RÍM – Keď rozmýšľame o migrantoch a islame, nie je Taliansko tou krajinou, ktorá nám príde na myseľ.
Na rozdiel od jeho severných susedov sa v Taliansku neuskutočnl žiadny ekonomický zázrak, ktorý by si vyžadoval masívny dovoz pracovných síl. Chýba mu hlboké prepojenie s niektorými hlavnými zdrojmi migrácie, ako je napríklad Južná Ázia pre Veľkú Britániu. Nezažilo obrovské činy džihádistického násilia, aké pocítil Paríž. Na rozdiel od Švédska sme nepočuli o príbehoch bláznivého ustupovania a na rozdiel od Belgicka nie sú tu čiastkové no-go zóny. Na rozdiel od Holandska sa tu neobjavil žiadny plamenný antiislamský politik, ktorého by bolo možné prirovnávať ku Geertovi Wildersovi a na rozdiel od Nemecka sa tu nestala významnou politickou stranou žiadna proti-imigračná strana.
 Líbya a Taliansko sú teraz pre Afričanov hlavnou cestou, aby sa dostali do Európy. |
Ale Taliansko si zaslúži rovnakú pozornosť ako jeho severné náprotivky, pretože prechádza masívnymi zmenami. Pravdepodobne sú ešte naliehavejšie, ďalekosiahlejšie a viac odmietané než je tomu v známejších krajinách.
Na začiatok je to geografická poloha. Krajina sa stala lákavým cieľom pre nelegálnych prisťahovalcov prepravujúcich sa po mori nielen preto, že slávna talianska čižma markantne preniká do Stredozemného mora, ale talianske územie siaha až k Severnej Afrike: malý ostrov Lampedusa, s počtom obyvateľov 6 000, leží len 70 míľ (113 km) pri pobreží Tuniska a 184 míľ (300 km) od Líbye. V roku 2016 vstúpilo na územie Talianska 181 000 migrantov, takmer všetci ilegálne, a takmer všetci po mori.
Bola to veľká výzva, keď líbyjský Muammar Kaddáfí odvrátil príliv migrantov, čím získal od Talianska výhody v hre, pri ktorej sa predpokladalo, že turecký Recep Tayyip Erdoğan bude teraz hrať s Nemeckom. Ale od zvrhnutia Kaddáfího v októbri 2011 predstavuje anarchia v Líbyi ešte väčšie problémy. Kaddáfího bolo možné aspoň vyplatiť, ale je omnoho ťažšie vyrovnať sa s množstvom silných miestnych predstaviteľov a pašerákov ľudí.
Prehĺbenie trendu smerujúcemu k tomu, čo nazval francúzsky intelektuál Renaud Camus veľkou náhradou populácie, v roku 2016 opustilo svoju vlasť 285 000 Talianov, čo je v porovnaní s predchádzajúcimi rokmi výrazný nárast.
Potom je tu história. Prítomnosť moslimov na Sicílii trvala takmer päť storočí, 827-1300, a hoci je menej povestná než Andalúzia, islamisti si túto éru pamätajú a chcú Sicíliu späť. Rím ako sídlo katolíckej cirkvi prestavuje najdôležitejší symbol islamistického hnevu a ambícií, takže je vysoko pravdepodobné, že bude cieľom džihádistického násilia.
Demografické trendy sú ešte horšie než v severnej Európe, pričom celková úroveň pôrodnosti (počet narodených detí na jednu ženu) je 1, 3, čiže je výrazne nižšia než v susednom Francúzsku (2, 0). Žurnalista Giulio Meotti mi povedal, že celková úroveň pôrodnosti dosahuje u migrantov takmer 2, 0 a u domorodých Talianov je to približne 0, 9. Niektoré malé mestá čelia vyľudňovaniu; jedno z nich, Candela, v ktorom sa počet obyvateľov znížil z 8 000 v 90.rokoch na dnešných 2 700, reagovalo tým, že ponúklo hotové peniaze (cold cash) na to, aby sa tam usadili ekonomicky produktívni imigranti. Talianska ministerka zdravotníctva Beatrice Lorenzin označila demografický trend za "apokalypsu."
 Známky času v Taliansku: Grafiti sú naklonené ilegálnym migrantom, ale odmietajú turistov. |
Tieto faktory v kombinácii naznačujú pre Taliansko civilizačnú krízu. Ale múr odmietania sa blíži k ukončeniu. Áno, Severná liga a Päťhviezdičkové hnutie sa postavili proti neobmedzenému prisťahovalectvu, ale nepredstavuje to ich zameranie. Akokoľvek nevyvážená a odmietavá je diskusia o imigrácii a islamizme na Severe, v Taliansku je to ešte horšie. Hlasy, ktoré čelili týmto otázkam pred desiatimi rokmi, ako boli Magdi Allam, Oriana Fallaci, Fiamma Nirenstein, Emanuele Ottolenghi a Marcello Pera, už viac nerezonujú. Odmietanie prevažuje.
Pápež František sa stal vedúcim zástancom neobmedzenej migrácie a nekritického prijímania migrantov, čo sťažuje rozumnú diskusiu o tejto otázke. Ak to pridáme k politickému driftu, bezradná vláda premiéra Paola Gentiloniho podporuje štandardné klišé ľavicového krídla, ktoré sotva uznáva prebiehajúci tektonický posun.
Po ceste po 12 talianskych mestách som odišiel s dojmom, že že kríza je pre väčšinu Talianov príliš hrozná na to, aby sa s ňou vyrovnali (americkí čitatelia by to mohli porovnávať s neochotou svojich krajanov čeliť hrozbe elektromagnetického impulzu). Fotografia zachytila Taliansko, ktoré je pre mňa nové, v parku v Padove: Socha je obkolesená štyrmi lavičkami. Sedem starších talianskych žien sa tlačí na jednej lavičke, zatiaľ čo osem mužov – Afričanov sa rozložilo na ostatných troch lavičkách. Táto scéna rekapituluje vzájomný odpor a prekypujúci pocit nadradenosti migrantov.
 V Giardini dell'Arena v Padove 25. októbra sa tlačí talianskych žienna jednej lavičke, zatiaľ čo sa 8 afrických mužov rozložilo na troch lavičkách. |
Čo pohne s Talianmi, aby sa prebudili a začali sa zaoberať demografickou a civilizačnou katastrofou, ktorej čelí ich jedinečná atraktívna kultúra? Môj odhad: Veľký džihádistický útok v Ríme.
 Tento článok dopĺňa grafika vo Washington Times. |
