Túto nedeľu budú milióny Turkov hlasovať za schválenie alebo odmietnutie ústavných zmien, ktoré v januári schválil turecký parlamentent. Názor na problematiku, ktorý uverejnila nemecká tlačová agentúra Deutsche Welle vysvetľuje, že "zásadné" zmeny "odovzdávajú všetku moc jednej osobe, s takmer žiadnou zodpovednosťou," a eliminujú tak to, čo v Turecku z demokracie zostalo. V podstate všetci pozorovatelia súhlasia s tým, že ak referendum prejde, Turecko sa pretransformuje na autoritársky štát.
Avšak ja (spolu s niektorými ďalšími) nesúhlasím. Turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan si pred rokmi uzurpoval všetky právomoci k tomu, ktoré by mu ústavná moc poskytla. Je naozaj pánom všetkého, na čo pozerá, až dovtedy, kým to bude chcieť, či už demokratickými prostriedkami, alebo upevnením volebnými výsledkami. V prípade, že referendum prejde, bude to skôr iba prikrášlenie, než realita.
Uvažujme nad povahou moci pána Erdoğana. Poslušný premiér Binali Yıldırım neúnavne obhajuje ústavné zmeny, ktoré eliminujú jeho vlastnú funkciu, historicky najsilnejšiu v krajine. Kritika všemocného prezidenta umožňuje uvrhnúť do väzenia dokonca aj dieťa. Aj to úplne nejasné spojenie s (eventuálne zosnovaným) štátnym prevratom v júli minulého roka znamená stratu zamestnania—alebo aj horšie. Štát bežne posiela do väzenia novinárov na základe falošných obvinení z terorizmu, a pravdivé nezávislé publikácie sú zrušené.
 Pripomína Erdoğan (vpravo) Yıldırımovi, aby zrušil svoje vlastné miesto? |
Ak nemá pán Erdoğan potrebu ústavných zmien, ktoré prispievajú k legislatívnej triviálnosti, prečo sa potom za nimi tak obsesívne ženie? Možno je to doplnok k poistke proti tomu, aby niekedy nebol ťahaný pred súd za svoje protiprávne skutky. Možno kvôli zabezpečeniu dosadenia takého následníka k moci, ktorý by pokračoval v jeho programe. Možno chce polichotiť svojej ješitnosti.
Čokoľvek je zdrojom nátlaku pána Erdoğana, výrazne to škodí postaveniu Turecka vo svete. Keď nedovolili jeho poradcom sústreďovať Turkov, ktorí žijú v Nemecku v prospech ústavných zmien, obvinil Nemcov z "používania nacistických opatrení." Rovnako prirovnal Holandsko k banánovej republike po tom, ako bolo tureckým ministrom zabránené v prejavoch v Rotterdame. Toto okyslenie vzťahov už viedlo k rozpadu vojenských väzieb s Nemeckom.
Implicitne výhražné pouličné útoky na Európanov sotva pomohli medzinárodnému postaveniu pána Erdoğana, ani neumožnili jednému z jeho blízkych spojencov vyzvať Turecko k vyvinutiu jeho vlastných nukleárnych zbraní. Ešte škodlivejšie je, že vodca v júli 2015 reštartoval občiansku vojnu s Kurdami, ako manéver k tomu, aby získal podporu nacionalistickej strany v parlamente, bol to krok, ktorý už mal strašné humánne dôsledky.
Tento dôraz na to, ako robí veci svojím vlastným spôsobom, spadá do vzorca. Pán Erdoğan mohol získať pre Turkov bezvízový styk pri cestách do Európy, ale odmietol bezvýznamnú zmenu definície terorizmu v tureckom trestnom zákonníku. Poškodzuje vzťahy s Washingtonom tým, že robí z vydania tureckého duchovného Fethulláha Gülena osobnú fixáciu. Potenciálne narúša vzťahy s 35 krajinami tým, že nasadzuje svoje spravodajské služby na špehovanie Turkov – zástancov Gülena. Bývalý Trumpov poradca Michael Flynn si poškvrnil svoju reputáciu svojou skrytou prácou ako zahraničný agent zastupujúci Turecko.
Tento diktátorský narcizmus zvyšuje hodnotenie diktatúry tým, že pán Erdoğan robí neospravedlniteľné chyby. Kedysi opatrný a kalkulujúci vodca teraz usiluje o pozlátka, ktoré generujú len nepriateľstvo. Poškodzuje to ekonomický rast, ktorý podporoval jeho popularitu. Pán Erdoğan sa zmenil na sebaparódiu, so svojím palácom, v ktorom sa nachádza 1 100 izieb a Ruritaniánskou čestnou strážou.
 Erdoğan víta Mahmúda Abbása pre čestnou strážou historických turkických vojakov. |
Kde to skončí? Prezident má dva zjavné ciele. Po prvé, pán Erdoğan sa snaží zvrátiť westernizujúce reformy Kemala Atatürka a opätovne nastoliť islamské zvyky Osmanskej ríše. Po druhé, chce pozdvihnúť sám seba do dôležitej, hlavnej starovekej islamskej pozície kalifa, čo je špeciálna živá vyhliadka, odkedy islamský štát v roku 2014 vzkriesil toto dlhoročné upadajúce postavenie.
Tieto dve ambície by sa mohli spojiť presne sto rokov po tom, ako Atatürk zrušil kalifát, a to buď 10. marca 2021 (podľa islamského kalendára), alebo 4. marca 2024 (podľa kresťanského kalendára). Ktorýkoľvek z týchto dátumov poskytuje pánovi Erdoğanovi perfektnú príležitosť anulovať dielo sekulárneho Atatürka a vyhlásiť sa za kalifa moslimov.
Nikto v Turecku nemôže účinne odolávať enormným ambíciám pána Erdoğana. Poskytuje mu to voľnosť v pokračovaní v jeho bludných cestách, vyrábaní problémov doma i v zahraničí. To znamená dovtedy, kým jedného dňa urobí chybu, pričom pravdepodobne pôjde o externú krízu. Medzitým Turci a milióny ďalších budú platiť stále vyšiiu cenu za Erdoğanovu ješitnú vládu.
 Erdoğan je pánom všetkého, na čo pozerá, až dovtedy, kým to bude chcieť. |
