Milý čitateľ:
S potešením konštatujem, že tento článok zaznamenáva presne 50 rokov od môjho prvého publikovania. Bola to recenzia knihy André Fontaina, History of the Cold War (História studenej vojny), ktorá sa objavila 24. marca 1968 v Boston Globe. Originál si možno pozrieť tu; ľahšie čitateľná verzia je dostupná tu.
Recenzia sa objavila v čase, keď som bol začiatočníkom na univerzite a a začal som svoju kariéru ako autor. Reflexie o mojom písaní a profesionálnej kariére nájdete tu.
Daniel Pipes
[Titulok v Austrálii: "Víťazstvo Izraela je pre mier na Blízkom východe nevyhnutné"]
V záujme vyriešenia starého a zastaralého palestínsko-izraelského konfliktu je teraz pravý čas na nové zmýšľanie.
Sústredenie sa na ďalšie otázky súvisiace s Arabmi – budovanie iránskych nukleárnych zbraní, občianska vojna v Líbyi, Jemene, Sýrii a Iraku, nepokoje v Turecku, nárast islamizmu a nedostatok vody a suchota – stratili omšelé anti-sionistické tabu mnoho zo svojej pálčivosti. Prosperujúci a silný Izrael počas desaťročí stratil nádej v hodnoty "mierového procesu." Kovboj v Bielom dome by sa chcel rozlúčiť s precedensom. A obrat globálnej ľavice smerom k antisemitizmu, príkladom je Jeremy Corbyn z Britskej Labouristickej strany, pridáva ďalšie dôvody k náhleniu sa; ak nakoniec získa moc, budú následky pre Izrael strašné.
Platí všeobecne akceptovaný názor, že arabsko-izraelský konflikt sa skončí len vtedy, keď budú uspokojivo vyriešené ponosy Palestínčanov, a potom budú akceptovať židovský štát Izrael. Táto paradigma vládla v takmer nezmenenej forme od podpísania Dohôd v Oslo v septembri 1993; toto 25 ročné obdobie tiež jasne ukázalo, že Palestínčania v prevažnom počte (odhadujem to na 80 percent,vychádzajúc z údajov z bádania a prieskumov verejnej mienky pri pohľade na uplynulé storočie) neusilujú o mierovú koexistenciu s Izraelom, ale o brutálnu elimináciu "Sionistickej entity." Nie je židnym prekvapením, že pri takýchto postojoch každé kolo veľmi zdĺhavých rokovaní nakoniec zlyhalo.
Vladimír Žabotinský. |
Navrhujem úplne iný prístup k vyriešeniu konfliktu, návrat k stratégii odstrašovania a víťazstva, spojený s veľkým stratégom sionizmu Vladimírom Žabotinským (1880-1940): Izrael by sa nemal zameriavať na to, aby prosil nepriateľov, ale na to, aby ich porazil. Naopak, ukážem, prečo Palestínčania potrebujú práve takéto víťazstvo Izraela, aby sa zbavili svojho súčasného útlaku, extrémizmu a násilia, a stali sa úspešným národom.
------------------------------
Pochopenie súčasnej situácie si vyžaduje návrat späť k následkom Prvej svetovej vojny a objavenie sa prvého moderného palestínskeho vodcu Hajj Amin al-Husseiniho. Inicioval politiku rejekcionizmu, absolútneho odmietania akceptácie akejkoľvek židovskej prítomnosti v krajine, ktorá bola vtedy Britským mandátom v Palestíne. O storočie neskôr zostáva tento rejekcionizmus dominantným sklonom palestínskeho života. Politické rozdiely majú tendenciu byť taktickými: Radšej eliminovať Izrael prostredníctvom rokovaní s Izraelčanmi a získať od nich benefity, alebo sa držať konzistencie čistého rejekcionizmu? Palestínska autonómia (PA) vyvíja prvú taktiku, Hamas tú druhú.
Počas obdobia 75 rokov, 1918-93, odpovedala židovská komunita na rejekcionizmus na území, ktoré nesie teraz názov Izrael, odstrašovaním, politikou znamenajúcou odradenie svojich nepriateľov od agresie hrozbou bolestivých odvetných opatrení. Akokoľvek nedokonalá bola táto aplikácia, odstrašovanie pomohlo Izraelu vyvinúť sa z potenciálnej koristi z roku 1948 na vojenskú silu v roku 1993. Áno, a dokonca keď sa Izrael stal demokratickou, inovatívnou, blahobytnou a mocnou krajinou, jeho základy pretrvali. Ideológie, taktiky, stratégie a personál sa zmeili, vojny a zmluvy prišli a odišli, ale palestínsky rejekcionizmus zostal nezmenený a konštantný.
Do roku 1993, keď už boli netrpezliví občania Izraela frustrovaní pomalým a pasívnym pokračovaním odstrašovania, rozhodli sa pre okamžité riešenie situácie s Palestínčanmi. Podľa Dohôd v Oslo sľúbila každá zo strán tej druhej to, čo žiadala: uznanie a bezpečnosť pre Izraelčanov, dôstojnosť a autonómiu pre Palestínčanov.
Izraelčania sa ponáhľali ukončiť konflikt, pritom však urobili v tom nedeľnom ráne na trávniku pred Bielym domom tri ťažké chyby: (1) Poskytli vodcovi neoficiálnej, diktátorskej a vražednej organizácie Jásirovi Arafatovi diplomatickú paritu s premiérom demokratického a suverénneho štátu Jicchakom Rabinom. (2) Uverili Arafatovi, keď prehlásil, že uzná Izrael, hoci v skutočnosti on (aj jeho nástupcovia) stále usilujú o elimináciu Izraela, snažia sa o kontrolu dvoch priľahlých častí územia, Západného brehu a Gazy. (3) Robia ústupky v ilúzii, že vojny sa ukončia prostredníctvom dobrej vôle, hoci ústupky majú v skutočnosti opačný efekt, signalizujú slabosť a tým posiľňujú palestínske nepriateľstvo. Tieto chyby tragicky zmenili možný "mierový proces" na kontraproduktívny "vojnový proces."
Nebol to dobrý nápad: Netanjahu (vľavo) a Abbás v Jeruzaleme, 15. septembra 2010. |
Ako uniknúť z tejto 25 ročnej slepej uličky?
Štúdium histórie ukazuje, že vojny zvyčajne nekončia prostredníctvom rokovaní, ale prostredníctvom porážky a víťazstva. Podľa vojenského historika Victora Hansona "Konflikty sa v priebehu histórie stávajú sériovými, keď nepriateľ nie je úplne porazený a nie je nútený podriadiť sa politickým podmienkam víťaza." Porážka znamená vzdať sa vojnových ambícií. Víťazstvo znamená úspešné presadenie svojej vôle u nepriateľa.
Je prostou a univerzálnou pravdou, ktorej Palestínčania dobre rozumejú. V júli 2017 Fatah vyhlásil, že "kampaň za Jeruzalem sa skutočne začala a nezastaví sa až do palestínskeho víťazstva a dovtedy, kým izraelskí okupanti nevydajú sväté miesta." Nie sú jediní; myslitelia a bojovníci sa vo všetkých érach zhodujú s tým, že cieľom vedenia vojny je víťazstvo. Napríklad súčasný čínsky stratég Sun Tzu napísal: "Nech je vaším veľkým cieľom víťazstvo." Americký generál Douglas MacArthur vyhlásil, že "Je fatálne vstúpiť do akejkoľvek vojny bez vôle vyhrať ju." Víťazstvo je intuitívnym cieľom človeka, ktorý môžu prehliadnuť len príliš sofistikovaní moderní ľudia.
Generál Douglas MacArthur v Manile, Filipíny, v r. 1945. |
Takže, ak chce Izrael získať akceptanciu Palestíny, musí sa vrátiť k svojej starej politike odstrašovania, prísneho trestania Palestínčanov, ak budú agresívni. Jeden príklad: Keď boli v roku 2017 zavraždení traja členovoa rodiny, keď si sadli k sviatočnej sabat večeri v osade Halamiš na izraelskom Západnom brehu, izraelskou odpoveďou mala byť stavba nových domov v osade Halamiš a rozšírenie jej hraníc.
To je odstrašovanie; znamená to viac ako tvrdé taktiky, ktoré už izraelské vlády sledujú; znamená to vyvíjanie konzistentnej politiky na prekonanie rejekcionizmu a podporu palestínskej akceptancie Izraela. Zahŕňa to stratégiu rozdrvenia iredentistických palestínskych ambícií tak, aby konečne skončili s démonizáciou židov a Izraela, uznali historické židovské väzby k Jeruzalemu, "normalizovali" vzťahy s Izraelčanmi, zatvorili samovražedné továrne a uzavreli celú mašinériu vojny. Tento proces nebude jednoduchý ani rýchly: vyžaduje, aby Palestínčania pretrpeli horkú zaťažkávajúcu skúšku porážky, s jej sprievodnou depriváciou, deštrukciou a zúfalstvom. Bohužiaľ, neexistuje tu žiadna skratka.
Zmena postoja znamená nielen permanentnú absenciu násilia voči Izraelčanom, ale úplné zastavenie, všade, počnúc Organizáciou spojených národov po univerzitné kampusy, palestínsku riadenú kampaň namierenú na delegitimizáciu Izraela.
Ak je porážka Palestíny dobrá pre Izrael, je ironicky ešte lepšia pre Palestínčanov, ktorí chcú byť konečne oslobodení od zlých ambícií, revolučnej rétoriky a genocídnych fantázií. Vzdelaní a kvalifikovaní ľudia potom môžu zlepšiť svoj život budovaním svojej politiky, hospodárstva, spoločnosti a kultúry. Myslime na to ako na miniatúrnu verziu Nemecka po roku 1945. A ak je teraz diplomacia predčasná, o otázkach ako je ako Jeruzalem, hranice a zdroje bude možné plodne diskutovať po palestínskej porážke. Riešenie dvoch štátov, ktoré je v súčasnosti absurdné (znamená to žiadať Izrael o posilnenie jeho smrteľného nepriateľa) bude mať ozajstný význam po palestínskej porážke.
------------------------------
Rovnako ako všetci, ktorí sú v tomo konflikte outsidermi, Austrálčania čelia ostrej voľbe: buď podporiť palestínsky cieľ (explicitne v prípade Hamasu, implicitne cieľ Palestínskej autonómie) eliminácie Izraela, alebo podporiť cieľ Izraela, ktorým je získanie akceptancie od jeho suseda. Stanovenie tejto voľby jasne ukazuje, že tu neexistuje reálny výber – tá prvá je agresívna, druhá defenzívna; jedna je barbarská, druhá civilizovaná. Žiadny slušný človek nemôže schvaľovať palestínsky cieľ zničenia prekvitajúcej krajiny.
Austrálsky premiér Malcolm Turnbull (vľavo) s Netanjahuom v Jeruzaleme, 30. okt. 2017. |
Každý premiér počnúc Benom Chifleyom a každá parlamentná rezolúcia a hlasovanie počnúc jeho obdobím potvrdili, že austrálske vlády stoja za úsilím Izraela získať akceptanciu (aj keď nesúhlasili s tým, ako to má buť dosiahnuté).
Západné mocnosti by mali podporovať Izrael v rámci právnych, morálnych a praktických hraníc, aby podnikol kroky, nevyhnutné pre víťazstvo. Mali by presunúť svoje ambasády do Jeruzalema, odmietnuť požiadavku Palestíny na Jeruzalem ako jej hlavné mesto, postaviť sa za Izraelské obranné sily, keď trestajú barbarstvo a pripojiť sa k americkej ambasádorke v OSN Nikki Haleyovej pri odsudzovaní frašky "Palestínskeho utečenca", kde sú niektoré dnes narodené deti považované za utečencov.
Organizácia, ktorú vediem, Middle East Forum, začala pred rokom nielenže podporovať myšlienku izraelského víťazstva, ale zorganizovala Israel Victory caucuses (Kongresové výbory izraelského víťazstva) v izraelskomh parlamente (26 členov zo 7 politických strán) a v americkej Snemovni reprezentantov (skupina 33 členov zložená z dvoch politických strán). V oboch orgánoch výborov sa členovia zhodli v tom, že palestínsko-izraelské rokovania sú predčasné dovtedy, kým Palestínčania nezačnú akceptovať permanentnú existenciu židovského štátu; a že izraelské víťazstvo znamená najlepšiu cestu vpred. Naším cieľom je, aby západní lídri podnecovali Izrael k tomu, aby hľadal víťazstvo.
Dokonca aj oponenti tejto myšlienky uznávajú jej vplyv. Ako sa písomne vyjadril palestínsky komentátor Daoud Kuttab pre veľvyslankyňu Haleyovú, píše že "sa zdá, že ona doslovne opakuje izraelské a pro-izraelské línie ľudí, ako je Daniel Pipes." Medzi inými aj noviny Guardian naznačujú, že Donald Trump presunul americkú ambasádu do Jeruzalema pod vplyvom Projektu izraelského víťazstva.
Po návšteve Austrálie začiatkom tohto mesiaca som o tejto myšlienke diskutoval v súkromných rozhovoroch, na verejných prednáškach a v médiách. Teraz dúfam v začiatok austrálskeho pohybu a parlamentného výboru.
Kto k tomu urobí prvý krok? Kontaktujte ma.
Mr. Pipes (Pipes@MEForum.org, DanielPipes.org, @DanielPipes) is president of the Middle East Forum. He recently visited Australia as a guest of the Australia/Israel & Jewish Affairs Council. © 2018 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Súvisiace témy: Arab-Israel conflict & diplomacy
Súvisiace články:
l End the False Israeli-Palestinian Parity