve tým silám, ktoré ruinujú ich životy. A použijeme terminológiu spisovateľky Bat Ye'or, prijali správanie dhimmis (historický status druhej triedy nemoslimských monoteistov žijúcich pod vládou moslimov).
 Pinchas Goldschmidt. |
Ako najlepší príklad uveďme Rabbiho Pinchasa Goldschmidta, presidenta Konferencie európskych rabínov. Veľmi mierne varuje, že premiér Jeremy Corbyn donúti židov k tomu, aby opustili Spojené kráľovstvo, zatiaľ čo emocionálne ohovára civilizacionistov, že predstavujú hrozbu návratu k "totalitnej diktatúre" a odsudzuje ich pro-izraelskú politiku ako takú, ktorá nelegitímne usiluje o schvaľovaciu "kóšerskú pečiatku".
Izrael
Netanjahuova vláda oceňuje, že anti-establišmentové strany vzdorujú verbálne vrelému, ale vo svojej podstate chladnému charakteru strán európskeho dedičstva: zatiaľ čo 3M (Theresa Mayová z Veľkej Británie, Emmanuel Macron z Francúzska a Angela Merkelová z Nemecka) hovoria o Izraeli pozitívne, podieľajú sa veľmi významne na delegimitizácii Izraela v Organizácii Spojených národov a podporujú Iránsku dohodu, čo považuje väčšina Izraelčanov za smrteľnú hrozbu. Všeobecne povedané, izraelský žurnalista Eldad Beck poukazuje na "dualitu nemeckej pozície, kde Berlín deklaruje svoju oddanosť existencii a bezpečnosti Izraela, pričom v rovnakom čase svoju podporu odkladá, čo podkopáva existenciu a bezpečnosť židovského štátu."
Na rozdiel od takejto triviálnej politiky považujú civilizacionistické strany (znovu, s výnimkou Francúzska) Izrael za morálneho partnera v boji a spojenca proti islamizmu. Preukazujú to bojom proti antisemitizmu, budovaním múzeí holokaustu, odsudzovaním Iránskej dohody, presadzovaním umiestnenia svojich ambasád do Jeruzalema, učením sa od izraelských bezpečnostných služieb a ochraňovaním záujmov Izraelav rámci Euróskej únie. Geert Wilders z Holandska strávil v Izraeli rok a následne ho navštívil ešte desaťkrát. Skutočnosť, že európski židia žijú bezpečnejšie, keď civilizacionistické strany prísne kontrolujú migráciu, len posilňuje uznávanie Izraela; ako uvádza v roku 2017 Evelyn Gordon, "100000 židov žijúcich v Maďarsku neohlásilo ani jediný fyzický útok, zatiaľ čo 250 000 židov žijúcich v Británii ich ohlásilo 145."
 Január 2015: Dvaja belgickí vojaci stoja pred židovským múzeom v Bruseli, kde islamisti zabili v máji 2014 štyroch ľudí. (obrázok: Daniel Pipes) |
V reakcii na tento vrelý prístup a bezpečnosť izraelská vláda čoraz viac kooperuje s civilizacionistami – potom ale čelí hnevu európskych židov, ktorým prisľúbila ochranu, čo vedie k určitej slepej uličke. Napríklad Jeruzalem si jednoznačne praje spolupracovať s rakúskou pro-izraelskou ministerkou zahraničných vecí Karin Kneissl, ktorú vymenovala civilizacionistická strana tejto krajiny, ale rakúski židia tento návrh húževnato odmietajú, idú až tak ďaleko, že upozorňujú, že "budú bojovať" proti Jeruzalemu.
Záver:
Dva body na úvod: Samozrejme, že ani európski židia ani izraelská vláda nie sú monolitické. Paula Bieler vo Švédsku, Gidi Markuszower v Holandsku a Davis Lasar v Rakúsku reprezentujú svoje civilizacionistické strany v parlamente; židia v strane AfD podporujú nemeckých civilizacionistov. Naopak, izraelský prezident Reuven Rivlin sa správa ako dhimmi: píše v londýnskych novinách o antisemitizme, uhladene sa vyhýba dokonca spomenúť Corbynovo meno, zatiaľ čo inde zlomyseľne charakterizuje civilizacionistov ako "neofašistické hnutie ... ktoré má značný a veľmi nebezpečný vplyv" (napriek tomu, že priznal "svoju silnú podporu štátu Izrael"). V súlade s týmto postojom sa Rivlin odmietol stretnúť so Salvinim.
Po druhé, toto európske napätie má americkú paralelu: Izraelská vláda má omnoho lepšie vzťahy s Trumpovou administratívou, než americké židovské organizácie. Symbolom toho je, že keď Donald Trump šiel do Pittsburghu, aby trúchlil nad masakrom 11 židov v synagóge, miestna židovská komunita proti jeho prítomnosti protestovala a nechala izraelského ambasádora v Spojených štátoch, aby privítal prezidenta sám.
Keď sa boj rozohrieva, je výsledok prakticky predurčený: raison d'état (štátny záujem) bude nakoniec poháňať izraelskú vládu k tomu, aby prekonala lokálne židovské obavy a spolupracovala s civilizacionistami, zatiaľ čo európski židia budú pokračovať v emigrácii, čím sa ich hlas bude stávať ešte slabším. Tento vývoj znamená dobrú vec, pretože civilizacionist nie sú hrozbou v štýle 30. rokov 20. storočia, zobrazovanou opozičnými politikmi a médiami hlavného prúdu, ale zdravou odpoveďou na mimoriadny problém. Takže čím rýchlejšie izraelský hlas prevažuje, tým lepšie to bude pre všetkých – pre Európu, jej židovskú populáciu a pre izraelský štát. Jedinou otázkou je, ako skoro sa tak stane.
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) is president of the Middle East Forum. © 2019 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Dodatok 27. januára: Benjamin Netanjahu pri príležitosti výročia Medzinárodného dňa spomienky na holokaust súhlasil s jednou časťou tejto eseje:
Antisemitizmus z pravej strany tu nie je novým fenoménom. To, čím je nový v Európe, je kombinácia islamského antisemitizmu a antisemitizmu extrémnej ľavice, ktorá zahŕňa antisionizmus, aký sa nedávno objavil vo Veľkej Británii a Írsku.
(2) Naproti tomu americká historička Deborah Lipstadt poskytla dokonalú ukážku dnešnej kritiky diaspóry voči izraelskej vláde. Píše, že jej
politické vedenie si nasadilo klapky na oči pred pribúdajúcou [antisemitskou] hrozbou. Premiér Benjamin Netanjahu ocenil maďarského neliberálneho premiéra Viktora Orbána ako "naozajstného priateľa Izraela", ktorý sa zaviazal "potrebe bojovať proti antisemitizmu." ...Pán Netanjahu bol rovnako zavádzajúci a ahistorický vo svojom dosahu k poľskej xenofóbnej vláde pravého krídla.
Súvisiace témy: Muslims in Europe
Súvisiace články:
l Europe's Civilizationist Parties
