Severoatlantická aliancia, známa ako NATO, čelí existenciálnemu problému.
Nie, nejde tu o to, aby členské štáty splnili dohodnuté úrovne výdavkov na obranu. Alebo, aby našli svoju rolu po sovietskom kolapse. Alebo, aby sa postavili ruskému Vladimírovi Putinovi. Je to skôr o islamistickom diktátorskom vládcovi Turecka Recep Tayyip Erdoğanovi, politika ktorého hrozí tým, že podlomí túto jedinečnú alianciu 29 štátov, ktorá pretrváva už takmer 70 rokov.
Zakladajúce princípy NATO, ktoré bolo vytvorené v roku 1949, ambiciózne stanovujú cieľ aliancie "chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu národov [členských štátov], je založená na princípoch demokracie, individuálnej slobody a rešpektovaní zákonov." Inými slovami, aliancia existuje preto, aby ochraňovala západnú civilizáciu.
Počas prvých 42 rokov svojej existencie až do rozpadu Sovietskeho zväzu v roku 1991 to znamenalo snahy udržať na uzde a poraziť Varšavskú zmluvu. Dnes to znamená držať na uzde a poraziť Rusko a islamizmus. Z týchto dvoch úloh je hlbšou a dlhodobejšou hrozbou islamizmus, ktorý nie je založený na osobnosti jediného vodcu, ale na veľmi silnej ideológii, ktorú zdedil Západ ako veľkú radikálnu utopickú výzvu od fašizmu a komunizmu.
Niektorí významní predstavitelia NATO ocenili tento posun už krátko po kolapse Sovietskeho zväzu. Už v roku 1995 generálny tajomník Willy Claes predvídavo vyhlásil, že "Fundamentalizmus je prinajmenej natoľko nebezpečný, ako bol komunizmus." Povedal, že po skončení Studenej vojny "sa vynorila islamská militantnosť ako snáď tá najvážnejšia hrozba pre alianciu NATO a pre bezpečnosť Západu."
V roku 2004 varoval bývalý španielsky premiér José María Aznar pred tým, že "Islamistický terorizmus je novou spoločne zdieľanou hrozbou globálnej povahy, ktorá predstavuje riziko pre samotnú existenciu členov NATO". Obhajoval zámer, aby sa NATO zameralo na boj proti "islamskému džihádizmu a šíreniu zbraní hromadného ničenia" a vyzval k tomu, aby bola "vojna proti islamskému džihádizmu postavená do centra stratégie spojencov."
 Willy Claes (vľavo) a José María Aznar sa chceli sústrediť na islamizmus. |
Ale namiesto robustného NATO podľa modelu Claes-Aznar, ktoré by viedlo boj proti islamizmu bolo vnútorne ochromované opozíciou Erdoğana. Namiesto presadzovania boja proti islamizmu sa ostatní 28 členovia vo svojich vlastných radoch vystrašene skláňali pred islamizmom.
Tých 28 štátov mlčalo ako hrob o takmer občianskej vojne, ktorú viedol turecký režim v juhovýchodnej Anatólii proti vlastným kurdským občanom. Zdá sa, že vznik privátnej armády (pod názvom SADAT) pod výlučnou kontrolou Erdoğana ich neznepokojuje.
Podobne sa zdá, že si nevšímajú nepredvídateľný limitovaný prístup Ankary k základni NATO a blokujúce vzťahy s priateľskými štátmi akými je Rakúsko, Cyprus a Izrael, a zlomyseľný anti-amerikanizmus symbolizovaný starostom Ankary, ktorý dúfa, že tak spôsobia Spojeným štátom väčšie škody.
 Vstup na leteckú základňu Incirlik v Turecku. |
Zlé správanie sa voči členskýmh štátom NATO sotva znepokojuje honorácie v NATO: Ani uväznenie 12 Nemcov (ako Deniz Yücel a Peter Steudtner) ani pokus o popravu Turkov v Nemecku (ako Yüksel Koç), ani zadržanie Američanov v Turecku ako rukojemníkov (ako Andrew Brunson a Serkan Gölge), ani opakované fyzické násilie voči Američanom v Spojených štátoch (ako v Brookings Institute a v Sheridan Circle).
Zdá sa, že NATO si nerobí starosti z toho, že Ankara pomáha iránskemu nukleárnemu programu, rozvíha iránske ropné polia a prepravuje iránske zbrane Hizballáhu. Nehnevá ho ani Erdoğanovo rozprávanie o tom, že sa pripája k Šanghajskej organizácii spolupráce, ktorú ovláda Moskva a Beijing, ani že podniká spoločné cvičenia s ruskou a čínskou armádou. Turecký nákup ruského systému protiraketovej obrany S-400 sa zdá byť skôr iritáciou než porušovaním dohody. Nikoho neznepokojuje obojstranný americko – turecký zákaz vydávania cestovných víz.
NATO stojí pred voľbou. Môže dúfať, že Erdoğan nie je ničím iným ako kolikovitou epizódou a že Turecko sa vráti na Západ a bude pokračovať v aktuálnej politike. Alebo môže považovať utilitu NATO za príliš dôležitú na to, aby ju obetovalo tejto špekulatívnej možnosti a podniknúť asertívne kroky vedúce k vylúčeniu Tureckej republiky z aktivít NATO, až kým sa znovu nebude správať ako spojenec. Tieto kroky by mali obsahovať:
- Odstránenie nukleárnych zbraní z Incirliku
- Ukončenie operácií NATO v Incirliku
- Zrušenie predaja zbraní, ako napríklad bojového lietadla F-35
- Ukončenie tureckej participácie na vývoji zbraní
- Ukončenie zdieľania informácií tajných spravodajských služieb
- Ukončenie trénovania tureckých vojakov alebo námorníkov
- Odmietnutie tureckého personálu pre pozície v NATO
Jednotný postoj proti Erdoğanovej nepriateľskej diktatúre umožní veľkej aliancii NATO znovuobjavenie svojho ušľachtilého cieľa, ktorým je "ochrana slobody, spoločného dedičstva a civilizácie" svojich národov. Tým, že sa NATO postaví proti islamizmu, znovu prevezme funkciu, ktorú si nedávno oslabilo, a ktorá neznamené nič menšie ako je obrana západnej civilizácie.
 Ilustrácia tohto článku od Grega Groescha vo Washington Times |
