 Daniel Polisar zo Shalem College v Jeruzaleme. |
Daniel Polisar zo Shalem College v Jeruzaleme otriasol v novembri 2015 diskusiou o palestínsko-izraelských vzťahoch vo svojej eseji "What Do Palestinians Want?" (Čo chcú Palestínčania?). Esej bola výsledkom štúdia 330 prieskumov zameraných na "pochopenie pohľadu bežných Palestínčanov" na Izrael, Izraelčanov, židov a na užitočnosť násilia proti nim. Zistil, že palestínski útočníci sú "uctievaní" svojou spoločnosťou—so všetkým, čo z toho vyplýva.
Opakoval to s otázkou "Do Palestinians Want a Two-State Solution?" (Chcú Palestínčania riešenie Dvoch šátov?). Tu preštudoval viac ako 400 prieskumov názorov Palestínčanov na to, aby našiel súlad medzi zdanlivo protichodnými dôkazmi týkajúcimi sa témy spôsobov vyriešenia konfliktu s Izraelom. Z tejto mätúcej kopy názorov Polisar presvedčivo ukazuje, že Palestínčania sa spoločne držia troch príbuzných názorov na Izrael: nemá to žiadny historický alebo morálny nárok na existenciu, je to neodmysliteľne dravé a expanzívne a je to odsúdené k zániku. Tieto postoje v kombinácii vysvetľujú a odôvodňujú širokú palestínsku požiadavku na štát od "rieky k moru," na veľkú Palestínu na ich mapách, ktorá vymaže Izrael.
V tejto analýze podáva Polisar elegantný členitý fenomén, ktorý nazývam Palestínskym rejekcionizmom. Je to postup, ktorý po prvýkrát zaviedol monštruózny jeruzalemský mufti Amin al-Husseini v roku 1921 a dôsledne bol sledovaný počas takmer celého ďalšieho storočia. Rejekcionizmus požaduje, aby Palestínčania (a okrem nich i Arabi a moslimovia) zavrhli všetky aspekty sionizmu: popiera židovské väzby k zemi Izraela, bojuje proti židovskému vlastníctvu tejto zeme, odmieta uznať židovskú politickú moc, odmieta obchodovanie so sionistami, vraždí sionistov, ak je to možné, je spojencom každej zahraničnej mocnosti, vrátane nacistického Nemecka a sovietskeho Ruska, v záujme odstránenia sionizmu.
 Amin al-Husseini vykonáva prehliadku bosnianskych vojakov SS. |
Kontinuita je do očí bijúca. Všetci hlavní palestínski vodcovia--Amin al-Husseini, Ahmad al-Shukeiri, Jásir Arafat, Mahmúd Abbás a Yahya Sinwar (nový vodca Hamasu v Gaze)—urobili z eliminovania prítomnosti sionizmu svoj jediný cieľ. Áno, z taktických dôvodov občas urobili ústupky (predovšetkým pri Dohodách z Oslo v roku 1993), ale potom tieto výnimky čo najskôr odvolali.
Inými slovami, izraelsko-palestínsky "mierový proces", ktorý sa začal v roku 1989, bol masívnou šarádou. Kým Izraelčania úprimne diskutovali o uskutočňovaní "bolestných ústupkov", ich palestínsky náprotivok dával sľuby, ktoré nemal v úmysle splniť, tak ako Arafat, ktorý mal tú drzosť verejne to signalizovať svojim stúpencom, hoci podpísal Dohody z Oslo, a následne viackrát.
Pokiaľ je rejekcionizmus na dennom poriadku, sú diskusie o riešení jedného, dvoch alebo troch štátov, o rozdelení Chrámovej hory na dve suverénne oblasti, alebo o elektrických rozvodných sieťach a dodávkach vody, k ničomu. Nemôže tu existovať žiadne riešenie, kým budú Palestínčania snívať o vymazaní židovského štátu. V skutočnosti to spôsobuje, že rokovania sú kontraproduktívne. Dohody z Oslo a ďalšie podpísané kúsky papiera veci ešte viac zhoršujú. Fraška rokovaní sa preto musí nutne skončiť.
Ale čo potom, ak nebudú žiadne ďalšie rokovania? Polisar správne odporúča pustiť sa do problému priamo, s "politikou, ktorá sa bude snažiť redukovať rozhodnú populárnu palestínsku podporu maximalistického štátu." Tento posun je v súlade s tým, čo ja nazývam izraelskou stratégiou víťazstva: zlomiť vôľu Palestínčanov bojovať tým, že ich presvedčíme o tom, že židovský štát má k územiu historické väzby, že Izrael má určené občianstvo, silnú ekonomiku a armádu a mocných spojencov, a to aj pre to, že rešpektuje svojich susedov a bude tu aj v ďalekej budúcnosti. Takže, sen o veľkej Palestíne je tou najčistejšou fantáziou.
Inými slovami: Palestínčania, hra je stratená. Akceptujte židovský štát, vyjednávajte s ním a benefitujte z jeho dynamiky.
Našťastie, veci nie sú úplne bezútešné. Vo svojom výskume som zistil, a Polisar to potvrdzuje, že približne 20 percent Palestínčanov je pripravených žiť so židovským štátom mierumilovne. Úlohou je zvýšiť tento počet na 60 percent a viac, tak, aby sa táto skupina nakoniec mohla prevziať kontrolu Palestínskeho národného hnutia od rejekcionistov.
Tento proces nebude ľahký ani príjemný, pretože sa tu nebude dať vyhnúť horkému poháru porážky. Rozhodnutie Palestínskej autonómie a Hamasu násilne potlačiť snahu vyjsť v ústrety Izraelu robí prechod o to viac bolestivejší. Nechcú však zvrátiť demoralizáciu a netrpezlivosť svojej populácie, alebo zastaviť hnutie podporujúce ukončenie nepriateľstva. Vzhľadom k tomu, že tu už presakuje realita porážky, nevyhnutne tu prídu nové hlasy a budú silnejšie, budú volať po ukončení storočia trvajúcej katastrofy rejekcionizmu.
Keď sa Palestínčania vynoria z tohto utrpenia, budú mať veľký úžitok z toho, že odhodia bremeno antisionizmu. Nakoniec budú môcť budovať svoju vlastnú politiku, ekonomiku, spoločnosť a kultúru. A nakoniec sa budú môcť učiť od svojho znamenitého suseda. Ak tento hrdý národ obráti svoju pozornosť k vytvoreniu inštitúcií občianskej spoločnosti a k rozvíjaniu schopností detí namiesto k nenávisti, získajú tým všetci.
 Osvojovanie si znalostí o kvapkovej závlahe v poľnohospodárstve je iba jedným z mnohých spôsobov, ako môžu mať Palestínčania osoh od Izraela. |
Medzinárodná, najmä americká podpora, výrazne zvýši izraelskú stratégiu víťazstva a prechodu k lepšej budúcnosti Palestínčanov. Trumpova administratíva by mohla ukončiť neúspešný cyklus rokovaní a namiesto toho pomôcť svojmu "ochraňovanému spojencovi" vyhrať jeho vojnu.
