Tureckého prezidenta Recep Tayyip Erdoğana označujem za nanajvýš nekonzistentného, tajomného, a preto najmenej predvídateľného hlavného politika na svetovej scéne. Jeho víťazstvo v referende minulú nedeľu mu formálne udeľuje takmer diktátorské právomoci, ktoré ponechávajú Turecko, Blízky východ, a zahraničie v ešte väčšom stave neistoty než kedykoľvek predtým.
Tu je niekoľko hádaniek:
 Hlasovanie 16. apríla ponúklo jednorazovú možnosť: áno ("Evet") alebo nie ("Hayir"). |
Tajomstvo č. 1: Vedenie referenda. Tureckí voliči hlasovali 16. apríla v pozoruhodnom národnom hlasovaní, ktoré sa netýkalo obvyklej témy – pohyblivej záruky alebo odvolávania politikov – ale základných ústavných zmien ovplyvňujúcich samotnú povahu ich vlády: Mala by krajina pokračovať v chybovej demokracii posledných 65 rokov alebo centralizovať politickú moc v prezidentskom úrade? V novom rozdelení moci premiér zmizne a prezident má obrovskú moc nad parlamentom, súdnictvom, rozpočtom a armádou.
Turci vo všeobecnosti považovali 18 navrhovaných zmien ústavy za dôležité rozhodnutie. Známy spisovateľ Elif Şafak sa vyjadroval za väčšinu, keď napísal, že turecké referendum "by mohlo zmeniť osud krajiny pre budúce generácie, ktoré prídu." Po ukončení referenda niektorí z nich protestovali krikom na uliciach. "Turecko, ktoré poznáme, je preč; je históriou" napísal žurnalista Yavuz Baydar. Časopis Defense & Foreign Affairs hodnotil referendum ako snáď "najsignifikantnejšie a najviac transformatívne zmeny v Euroázii, na Blízkom východe a v častiach Afriky od kolapsu ZSSR v rokoch 1990-91."
 Niektorí Turci niesli svoju prehru veľmi ťažko a protestovali proti referendu. |
Tu je však háčik: po celé roky si Erdoğan drží právomoci, ktoré mu poskytuje referendum. V Turecku je bosom, ktorý môže hýbať krajinou tak, ako si želá. Ktokoľvek – karikaturista, manažér kaviarne alebo Kanaďan – obvinený z "urážky prezidenta" môže byť pokutovaný alebo uväznený. Bývalý premiér alebo prezident, ktorý sa odvážil nesúhlasiť s Erdoğanom zmizol z verejného života. On sám robí vojnu alebo mier. To, čo Erdoğan chce, dostane, nezávisle od preností ústavy.
Erdoğanova fixácia na naplnenie prezidentského úradu obrovskou mocou ho už v skutočnosti inšpirovala k ukradnutiu volieb, k prepusteniu premiéra, začatiu takmer občianskej vojny s Kurdami a vyvoláva krízu s Európou. Prečo sa s tým obťažuje len pre púhu zbytočnosť?
Tajomstvo č. 2: Výsledky referenda. Erdoğan vyvinul enormný tlak na získanie významného víťazstva v referende. Plne využil svoju kontrolu nad väčšinou médií. Mešity boli zmobilizované. Podľa slov jednej medzinárodnej organizácie, v niekoľkých prípadoch tí, ktorí podporovali "Nie" počas kampane "čelili policajným zásahom; a mnohí boli tiež zatknutí pre obvinenie z urážky prezidenta alebo organizovania nezákonných verejných podujatí." Tí, ktorí podporovali "Nie" tiež stratili svoje zamestnanie, stretli sa s bojkotom médií, čelili výpadkom elektriny a bili ich. Týždeň pred referendom Erdoğan dokonca oznámil, že "Nie" voliči riskujú svoj posmrtný život. Okrem toho, podľa Swedish NGO (švédskej mimovládnej organizácie), hlasovanie zatienili "rozsiahle a systematické volebné podvody, násilné incidenty a škandalózne kroky, ktoré urobila" volebná komisia "
Napriek tomu referendum prešlo nepochopiteľne skromnými výsledkami, 51,4 ku 48,6 percenta. Keby sa vykonávalo správne, prečo by Erdoğan riskoval prehru, čím by znížil svoj status a redukoval svoj vplyv? Ak bolo referendum v bezpečnej pozícii – čo je úplne možné, vychádzajúc zo záznamov jeho strany – prečo bol počet potvrdzujúcich hlasov taký nízky a nie impozantnejších 60, 80, alebo – prečo nie – 99 percent? Nevýrazná majorita 51,4 percent v skutočnosti povzbudila opozičné strany, podporované Európskou úniou a ďalšími ku spochybneniu legitímnosti výsledkov referenda, čo vyvoláva nepríjemné otázky, o ktorých Erdoğan určite nemá záujem diskutovať.
 Bašar al-Assad vyhral sýrske "voľby" v roku 2014 s uspokokujúcim pomerom 88,7 percent hlasov. Nikto to však nebral vážne. |
Tajomstvo č. 3: Gülen: Erdoğan bezohľadne ukončil kľúčové spojenectvo so svojím partnerom -islamistom Fethullahom Gülenom, zmenil stáleho spojenca na rozhodného domáceho súpera, ktorý kritizoval Erdoğanovo prvenstvo a odhalil jeho korupciu. Vo svojej politickej vojne s Gülenom, starším moslimským duchovným, ktorý žije v regióne Poconos vo vidieckej oblasti Pennsylvánie, Erdoğan neprijateľne vyhlásil, že Gülenovo hnutie v júli 2016 plánovalo a uskutočnilo pokus o údajný štátny prevrat; potom zaviedol tvrdé opatrenia na Gülenových nasledovníkov a na kohokoľvek ďalšieho, kto sa stretol s jeho nespokojnosťou, čo viedlo k počtu 47 000 uväznení, k 113 000 zadržaniam, 135 000 prepusteniam zo zamestnania alebo suspendovaniam, a mnohým, mnohým ďalším vstupom do tieňa "sociálnej smrti." Erdoğan šiel ešte ďalej, požadoval, aby Washington vydal Gülena do Turecka a pohrozil roztržkou v prípade, že nedosiahne svoje: "Skôr alebo neskôr sa Spojené štáty rozhodnú. Buď Turecko, alebo [Gülen]"
Prečo si Erdoğan vybral boj s Gülenom, vytvoril turbulencie v tureckých islamistických radoch a ohrozil vzťahy so Spojenými štátmi?
Tajomstvo č. 4: Sémantický purizmus. Európska únia zdráhavo súhlasila o bezvízovom styku pre 75 miliónov Turkov do svojej obrovskej šengenskej zóny. Je to benefit, ktorý by potenciálne umožnil Erdoğanovi poraziť Kurdov a sýrskych utečencov, nehovoriac o náraste jeho vplyvu v krajinách ako Nemecko a Holandsko. Ale EÚ tento prístup spojila s obmedzením neurčito formulovaných tureckých protiteroristických zákonov; požadovala "revíziu legislatívy a postupov proti terorizmu v súlade s európskymi štandardami." Erdoğan by mohol urobiť tento bezvýznamný ústupok a uväzniť kohokoľvek by chcel na základe iného obvinenia, ale odmietol to ("Nie je možné revidovať legislatívu a postupy určené na postup proti terorizmu," intonoval mu jeden z jeho ministrov) a nechal si ujsť mimoriadnu príležitosť.
Tajomstvo č. 5: Mazaný alebo megalomanický. Erdoğan sa stal premiérom v roku 2003 a počas ôsmich rokov vládol opatrne, dohliadal na pozoruhodný hospodársky rast, miernil vojenské vedenie, ktoré držalo v krajine extrémnu moc a úspešne sledoval politiku "nulových problémov so susedmi." Na rozdiel od smolou prenasledovaného Mohammeda Morsího, ktorý vytrval v pozícii egyptského prezidenta ibe jeden rok, Erdoğan načasoval svoje pohyby tak obratne, že si napríklad takmer nikto nevšimol, keď si v júli 2011 podrobil armádu.
To bolo vtedy. Od roku 2011 však Erdoğan začal opätovne presadzovať svoje vlastné problémy. Bezdôvodne urobil zo sýrskeho Bashar al-Assada, ktorý bol jeho obľúbeným zahraničným vodcom (obaja spolu so svojimi manželkami kedysi spolu dovolenkovali) smrteľného nepriateľa. Zostrelil ruské bojové lietadlo a potom sa musel ponížene ospravedlňovať. Neuspel s plynovodom na prepravu zemného plynu z Východného stredomoria do Európy.
 Erdoğanovci a Assadovci na spoločnej dovolenke v šťastnejších časoch. |
Nelegálne si postavil absurdne veľký palác na chránenom území, najväčší na svete po katastrofickom Ľudovom paláci, ktorý si postavil Nicolae Ceausescu v Bukurešti. Mimoriadne nečestnú frašku Erdoğan predviedol na pohrebe amerického boxera Muhammada Aliho, kde chcel prečítať rozlúčkový prejav, odovzdať rozlúčkové dary a odfotografovať sa s členmi rodiny, a po odmietnutí všetkých týchto jeho žiadostí odišiel pedčasane späť domov.
Robí si nepriateľov všade, kam ide. V Ekvádore Erdoğanovi bodygardi spútali tri ekvádorské pro-kurdské ženy a drsne zaobchádzali s vyjednávačmi, ktorí ich chceli chrániť. Na otázku týkajúcu sa tejto udalosti zástupca hovorcu ekvádorskej legislatívy odpovedal: "Dovtedy, kým Erdoğanovi bodygardi nezaútočili na delegáta, si naša verejnosť neuvedomovala, čím je Turecko. Nikto nevedel, kto je Turek a kto Kurd. Teraz to vie každý a samozrejme sme na strane Kurdov. Nechceme znovu vidieť Erdoğana v našej krajine."
 Záber zblízka na niektoré z obetí Erdoğanovej ochranky v Ekvádore. |
Čo sa stalo s týmto mazaným vodcom v priebehu desiatich rokov?
Islamistickí priaznivci Erdoğana niekedy naznačujú, že je na ceste k tomu, aby sa vyhlásil za kalifa. S tým, ako sa blíži sté výročie zrušenia kalifátu v Istanbule, sa mu to môže zdať ako lákavá možnosť; podľa toho, či používa islamský alebo kresťanský kalendár, by sa to mohlo stať buď 10. marca 2021, alebo 4. marca 2024. Už sme to tu spomínali.
Žiaľ, odpovede na Erdoğana zo Západu sú zmätené a nerozhodné. Angela Merkelová súhlasila s tým, aby bol komik Jan Böhmermann postavený pred súd za zosmiešňovanie Erdoğana. Donald Trump v skutočnosti poblahoželal Erdoğanovi po jeho násilníckom víťazstve a odmenil ho stretnutím na budúci mesiac. A Austrálčania ustupujú v požiadavkách na Gallipoli.
 Jana Böhmermanna ťahali pred súd za to, že sa v nemeckej televízii vysmieval z Erdoğana. |
Je čas pozerať sa na Recep Tayyip Erdoğana ako na diktátorského, islamistického, protizápadného egomaniaka, ktorým v skutočnosti je, a ochraňovať jeho susedov a samých seba pred škodami, ktoré už zapríčinil a pred väčšími problémami, ktoré prídu. Odstránenie amerických nukleárnych zbraní z leteckej základne Incirlik by bolo krokom správnym smerom; ešte lepšie by bolo, keby sa Ankare doručila správa, že jej aktívne členstvo v NATO je ohrozené kvôli dramatickému obratu správania.
