Lieberman a Bennett nedokázali zaviesť novú paradigmu toho, ako sa vysporiadať s Hamasom, ale stále viac ľudí v Izraeli priznáva, že kompromisy a ústupky len vedú k väčšiemu násiliu.
Z praktického politického hľadiska viedli Avigdor Lieberman, Naftali Bennett a ich myšlienka zaujať tvrdší postoj voči Hamasu akurát k porážke, ak nie dokonca k pokoreniu. Je to preto, že premiér Benjamin Netanjahu zase raz preukázal svoje politické zručnosti; Lieberman je v súčasnosti bývalým ministrom obrany, Bennett neuspel, keď usiloval o post ministra obrany.
Z dlhodobého hľadiska však vyvolalo toto duo problém, ktorý už desiatky rokov nebol časťou izraelskej politickej debaty, ale vďaka ich snahám je tu nádej, že bude dôležitým faktorom v budúcnosti: bol by to koncept víťazstva, izraelského víťazstva nad Hamasom, a navyše nad Palestínskou autonómiou a Palestínčanmi vo všeobecnosti.
 Traja bojovníci: Bennett, Netanjahu, Lieberman. |
Víťazstvo – definované ako nastolenie svojej vôle nepriateľovi tak, aby sa tento vzdal svojich vojnových cieľov – bolo a je cieľom fiozofov, stratégov a generálov v priebehu histórie ľudstva. Aristoteles napísal, že "Víťazstvo je koncom stratégie."Pruský teoretik Carl von Clausewitz sa s ním zhoduje: "Cieľom vojny by mala byť porážka nepriateľa." Americký minister obrany generál James Mattis konštatuje, že "Žiadna vojna neskončí dovtedy, kým nepriateľ nepovie, že je koniec, je po všetkom."
Palestínčania neustále hovoria o dosahovaní víťazstva nad Izraelom, dokonca aj keď nie je reálne: citujúc jeden príklad, vodca Palestínskej autonómie Mahmúd Abbás volal svojmu náprotivku Ismailovi Haniyehovi po ôsmich dňoch násilia, keď Izrael v novembri 2012 zanechal Gazu ťažko postihnutú a "blahoželal mu k víťazstvu a poskytol kondolencie rodinám martýrov."
Naopak, v Izraeli je pojem víťazstva odsunutý už od Dohody v Oslo v roku 1993, po ktorej sa jeho lídri namiesto toho zamerali na také pojmy ako kompromis, ústupky, budovanie dôvery, flexibilita, dobré meno, sprostredkovanie a umiernenosť. Premiér Ehud Olmert pamätne vyjadril tento postoj v roku 2007, keď vyhlásil, že "Mier sa dosahuje prostredníctvom ústupkov."
Toto zvrátené chápanie toho, ako ukončiť vojnu viedlo Izrael k mimoriadnym hrubým chybám v priebehu pätnástich rokov po Oslo, za čo bol potrestaný neustálymi kampaňami delegitimizácie a násilia, symbolizovanými postupne Durbanskou konferenciou v roku 2001 a Pesachovým masakrom v roku 2002.
 Typická scéna na septembrovej Svetovej konferencii proti rasizmu v roku 2001, známej ako Durbanská konferencia. |
Táto nezmyselnosť sa skončila počas vlády premiéra Netanyahua, ktorá trvala takmer desaťročie, ale doteraz nebola nahradená stabilnou víziou víťazstva. Namiesto toho Netanjahu hasil lokálne požiare, ktoré vznikali v Gaze, na Západnom brehu, Golanských výšinách, v Sýrii a Libanone. Hoci pri osobných rozhovoroch súhlasil s koncepciou izraelského víťazstva, nikdy o tom verejne nehovoril.
Medzitým prebrali tento názor aj ďalšie vedúce osobnosti v Izraeli. Bývalý námestník náčelníka štábu Uzi Dayan vyzval armádu, "aby sa vrátila na cestu k víťazstvu." Bývalý minister školstva a minister vnútra Gideon Sa'ar vyhlásil, že "Táto 'paradigma víťazstva,' rovnako ako Jabotinského koncepcia 'Železnej steny' predpokladá, že dohoda bude možná len v budúcnosti, ale len po jasnom a rozhodujúcom víťazstve Izraela ... Prechod k 'paradigme víťazstva' je závislý od zrušenia koncepcie Oslo."
V tomto kontexte poukazujú vyhlásenia Liebermana a Bennetta na zmenu myslenia. Lieberman odišiel zo svojej pozície ministra obrany s pocitom frustrácie, že bombardovanie Hamasu, ktorý vystrelil 460 rakiet a raketových striel na Izrael sa stretlo s kľudom zbraní; namiesto toho volal po tom, aby bol u nepriateľa Izraela vyvolaný "stav zúfalstva". Bennett žiadal, aby Izraelské obranné sily "začali znovu vyhrávať" a dodával, že "Ak bude Izrael chcieť vyhrať, môže vyhrať." Po odvolaní svojej požiadavky na portfólio obrany Bennett zdôraznil, že stojí pri Netanyahuovi "v monumentálnej úlohe zabezpečenia toho, aby Izrael znovu zvíťazil."
 Izraelčania protestujú proti vládnemu rozhodnutiu o nestrieľaní v Gaze 13. novembra 2018. |
Odporcovia tejto paradigmy potom zábavnou formou svedčili o sile tejto idey víťazstva. Redaktor denníka Ma'ariv Revital Amiran napísal, že víťazstvo, ktoré si izraelská verejnosť praje najviac, spočíva v takých oblastiach, ako väčšie prídely pre osoby vyššieho veku a neznesiteľné dopravné zápchy. Vedúca strany Meretz Tamar Zandberg odpovedala Bennettovi, že pre ňu víťazný Izrael znamená získanie nominácií na Emmy a Oscaroch, garantovanie rovnocenných služieb zdravotníctva a vyššie výdavky na vzdelávanie.
Toto víťazstvo a porážka sa v súčasnosti stáva v Izraeli hlavnou témou diskusie, čo predstavuje významný krok vpred. Ako správne uvádza mediálna podnikateľka Ayalet Mitsch, "dokonca aj ľavicoví Izraelčania si myslia, že je čas znovu zvíťaziť." Tým sa naliehanie na dosiahnutie izraelského víťazstva dostáva dopredu.
Daniel Pipes je prezidentom think tanku Middle East Forum, ktorý podporuje izraelské víťazstvo, projektu zameraného na podporu americkej politiky podpory izraelského víťazstva s cieľom vyriešiť konflikt s Palestínčanmi. Sledujte ho na twitteri @DanielPipes. © 2018 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy
