Kapitola 6 v Ally No More: Erdoganov Nový Turecký Kalifát a Narastajúca Džihádistická Hrozba pre Západ (Washington: Center for Security Policy Press, 2018), str. 89-96.
V nejasnom, ale dôležitom vyhlásení bývalý poradca pre národnú bezpečnosť H.R. McMaster v decembri 2017 pri stretnutí za uzatvorenými dverami uviedol, že islamistická hrozba bola v minulosti liečená "krátkozrako": "Nevenovali sme dostatok pozornosti tomu, ako [islamistická ideológia] postupuje vpred prostredníctvom charít, madrás a ďalších sociálnych organizácií." Narážajúc na predchádzajúcu saudskú podporu takýchto inštitúcií poznamenal, že "teraz tak robí vo väčšej miere Katar a Turecko."
Zaoberal sa Tureckom a dodal, že "Mnoho islamistických skupín sa poučilo od" jeho prezidenta Recep Tayyip Erdoğana, a od vládnucej Strany spravodlivosti a rozvoja (Adalet ve Kalkınma Partisi, alebo AKP). Turci, pokračoval, ponúkajú model "pôsobenia prostredníctvom občianskej spoločnosti, potom aj vzdelávacieho sektora, polície a súdnictva a armády na konsolidáciu moci v rukách určitej strany. Je to niečo, čo by sme neradi videli a smutne to prispieva k odklonu Turecka od Západu."
Otvorený komentár McMastera vyvolal zdvihnutie obočia, pretože sa rozchádzal so zvyčajným rečnením Washingtonu, ktoré nostalgicky pripomína Kórejskú vojnu, ktorá nasledovala po desaťročiach takmer sakrálneho spoločného členstva v Organizácii Severoatlantickej zmluvy (NATO). Jeho poznámka o tom, že sa Turecko odkláňa od Západu vyvoláva niekoľko otázok: Nakoľko je aliancia NATO, okrem zbožných slov, v roku 2018 reálna? Malo by Turecko ešte zostávať ako partner NATO? Má NATO ešte stále v post-sovietskej ére svoje poslanie? Ak je tomu tak, čo je to?
NATO a islamizmus
Aby sme porozumeli poslaniu NATO, vráťme sa k založeniu aliancie 4. apríla 1949. Zriadenie Washingtonskej zmluvy uviedlo jasný cieľ:"chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu národov členských štátov, založených na princípoch demokracie, osobnej slobody a vláde zákona." Inými slovami, NATO ochraňuje západnú civilizáciu. Áno, vtedy to znamenalo spojenie sa proti komunizmu, takže NATO sa sústreďovalo na sovietsku hrozbu už 42 rokov. Potom jedného dňa v roku 1991, keď sa rozpadol Sovietsky zväz a Pakt Varšavskej zmluvy bol rozpustený, čelila aliancia kríze úspechu.
Americký minister zahraničných vecí podpísal Washingtonskú zmluvu, svedkom bol prezident Truman (2. zľava). |
Nastalo existenciálne obdobie sebahodnotenia a sebaspytovania, otázok, či by mala aliancia pokračovať vo svojej existencii a koho by mala a pred kým ochraňovať. (Ako sa ukázalo, Rusko sa nakoniec vrátilo ako protivník, ale to nie je teraz našou témou.) Najpresvedčivejšie poskytované odpovede boli, že áno, NATO by malo pokračovať, a mobilizovať obranu proti novej veľkej totalitárskej hrozbe, islamizmu. Fašisti, komunisti a islamisti sa od seba v mnohom odlišujú, ale zdieľajú spoločný sen radikálneho utopizmu, vytvárania nadradeného človeka, ktorý existuje pre to, aby slúžil svojej vláde.
Nový islamistický nepriateľ sa dostal na úroveň globálnej významnosti hneď po tom, ako bol ten predchádzajúci porazený, rýchlo rozptýlil bezprostredné predstavy o liberálnom konsenze, alebo o konci histórie." V roku 1977 prevzali islamisti moc v Bangladéši; v roku 1979 v Iráne. Rovnako v roku 1979 sa vláda Saudskej Arábie prudko obrátila k radikalizmu. V roku 1989 islamisti prevzali moc v Sudáne; v roku 1996 vo väčšej časti Afganistanu.
Džihádistické útoky na členov NATO, a najmä na Spojené štáty, počas tohto obdobia prudko vzrástli. Asi 800 Američanov prišlo o život pri islamistickom násilí ešte pred 11. novembrom, pokus o bombový útok na Svetové obchodné centrum v roku 1993 poskytuje najlepší pohľad na zvrchované ambície islamistov.
Willy Claes (vľavo) a José María Aznar. |
Do roku 1995 sa táto hrozba stala natoľko zrejmá, že generálny tajomník NATO Willy Claes prirovnal islamizmus k historickému nepriateľovi svojej organizácie: "Fundamentalizmus je prinajmenej taký nebezpečný, akým bol komunizmus." Po tom, ako skončila Studená vojna, dodal, "Sa islamská militantnosť objavila ako snáď tá najvážnejšia hrozba pre alianciu NATO a pre bezpečnosť Západu." V roku 2004 uviedol bývalý španielsky premiér José María Aznar podobný názor: "Islamistický terorizmus je nová zdieľaná hrozba globálnej povahy, ktorá ohrozuje samotnú existenciu členov NATO." Obhajoval názor, aby sa aliancia zameriavala na boj proti "Islamskému džihádizmu a šíreniu zbraní hromadného ničenia." Požadoval nič menšie než "postavenie vojny proti islamskému džihádizmu do centra spojeneckej stratégie."
Takže od začiatku post-sovietskej éry, vnímaví lídri vyzývali NATO, aby sa sústredilo na novú hlavnú hrozbu pre západnú civilizáciu, islamizmus.
Islamistická hrozba
Túto hrozbu symbolizovali dve krajiny: Afganistan a Turecko. Predstavovali pre NATO mimoriadne vonkajšie, aj vnútorné výzvy.
Článok 5 Charty NATO, rozhodujúca klauzula vyžadujúca "kolektívnu sebaobranu" bol uplatnený po prvý a jediný krát, a to nie počas kubánskej raketovej krízy alebo Vietnamskej vojny, ale deň po útokoch 11. septembra. Na zdôraznenie: nie sovietski, čínski, severokórejskí, vietnamskí alebo kubánski komunisti, ale al-Kájda a Taliban, ktorí sa ukrývali v jaskyniach na periférii krajiny (Afganistan), podnietili členský štát k tomu, aby uskutočnili tento významný krok. Je to preto, že islamisti, nie komunisti, sa odvážili zasiahnuť americké centrá moci v New York City a vo Washingtone, D.C.
Ďalej, al-Kájda a Taliban sú len malou časťou globálneho džihádistického hnutia. Iránske budovanie nukleárnych zbraní, ktoré má teraz legitímnu cestičku k výrobe bômb v priebehu desaťročia, predstavuje jednotný najsmrteľnejší problém, najmä ak ide o faktory v apokalyptickom režime vládnucom v Teheráne a o možnosť elektromagnetického impulzného útoku.
Útoky malého rozsahu predstavujú menšie nebezpečenstvo, ale objavujú sa neustále, počnúc mešitou v Egypte až po Londýnsky most a kaviareň v Sydney. Islamistické rebélie vyvolali občianske vojny (v Mali, Líbyi, Jemene a Sýrii) a polo-občianske vojny (v Nigérii, Somálsku, Iraku a Afganistane). Počas piatich mesiacov ISIS ovládal mesto Marawi na Filipínach. Džihádistické útoky sa uskutočňujú v krajinách s moslimskou majoritou alebo minorotou, ktoré nie sú členmi NATO, ako: Argentína, Švédsko, Rusko, Izrael, India, Mjanmarsko (Burma), Thajsko a Čína.
Džihádisti tiež udreli na mnohých členov NATO, vrátane Spojených štátov, Kanady, Spojeného kráľovstva Veľkej Británie,Španielska, Francúzska, Holandska, Nemecka, Dánska a Bulharska. Okrem politického oslabenia a teroru tieto útoky vážne poškodili vojenské kapacity, tým že redukovali ich výcvik a odviedli až 40 percent aktívnych vojenských síl od ich hlavného poslania, namiesto toho vykonávali policajnú prácu – ochranu synagóg, škôl a policajných staníc.
Vojaci ochraňujú židovské múzeum v Bruseli, Belgicku v januári 2015. (© Daniel Pipes) |
A potom je tu Turecko.
Diktátorské, protizápadné a proti-Nato Turecko
V starých dobrých čsoch NATO poskytovalo Turecku bezpečnosť, najmä proti Sovietskemu zväzu; naopak, Turecko mu ponúkalo neoceniteľnú južnú bočnú stranu. Aj dnes má Turecko druhú najväčšiu armádu v rámci NATO; v kombinácii s Američanmi tvoria 3,4 milióna zo 7,4 milióna jednotiek; obidve krajiny spolu majú podiel 46 percent z celkového počtu 29 spojencov.
Ale mnoho sa zmenilo po parlamentnom víťazstve AKP v novembri 2002. Erdoğan povestne hneď potom vyhlásil, že "Turecko nie je krajinou, kde prevažuje umiernený islam", a choval sa podľa tohto sľubu, pričom jeho vláda sponzorovala islamské školy, regulovala vzťahy medzi mužmi a ženami, alkohol, stavbu mešít a vo veľkej miere sa snažila vychovávať "zbožnú generáciu."
Erdoğanova vláda bola postavená na despotickej povahe islamizmu: zmanipuloval voľby, uväzňoval disidentských novinárov na základe obvinenia z terorizmu, vytvoril súkromnú armádu, SADAT, zapájal svoju políciu do mučenia a zinscenoval štátny prevrat. K poslednému bodu: údajný štátny prevrat v júli 2016 poskytol vláde možnosť zatknúť, uväzniť alebo zastreliť viac ako 200 000 Turkov, zatvoriť asi 130 spravodajských kanálov a uväznil 81 žurnalistov. Výbor na ochranu žurnalistov nazýva Turecko "najväčšou väznicou pre žurnalistov na svete."
Bez veľkého povšimnutia na juhovýchode Turecka teraz zúri takmer občianska vojna, keďže Erdoğan utišuje svojich nových tureckých nacionalistických spojencov tým, že sa snaží eliminovať výrazy kurdského jazyka, kultúry a politických ašpirácií. Šíri sa strach, objavuje sa totalitárstvo.
Priame problémy, ktoré má NATO s Tureckom začali 1. marca 2003, keď dominantný parlament AKP odmietol vstup amerických vojenských síl do tureckého vzdušného priestoru pri vedení vojny proti Saddámovi Husajnovi.
Bývalý starosta Ankary Melih Gökçek. |
Turecká vláda hrozí, že zaplaví Európu sýrskymi utečencami. Marí vzťahy NATO s blízkymi spojencami, ako je Rakúsko, Cyprus a Izrael. Sponzorovala obrat tureckej verejnej mienky proti Západu, najmä proti Spojeným štátom a Nemecku. Ako príklad tejto hostility tweetoval v septembri 2017 starosta Ankary Melih Gökçek, že sa modlil za viac strát spôsobených búrkou po dvoch veľkých hurikánoch Harvey a Irma, ktoré spustošili časti Spojených štátov.
Ankara vzala Nemcov a Američanov ako rukojemníkov, ako politickú páku. Nemecký žurnalista tureckého pôvodu Deniz Yücel bol uväznený celý rok, kým nemecká vláda nesúhlasila s modernizáciou tureckých tankov. Nemecký aktivista za ľudské práva Peter Steudtner strávil vo väzení niekoľko mesiacov. Protestantský pastor Andrew Brunson je najzreteľnejším americkým rukojemníkom, sú tu však aj ďalší, vrátane profesora chémie Ismaila Kula, jeho brata Mustafu a fyzika NASA Serkana Gölgeho.
Osobne, ja (a mnohí ďalší analytici z Turecka) nemôžeme prestupovať z lietadla v Istanbule kvôli strachu z toho, že budeme zatknutí a uvrhnutí do väzenia, aby sme slúžili ako rukojemníci pri výmene za nejakých skutočných či imaginárnych tureckých zločincov v Spojených štátoch. Predstavte si, že: Turecko, údajný spojenec, je jedinou krajinou na svete, kde sa obávam zatknutia pri príchode.
Tureckí disidenti v Nemecku boli buď zavraždení, alebo sa boja, že budú zavraždení, tak ako spoupredseda Európskeho kongresu kurdskej demokratickej spoločnosti Yüksel Koç. Okrem toho, násilníci, bodyguardi tureckej vlády zaútočili na Američanov v Spojených štátoch, predovšetkým v Brookings Institution v roku 2016 a na Sheridan Circle v blízkosti tureckej ambasády vo Washingtone v roku 2017.
Turecká vláda spolupracuje s Teheránom rozličnými spôsobmi: pomáhala iránskemu nukleárnemu programu, asistovala pri sprístupňovaní iránskych ropných nálezísk, pomáhala prepravovať iránske zbrane Hizballáhu a pripojila sa k podpore Hamasu. Iránsky náčelník štábu navštívil Ankaru, pravdepodobne s cieľom vyvinúť spoločné úsilie proti Kurdom. Ankara sa pripojila k rozhovorom v Astane, kde mali iránska, ruská a turecká vláda rozhodnúť o osude Sýrie.
Erdoğan sa kvázi pripojil k Šanghajskej organizácii spolupráce; hoci trochu s pretvárkou, je to niečo najviac blízke rusko-čínskemu náprotivku NATO. Turecké jednotky podnikajú spoločné cvičenia s čínskou a ruskou armádou. Omnoho podstatnejšie je, že turecké ozbrojené sily rozmiestňujú systém ruských protivzdušných rakiet S-400. Je to krok, ktorý je nekonzistentný s členstvom v NATO.
A potom je tu Egejská armáda. Yiğit Bulut, ktorý je vrcholovým poradcom Erdoğana, vo februári 2018 vyhlásil, že Turecko potrebuje armádu "posilnenú bojovými lietadlami ruskej a čínskej výroby, pretože jedného dňa by [americká vláda] ... mohla celkom dobre zvažovať útok na Turecko." Ako môžete vidieť, nie sú to tak celkom pocity spojenca.
A hoci to znie konšpiratívne čudne, takáto možnosť zatiaľ existuje, ako vidíme z americko – tureckej konfrontácie v sýrskom meste Manbij. Napätie dospelo k takému bodu, že vyhlásenie Bieleho domu nás informuje, že prezident Trump "vyzval Turecko, aby dbalo na opatrnosť a vyhlo sa akýmkoľvek akciám, ktoré by mohli vyvolať riziko konfliktu medzi tureckými a americkými ozbrojenými zložkami."
Turecko deformuje NATO
Prítomnosť Turecka v NATO, okrem jeho hostility deformuje alianciu. NATO by malo byť o boji proti islamizmu. Ale ak sú už islamisti tam, ako v tom bude postupovať aliancia?
Táto dilema sa stala verejnou v roku 2009, keď sa v júli skončilo funkčné obdobie generálneho tajomníka Jaapa de Hoop Scheffera. Existoval konsenzus, že novým generálnym tajomníkom by mal byť od roku 2006 dánsky premiér Anders Fogh Rasmussen. Inými slovami, bol premiérom svojej krajiny počas dánskej krízy ohľadne karikatúr. Keď naňho vyvíjali tlak vlády krajín s moslimskou majoritou, vrátane tej tureckej, aby podnikol kroky proti týmto karikatúram, veľmi správne vyhlásil: "Som premiérom modernej, slobodnej krajiny, nemôžem hovoriť novinám, čo majú alebo nemajú uverejniť, je to ich zodpovednosť". Dokonca odmietol stretnutie s delegáciou veľvyslancov krajín s moslimskou majoritou.
Generálny sekretár Jaap de Hoop Scheffer (vpravo) odovzdáva v roku 2009 štafetu NATO Andersovi Fogh Rasmussenovi. |
Avšak o tri roky neskôr, keď Rasmussen kandidoval na funkciu generálneho tajomníka NATO, si turecká vláda povedala svoje. Vtedajší premiér Erdoğan pripomenul krízu s karikatúrami: "Požiadal som o stretnutie islamských vodcov v [Dánsku], na vysvetlenie toho, čo sa deje a on odmietol, tak ako on môže prispieť k mieru?" Nasledovalo mnoho vyjednávaní, ktoré sa skončili kompromisom: Rasmussen bol menovaný za generálneho tajomníka s podmienkou, že verejne upokojí Erdoğana, čo aj urobil: "Použijem jasnú ústretovosť voči moslimskému svetu. Na zabezpečenie kooperácie a intenzifikácie dialógu. Považujem Turecko za veľmi dôležitého spojenca a strategického partnera, a budem s ním spolupracovať v našom úsilí, aby som zabezpečil lepšiu kooperáciu s moslimským svetom". Preložené bez byrokracie povedal: "Neurobím nič, čo by rozrušilo tureckého premiéra."
Toto samozrejme neznamenalo, že silné NATO bude viesť boj proti islamizmu, ale inštitúcia mala svoje vnútorné problémy a nebola schopná postaviť sa jednej z jej dvoch hlavných hrozieb zo strachu, aby neurazila vládu členského štátu. Osobne som bol svedkom toho, ako delegácia parlamentného zhromaždenia NATO odišla zo stretnutia, ktoré pripravila moja organizácia, z úcty ku svojim tureckým členom.
Čo robiť
NATO čelí dileme a voľbe: Vylúčiť Turecko, ako to obhajujem ja, alebo ho tam ponechať, čo je inštitucionálny inštinkt. Môj argument sa opiera o to, že Ankara podniká kroky, ktoré sú voči NATO nepriateľské, nie je spojencom, a bráni nevyhnutnému zameraniu sa na islamizmus. Stručne povedané, Turecko je prvým členským štátom, ktorý prechádza do nepriateľského tábora, kde pravdepodobne zostane dlhý čas.
Argument na udržanie Turecka sa redukuje na: Áno, Turecko pod Erdoğanom je nepredvídateľné, ale členstvo v NATO umožňuje nad ním mierny vplyv dovtedy, kým sa vráti, ak sa tak časom stane. Alebo, podľa formulácie Steven Cooka, "Turecko zostáva menej dôležité, pretože môže byť dôležitejšie kvôli problémom, ktoré môže spôsobiť Ankara."
Takže, čo je vyššia priorita? Slobodné NATO, ktoré bude napĺňať svoje poslanie? Alebo udržanie vplyvu nad Ankarou? Redukuje sa to na význam toho, ako dlho zostane Turecko islamistické, diktátorské a ako dlho bude smerovať k charakteru podvodníka. Keď vidím široký anti-západný konsenzus v Turecku, chcem, aby bolo NATO slobodným NATO.
Analytici (vrátane mňa v roku 2009), ktorí súhlasia s týmto záverom, niekedy hovoria, "vyhoďme Turecko"; ale NATO postráda mechanizmus vyhostenia, pretože nikto si vtedy, v roku 1949 nepredstavoval súčasný problém. Znamená to, že existuje mnoho krokov na redukovanie vzťahov s Ankarou a redukovanie úlohy Turecka v NATO.
Zrušiť leteckú základňu v Incirliku: Ankara nevypočítateľne obmedzuje prístup k Incirliku (núti nemecké jednotky k odchodu) a základňa je nebezpečne blízko pri Sýrii, tej najaktívnejšej a najnebezpečnejšej vojnovej zóne. Existuje množstvo alternatívnych miest, napríklad v Rumunsku a Jordánsku. Podľa niektorých správ sa tento proces už začal.
Odsunúť americké nukleárne zbrane: V Incirliku sa nachádza približne 50 nukleárnych bômb; mali by byť okamžite odstránené. Tieto pozostatky Studenej vojny nemajú žiadny vojenský význam a údajne lietadlá umiestnené na Incirliku dokonca nemôžu byť týmito zbraňami vybavené. A čo je horšie, je možné, že hostiteľská vláda by mohla tieto zbrane zabaviť.
Zrušiť predaj zbraní: Americký Kongres v roku 2017 zrušil rozhodnutie exekutívnej zložky a odmietol navrhovaný predaj osobných zbraní ako odpoveď na turecké násilie v DC. Omnoho dôležitejšie je, že musí byť zablokovaný predaj najdokonalejšieho bojového lietadla v americkom arzenáli, lietadla F-35.
Lietadlo F-35, ktoré Turecko zatiaľ nemá, a nesmie ho získať. |
Ignorovať Článok 5 alebo iné žiadosti o pomoc: Turecká agresia nesmie viesť členov NATO do vojny kvôli Kurdom, a oni to jasne urobili. V reakcii na to Erdoğan podpichuje NATO v prospech svojho domáceho publika: "Hej NATO, kde si? Prišli sme v reakcii na výzvy Afganistanu, Somálska a Balkánu, a ja teraz volám, poďme do Sýrie. Prečo neprichádzate?"
Dištancovať NATO od tureckej armády: Zastaviť zdieľanie spravodajských informácií, zrušiť školenie tureckých posádok a vylúčiť tureckú participáciu na vývoji zbraní.
Pomáhať tureckým oponentom: Stáť za Kurdami v Sýrii. Podporovať rastúcu alianciu Grécko- Cyprus-Izrael. Spolupracovať s Rakúskom.
Stručne povedané, komunisti nikdy nepodnecovali Článok 5 a žiadny člen NATO nikdy nevstúpil do Organizácie Varšavskej zmluvy. Islamizmus v podobe al-Kájdy a Erdoğana takmer bez pochopenia rozbil staré pravdy, čo si vyžaduje nové a kreatívne myslenie. NATO sa musí prebudiť a riešiť tieto problémy.
Daniel Pipes, senior fellow pracovník v Center for Security Policy (Centrum pre bezpečnostnú politiku), vedie Middle East Forum od roku 1994. Dosiahol titul A.B. a Ph.D. na Harvarde, vyučoval v Chicagu, na Harvarde, Pepperdine a na U.S. Naval War College (Námorná vojenská akadémia Spojených štátov). Pôsobil v piatich amerických administratívach, získal dve vymenovania od prezidenta a svedčil pred mnohými kongresovými komisiami. Je tiež autorom šestnástich kníh o Blízkom východe, islame a ďalších témach. Dr. Pipes píše pre stĺpec vo Washington Times a jeho práce boli preložené do 37 jazykov. DanielPipes.org obsahuje archív jeho spisov a vystúpení v médiách. © 2018. Všetky práva vyhradené.
Aktualizácia 13. marca 2018: Generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg dnes potvrdil model politiky ústupkov, keď uviedol, že Turecko bude naďalej "vysoko hodnotným spojencom NATO", pretože "prispieva k našej kolektívnej bezpečnosti, k nášmu poslaniu a operáciám mnohými rozličnými spôsobmi. Za to Turecku ďakujem." Pokračoval:
Súčasný generálny tajomník NATO Jens Stoltenberg. |
NATO poskytuje Turecku podporu. Máme misie, vojenskú prítomnosť v Turecku. Máme kontrolu nad lietadlami AWACS, ktoré prelietavajú a pomáhajú Turecku. Máme tiež batérie vzdušnej obrany SAMP-T, ktoré poskytlo Španielsko a Taliansko. Sme vďační Turecku za jeho podporu NATO. Prejavujeme tiež solidaritu s Tureckom vojenskou prítomnosťou v krajine, ktorá sa v posledných rokoch zvýšila ako reakcia na nestabilitu a hrozby, ktorým Turecko čelí z juhu, od Daeš, terorizmu, najmä v Iraku a Sýrii.
Súvisiace témy: Turkey and Turks, US policy