Izraelsko-palestínska diplomacia smutne zodpovedá klasickému popisu šialenstva: "robia sa rovnaké veci, znovu a znovu, a očakávajú sa rozdielne výsledky." Identické predpoklady – územie za mier a riešenie dvoch štátov, pričom bremeno bude primárne na Izraeli – zostáva permanentne na svojom mieste, bez ohľadu na to, ako často zlyháva. Desaťročia toho, čo zasvätení nazývajú "proces pripravovania mieru" mal za následok, že veci zostali na tom horšie, než sa začali, napriek tomu veľké mocnosti pokračujú vo vysielaní diplomata za diplomatom do Jeruzalema a Ramalláhu, a stále dúfajú, že ďalšie kolo rokovaní povedie k prchavému prelomu.
Nastal čas pre nový prístup, základné prehodnotenie problému. Čerpá z úspešnej stratégie Izraela, ktorú uskutočňoval počas svojich prvých 45 rpkov. Zlyhanie izraelsko-palestínskej diplomacie od roku 1993 naznačuje tento alternatívny prístup – s dôrazom na izraelskú húževnatosť v snahe o víťazstvo. Toto by možno bolo paradoxne benefitom pre Palestínčanov a posilnením americkej podpory.
I. Kompromis je takmer nemožný
Od Balfourskej deklarácie v roku 1917 sledovali Palestínčania a Izraelčania statické a opačné ciele.
 Táto typická mapa v arabčine ukazuje "Moju nevestu Palestínu", je zameraná na vylúčenie Izraela. |
V rokoch pred ustanovením nového štátu jeruzalemský mufti Amin al-Husseini vyjadril politiku rejekcionizmu, alebo eliminovania akýchkoľvek pozostatkov židovskej prítomnosti v oblasti, ktorá je teraz územím Izraela.[1] To zostáva na svojom mieste. Mapy v arabčine, ktoré znázorňujú "Palestínu" ako náhradu Izraela symbolizujú tieto pokračujúce snahy. Rejekcionizmus ide do takej hĺbky, že riadi nielen palestínsku politiku, ale väčšinu z palestínskeho života. Konzistentne, s energiou a vytrvalosťou pokračujú Palestínčania v rejekcionizme prostredníctvom troch hlavných prístupov: demoralizovaním sionistov politickým násilím, poškodzovaním izraelskej ekonomiky obchodným bojkotom a oslabovaním legitímnosti Izraela získavaním zahraničnej podpory. Rozdiely medzi palestínskymi frakciami majú tendenciu byť taktické: Diskutovať s Izraelčanmi, aby od nich získali ústupky, alebo nie? Tú prvú cestu predstavuje Mahmúd Abbás, tú druhú Chálid Mašál.
Na izraelskej strane súhlasí takmer každý s potrebou získať prijatie zo strany Palestínčanov (a ostatných Arabov a moslimov); rozdiely sú opäť taktické. David Ben-Gurion vyjadril prístup, ktorý by ukázal Palestínčanom, čo môžu získať od sionizmu. Vladimir Jabotinsky vyvinul opačnú víziu, keď argumentoval, že sionisti nemajú na výber, nezostáva im nič iné ako zlomiť vzdorujúcu vôľu Palestínčanov. Ich súperiace prístupy zostávajú skúšobným kameňom diskusií o zahraničnej politike Izraela, medzi Isaacom Herzogom, ktorý je dedičom Ben Guriona a Benjamina Netanjahua, a Jabotinskym.
Tieto dve úsilia – rejekcionizmus a akceptancia – zostávajú v podstate po celé stáročia nezmenené; dnešná správa Palestíny, Hamas, Labor (Palestínska strana Práce) a Likud sú priamymi nasledovníkmi Husseiniho, Ben-Guriona a Jabotinského. Kolísanie ideológií, cieľov, taktík, stratégií a aktérov znamená, že detaily sa zmenili, hoci základy zostali pozoruhodne na svojom mieste. Vojny a zmluvy prichádzali a odchádzali, ale viedli iba k malým posunom. Mnohé rady bojov mali prekvapivo malý vplyv na konečné ciele, zatiaľ čo formálne dohody (ako sú napríklad Dohody z Osla z roku 1993) len zvýšili hostilitu voči existencii Izraela, takže boli kontraproduktívne.
Palestínske odmietnutie alebo prijatie Izraela je binárne: áno alebo nie, žiadne niečo medzi tým. Toto robí kompromisy takmer nemožnými, pretože riešenie vyžaduje od jednej strany, aby úplne upustila od svojho cieľa. Buď sa Palestínčania vzdajú svojho už storočia trvajúceho odmietania židovského štátu, alebo sionisti vzdajú svoje už 150 rokov trvajúce hľadanie suverénnej vlasti. Čokoľvek iné než tieto dva výsledky je nestabilným usporiadaním, ktoré slúži len ako predpoklad budúceho kola konfliktu.
"Mierový proces", ktorý zlyhal
Zastrašovanie, to znamená presviedčania Palestínčanov a arabských štátov k tomu, aby akceptovali existenciu Izraela prostredníctvom bolestivej odvety, podporované impozantnými záznamami strategických vízií a taktickej brilantnosti Izraela v rokoch 1948 až 1993. Počas tejto doby zastrašovanie fungovalo do tej miery, že arabské štáty – nepriateľské voči Izraelu pozerali na túto krajinu na konci tohto obdobia úple inak; v roku 1948 očakávali arabské štáty pri invázii, že udusia židovský štát už pri jeho zrode, ale v roku 1993 sa Arafat cítil byť donútený podpísať zmluvu s izraelským premiérom.
Znamená to, že zastrašovanie neskončilo; zatiaľčo Izraelčania budovali modernú, demokratickú, blahobytnú a silnú krajinu, skutočnosť, že Palestínčania, Arabi, Moslimovia, a (stále viac) ľavica odmietali stať sa zdrojom zvyšujúcej sa frustrácie. Israelská netrpezlivá populácia, stále viac v pohybe, sa stávala unavenou vlastnosťami zastrašovania, ktoré bolo vo svojej podstate pasívne, nepriame, drsné, pomalé , nudné, ponižujúce, reaktívne a nákladné. Je tiež medzinárodne nepopulárne.
Táto netrpezlivosť viedla k diplomatickému procesu, ktorý kulminoval podaním ruky potvrdzujúcim podpísanie Dohôd z Osla na trávniku pred Bielym domom v septembri 1993. Počas krátkeho obdobia "Podanie Ruky" (písané veľkými písmenami) medzi palestínskym vodcom Jásirom Arafatom a izraelským premiérom Jicchakom Rabinom slúžilo ako symbol úspešného zmierenia, ktoré poskytlo každej strane to, čo najviac chcela: dôstojnosť a autonómiu pre Palestínčanov, uznanie a bezpečnosť pre Izraelčanov. Spomedzi mnohých vyznamenaných získali Arafat, Rabin a izraelský minister zahraničných vecí Šimon Peres Nobelovu cenu za mier.
 Arafat, Peres a Rabin zdieľajúci Nobelovu cenu v roku 1994. |
Teto dohody však rýchlo sklamali obe strany. Skutočne, zatiaľ čo sa Izraelčania a Palestínčania nedohodli na ničom inom, zhodujú sa takmer jednomyseľne v tom, Oslo bolo katastrofou.
Kým Palestínčania pred Oslom stále žili pod priamou kontrolou Izraela, akceptancia Izraela sa v priebehu času zvyšovala a dokonca politické násilie sa zmenšilo. Obyvatelia Západného brehu a Gazy mohli voľne cestovať cez hranice a získavať pracovné miesta v Izraeli. Benefitovali z právneho poriadku a ekonmiky viac ako štvornásobne bez toho, aby boli závislí od zahraničnej pomoci. Vznikali fungujúce školy a nemocnice, rovnako ako niekoľko univerzít.
Jásir Arafat sľúbil, že urobí z Gazy "Singapur Blízkeho východu," ale jeho despotizmus a agresivita voči Izraelu namiesto tojo zmenila jeho panstvo na nočnú moru, pripomínalo omnoho viac Kongo ako Singapur. Nebol ochotný vzdať sa permanentnej revolúcie a stať sa obyčajným vodcom bezvýznamného štátu a využil Dohody z Oslo tak, že spôsobil ekonomickú závislosť, tyraniu, zlyhanie inštitúcií, korupciu, islamizmus a kult smrti Palestínčanov.
Pre Izraelčanov Oslo neviedlo k nádejnému očakávaniu ukončenia konfliktu, ale k roznieteniu palestínskych ambícií na odstránenie židovského štátu. A pri tom, ako špirálovite stúpala palestínska zúrivosť, bolo počas piatich rokov po Oslo zavraždených viac Izraelčanov než v pätnásich predchádzajúcich rokoch. Buričské prejavy a násilné akcie stúpali - a v nezmenšenej miere pokračovali aj ďalších 23 rokov. A navyše, palestínske snahy o delegitimizáciu stáli Izrael z medzinárodného hľadiska to, že sa obrátila proti nemu ľavica, vznikali také anti-sionistické novinky ako Svetová konferencia Spojených národov proti rasizmu v Durbane a hnuie BDS (bojkot, zbavenie majetku a sankcie).
 Svetová konferencia Spojených národov proti rasizmu v Durbane označujúca príchod ľavičiarskeho antisionizmu. |
Z pohľadu Izraela šlo o sedem rokov politiky ústupkov v Oslo v rokoch 1993-2000, uvoľnenie 45 rokov úspešnej politiky zastrašovania; potom šesť rokov unilaterálnych stiahnutí v rokoch 2000-06 aj naďalej pochovávalo politiku zastrašovania. Desaťročie počnúc rokom 2006 nebolo svedkom žiadnych významných zmien.
Uplatňovanie dohôd v Oslo ukázalo márnosť izraelských ústupkov voči Palestínčanom, ktorí pri plnení svojich záväzkov zlyhali. Tým, že dodody v Oslo signalizovali neúčinnosť izraelských ústupkov voči Palestínčanom, dohody v Oslo situáciu ešte zhoršili. To, čo bežne nazývame "mierovým procesom", by malo byť presnejšie nazývané "vojnový proces."
Falošné nádeje na obratné dosiahnutie víťazstva
Prečo to dopadlo tak zle s dohodou, ktorá vyzerala tak sľubne?
Morálna zodpovednosť za kolaps dohôd v Oslo spočíva výhradne na Jásirovi Arafatovi, Mahmúdovi Abbásovi a zvyšku vedenia Palestínskej autonómie. Predstierali, že opustili svoju politiku rejekcionizmu a akceptujú existenciu Izraela, v skutočnosti však hľadali nové, sofistikovanejšie spôsoby zničenia Izraela, nahrádzajúc silu delegitimizáciou.
To znamená, že Izraelčania urobili zásadnú chybu, pretože vstúpili do procesu dohôd v Oslo s falošnými predpokladmi. Jicchak Rabin často zhŕňal túto chybu vo výroku "Neuzatvárajte mier s priateľmi. Urobte tak s najodpornejšími nepriateľmi."[2] Inými slovami, očakával, že vojnu možno ukončiť prostredníctvom dobrej vôle, zmierenia, mediácie, flexibility, zdržanlivosti, veľkorysosti a kompromisov, zavŕšením budú podpisy oficiálnych dokumentov. V tomto duchu súhlasila jeho vláda i všetci jeho následníci so širokým radom ústupkov, dokonca do tej miery, že povolili existenciu palestínskych milícií, ešte stále dúfajúc, že Palestínčania budú recipročne akceptovať židovský štát.
Nikdy tak neurobili. Naopak, izraelské kompromisy ešte viac zhoršili palestínske nepriateľstvo. Každé gesto ešte viac radikalizovalo, vzpružilo a mobilizovalo palestínsky štát. Izraelské snahy o "robenie mieru" boli vnímané ako známky demoralizácie a slabosti. "Bolestivé ústupky" znižovali úctu Palestínčanov voči Izraelu, a boli príčinou toho, že židovský štát sa javil ako zraniteľný a podnecoval iredentistické sny o zničení.
V spätnom pohľade to vôbec neprekvapuje. Protikladom k Rabinovmu sloganu je: "neuzatvárajme [mier] s najodpornejšími nepriateľmi, " ale skôr s bývalými najodpornejšími nepriateľmi. To znamená, s nepriateľmi, ktorí už sú porazení.
To nás privádza ku kľúčovej koncepcii môjho prístupu, ktoru je víťazstvo, alebo presadenie svojej vôle u nepriateľa, prostredníctvom strát ho prinútiť k tomu, aby sa vzdal svojich vojnových ambícií. Ako dokazujú vojnové záznamy, vojny nekončia použitím dobrej vôle, ale porážkou. Ten, kto nezvíťazí, stráca. Vojny zvyčajne končia, keď zlyhanie vedie na jednej strane k zúfalstvu, keď táto strana upustila od svojich vojnových cieľov a akceptovala porážku, a keď táto porážka vyčerpala jej vôľu bojovať. Naopak, ak budú obe strany naďalej dúfať v to, že dosiahnu svoje vojnové ciele, boj bude pokračovať, alebo potenciálne začne odznovu.
Myslitelia a bojovníci sa v priebehu rokov zhodujú na význame víťazstva, ako na správnom cieli vojny. Napríklad Aristoteles napísal, že "víťazstvo je koncom vojenskej stratégie" a Dwight D. Eisenhower tvrdil, že "Vo vojne neexistuje žiadna náhrada za víťazstvo." Túto trvalú ľudskú pravdu technologický pokrok nezmenil.
 Aristoteles (384-322 pnl) |
Konflikty dvadsiateho storočia presvedčivo skončili v prípadoch Druhej svetovej vojny, ďalej v prípadoch Čína-India, Alžírsko-Francúzsko, Severný Vietnam-Spojené štáty, Veľká Británia-Argentína, Afghanistan-ZSSR a Studenej vojny. Porážka môže byť výsledkom vojenského rozdrtenia alebo nárastu hospodárskych a politických tlakov; nevyžaduje si totálne vojenské straty, a ešte menej zničenie populácie. Napríklad, k jedinej porážke v histórii Spojených štátov v v Južnom Vietname v roku 1975 neprišlo z dôvodu ekonomického kolapsu, vyčerpania munície alebo zlyhania na bojisku (americká strana vyhrala pozemnú vojnu), ale preto, lebo Američania stratili vôľu bojovať.
V skutočnosti predstavuje rok 1945 deliacu čiaru. Do tých čias drvivá vojenská prevaha rozdrvila vôľu nepriateľa bojovať; od tých čias boli obrovské úspechy na bojovom poli zriedkavosťou. Prevaha na bojovom poli sa už nevysvetľuje tak ako kedysi, ako zlomenie odhodlania nepriateľa k boju. V termínoch Clausewitza sú teraz centrom závažnosti morálka a vôľa, nie tanky a lode. Hoci mali Francúzi proti svojim nepriateľom v Alžírsku početnú prevahu mužstva i zbraní, tak ako Američania vo Vietname a Sovieti v Afghanistane, všetky tieto mocnosti svoju vojnu prehrali. Naopak, straty na bojisku, ktoré utrpeli arabské štáty v rokoch 1948-82, Severná Kórea v rokoch 1950-53, a Irak v rokoch 1991 a 2003 sa nevysvetľujú ako kapitulácia alebo porážka.
Ak si prehrávajúca strana zachováva svoje vojnové ciele, zostáva obnovenie vojny stále možné, a dokonca pravdepodobné. Nemci si po svojej porážke v Prvej svetovej vojne udržali svoj cieľ ovládnutia Európy, a očakávali od Hitlera ďalší pokus, čo si od Spojencov vyžiadalo snahu o celkové víťazstvo a zabezpečenia sa proti Nemcom po tretíkrát. Kórejská vojna sa skončila v roku 1953, ale obe strany, Sever i Juh si udržali svoje vojnové ciele, čo znamená, že konflikt sa môže kedykoľvek obnoviť, ako sa to môže stať medzi Indiou a Pakistanom. Arabi prehrali v každom kole vojny s Izraelom (1948-49, 1956, 1967, 1973 a 1982), ale dlho sa na ich porážky pozeralo ako na prechodné zlyhanie, pripravené na ďalší pokus.
II. Zvíťaziť je ťažká práca
Ako by mohol Izrael prinútiť Palestínčanov k tomu, aby upustili od svojho rejekcionizmu?
Ako štartér pestrá škála (vzýjomne sa vylučujúcich) plánov na priaznivé ukončenie konfliktu pre Izrael, ktoré sa objavili v priebehu desaťročí.[3] V prehľade od najľahších po tie najťažšie, zahrňujú:
- Územný ústup zo Zápaného brehu alebo teritoriálny kompromis na území Západného brehu.
- Prenájom pozemkov pod izraelskými mestami na Západnom brehu.
- Hľadanie kreatívnych spôsobov rozdelenia Chrámovej hory.
- Rozvoj palestínskej ekonomiky.
- Podpora palestínskej dobrej správy vecí verejných.
- Nasadenie medzinárodných vojenských síl.
- Zvýšenie medzinárodných finančných prostriedkov (podľa modelu Marshallovho plánu).
- Unilateralizmus (budovanie múru).
- Klásť dôray na na tom, že Jordánsko je Palestína.
- Odopretie izraelského občianstva nelojálnym Palestínčanom.
- Vypovedanie Palestínčanov z území ovládaných Izraelom.
Problém je v tom, že žiadny z týchto plánov sa nezameriava na potrebu zlomiť palestínsku vôľu bojovať. Všetci menežujú konflikt bez toho, aby ho vyriešili. Všetci sa snažia dosiahnuť víťazstvo trikom. Rovnako, ako zlyhali rokovania v Oslo, dopadne i každá iná schéma, ktorá sa vyhýba ťažkej práci víťazenia.
Tento historický vzorec znamená, že Izrael má len jedinú možnosť ako získať palestínsku akceptanciu: návrat k starej politike zastrašovania, trestanie Palestínčanov, ak vyvinú agresiu. Zastrašovanie predstavuje viac než silnú taktiku, ktorú sleduje každá izraelská vláda; vyžaduje systematickú politiku, ktorá podnieti Palestínčanov k tomu, aby akceptovali Izrael a odradí ich od rejekcionizmu. Vyžaduje dlhodobú stratégiu, ktorá podnieti zmenu srdca.
Ovplyvňovanie zmeny srdca nie je pekným ani príjemným procesom, ale je založené na politike primeranej a stupňujúcej sa odpovede. Ak budú Palestínčania páchať mierne priestupky, mali by platiť mierne; a tak ďalej. Odpovede závisia od konkrétnych okolností, takže tie, ktoré nasledujú, sú len všeobecnými návrhmi, ako príklad návrhu pre Washington, a to od tých najmiernejších po najzávažnejšie:
Keď palestínski "martýri" spôsobia materiálne škody, musia zaplatiť za opravy zhruba 300 miliónov USD v daňových dlhopisoch, ktoré izraelská vláda každý rok prevedie na Palestínsku autonómiu (PA). Na aktivity zamerané na medzinárodnú izoláciu a oslabenie Izraela odpovedať obmedzením prístupu k Západnému brehu. Ak bude palestínsky útočník zabitý, jeho telo bude pochované potichu a anonymne na cintoríne hrobov bez mena. Ak vedenie PA podnecuje k násiliu, zabrániť predstaviteľom v návrate do ich vlasti zo zahraničia. Odpovedať na vraždenie Izraelčanov rozširovaním židovských miest na Západnom brehu. Ak sa oficiálne zbrane PA obrátia proti Izraelčanom, skonfiškovať ich a zakázať nové, ak sa to bude opakovať, zničiť bezpečnostnú infraštruktúru PA. Ak by násilie pokračovalo, zredukovať a potom zastaviť dodávky vody a elektriny, ktoré dodáva Izrael. V prípade streľby mínometného a raketového ostreľovania, obsadiť a kontrolovať oblasti, z ktorých prichádza.
Samozrejme, že tieto kroky sú úplne proti všeobecnému konsenzu, ktorý dnes platí v Izraeli, ktorý sa snaží v prvom rade udržať Palestínčanov v pokoji. Ale toto krátkozraké hľadisko je vytvárané pod neustávajúcim tlakom okolitého sveta a špeciálne americkej vlády, v snahe vyhovieť PA. Odstránenie tohto tlaku nepochybne povzbudí Izraelčanov k tomu, aby prijali rozhodnejšie taktiky, tu uvádzané.
Skutočné vytváranie mieru znamená nájsť cesty, ktoré by donútili Palestínčanov podstúpiť zmenu srdca, vzdať sa rejekcionizmu, akceptovať Židov, sionizmus a Izrael. Ak opustí dostatočné množstvo Palestínčanov sen o eliminácii Izraela, urobia ústupky potrebné na to, aby sa konflikt ukončil. Na to, aby bol konflikt ukončený, musí Izrael presvedčiť 50 a viac percent Palestínčanov o tom, že prehrali.
Cieľom nie je tu láska Palestínčanov k Sionu, ale zastavenie aparátu vojny: odstavenie tovární na samovraždy, odstránenie démonizácie židov a Izraela, uznanie židovských väzieb k Jeruzalemu a "normalizácia" vzťahov s Izraelčanmi. Akceptancia Izraela Palestínou sa dosiahne, ak sa v priebehu dlhšej doby a a s úplnou konzistenciou skončí násilie, bude nahradené ostro formulovanými demaršami a listami editorovi. Symbolicky bude konflikt ukončený, keď židia žijúci v Hebrone (na Západnom brehu) nebudú mať väčšiu potrebu bezpečnosti než Palestínčania žijúci v Nazarete (v Izraeli).
 Izraelská hraničná polícia stráži skupinu izraelských turistov pri návšteve Hebronu v apríli 2014. |
Tým, ktorí považujú Palestínčanov za príliš fanatických na to, aby ich bolo možné poraziť, odpovedám: ak bolo možné poraziť v Druhej svetovej vojne Nemcov a Japoncov, ktorí boli nemenej fanatickí a omnoho mocnejší, a potom ich zmeniť na normálnych občanov, prečo nie Palestínčanov a teraz? A navyše, moslimovia v priebehu histórie, keď čelili odhodlanej presile, vždy ustúpili neveriacim, od Španielska k Balkánu, až po Libanon.
Izrael sa môže tešiť z dvojakého šťastia. Po prvé, jeho snahy sa nezačínali od nuly; prieskumy verejnej mienky a ďalšie ukazovatele naznačujú, že 20 percent Palestínčanov a iných Arabov už tradične akceptuje židovský štát. Po druhé, je potrebné odstrašiť len Palestínčanov, ktorí sú veľmi slabými hráčmi, nie celú arabskú alebo moslimskú populáciu. Avšak akokoľvek sú Palestínčania slabí v objektívnych pomeroch (ekonomika, vojenská sila), sú vo vojne proti Izraelu priekopníkmi; takže, ak opustia svoj rejekcionizmus, ďalší (ako Maročania, Iránčania, Malajzijčania, atď.) sa budú po čase riadiť Palestínčanmi a nasledovať ich príklad.
Palestínčania a ich benefit zo svojej porážky
Nezáleží na tom, koľko získajú Izraelčania po ukončení svojho reziduálneho palestínskeho problému, oni žijú v úspešnej modernej krajine, ktorá absorbovala násilie a delegitimizáciu, ktoré boli na nich uvalené. [4] Prieskumy napríklad ukazujú, že Izraelčania patria medzi najšťastnejších ľudí vôbec, a narastajúca pôrodnosť v krajine potvrdzuje tento pocit.
Naproti tomu, Palestínčania sa utápajú v biede a predstavujú najradikalizovanejšiu populáciu na svete. Prieskumy verejnej mienky neustále ukazujú na to, že si volia nihilizmus. Ktorí ďalší rodičia oslavujú, keď sa ich dieťa stane samovražedným bombovým atentátnikom? Ktoré ďalšie národy dávajú vyššiu prioritu tomu, aby poškodzovali svojho suseda namiesto toho, aby zlepšili svoj vlastný údel? Hamas a Palestínska autonómia idú cestou autoritárskych režimov, ktoré utáčajú svojich poddaných a sledujú deštruktívne ciele. Ekonomika na Západnom brehu a v Gaze závisí omnoho viac než kedykoľvek predtým od voľných peňažných prostriedkov zo zahraničia, pričom sa vytvára závislosť a hnev. Palestínske zvyky sú zaostalé a stávajú sa stále viac stredovekými, a to neustále. Šikovní a ambiciózni ľudia sú uzatváraní v politických represiách, neúspešných inštitúciách a v kultúre obsahujúcej dezilúziu, extrémizmus a sebadeštrukciu.
Víťazstvo Izraela Palestínčanov oslobodí. Porážka ich donúti vyrovnať sa s ich iredentistickými fantáziami a prázdnou rétorikou revolúcie. Porážka im tiež umožní zlešiť ich vlastné životy. Oslobodení od genocídy posadnutosti voči Izraelu sa môžu stať Palestínčania normálnymi ľuďmi a môžu rozvíjať svoju politiku, ekonomiku, spoločnosť a kultúru. Rokovania by sa tak nakoniec mohli začať naozaj. Vo všeobecnosti získajú Palestínčania, vzhľadom na ich omnoho nižší východiskový bod, ironicky omnoho viac zo svojej porážky, než Izraelčania zo svojho víťazstva.
To znamená, že táto zmena nebude ľahká ani rýchla: Palestínčania budú musieť absolvovať horkú zaťažkávajúcu porážku, so všetkou jej depriváciou, ničením a zúfalstvom, kým odvrhnú špinavé dedičstvo Amin al-Husseiniho a uznajú stáročnú chybu. Neexistuje tu však žiadne zjednodušenie.
Potreba americkej podpory
Palestínčania nasadili jedinečný globálny podporný tím skladajúci sa z Organizácie Spojených národov a obrovského počtu novinárov, aktivistov, pedagógov, umelcov, islamistov a ľavičiarov. Prípad, obľúbený vo svete, a nie nejaký obskúrny africký front oslobodenia. To spôsobuje, že úloha, pred ktorou stojí Izrael, je dlhá, ťažká a je závislý od oddaných spojencov, predovšetkým od vlády Spojených štátov.
Byť nápomocným neznamená pre Washington pritiahnutie oboch strán na ďalšie rokovania, ale silnú podporu Izraela na ceste k víťazstvu. Toto sa premietne nielen do občasnej podpory izraelskej demonštrácie sily, ale do trvalého a systematického medzinárodného úsilia o spoluprácu s Izraelom, vybranými arabskými štátmi a ďalšími, v snahe presvedčiť Palestínčanov o márnosti ich rejekcionizmu: Izrael je tu, je trvalý a teší sa širikej podpore.
To znamená podporovanie Izraela prijímaním pevných vyššie uvedených krokov, počnúc anonymným pochovávaním tiel vrahov až po odstavenie Palestínskej autonómie. Znamaná todiplomatickú podporu Izraela, ako napríklad odvolanie frašky "Palestínskych utečencov" a odmietnutie žiadosti o vyhlásenie Jeruzalema za hlavné mesto Palestíny. Tiež to znamená ukončenie poskytovania benefitov pre Palestínčanov bez toho, aby smerovali k plnej a trvalej akceptancii Izraela: žiadnu diplomaciu, žiadne uznanie ako štátu, žiadnu finančnú pomoc, a určite žiadne zbrane, nieto školenia milícií.
Izraelsko-palestínska diplomacia je predčasná, kým Palestínčania nebudú akceptovať židovský štát. O ústredných otázkach Dohôd v Oslo (hranice, vodné zdroje, vyzbrojovanie, posvätnosť, židovské komunity na Západnom brehu, "Palesínski utečenci") nemožno prospešne diskutovať, pokiaľ jedna strana naďalej odmieta druhú. Ale rokovania sa môžu znovu otvoriť a znovu pokračovať v riešení otázkok z Oslo až k dosiahnutiu radostného okamihu, keď Palestínčania začnú akceptovať židovský štát. Táto perspektíva však leží v ďalekej budúcnosti. Pre túto chvíľu potrebuje Izrael vyhrať.
[1] Analyzoval som túto tému v decembri 1997 pre Commentary v článku "On Arab Rejectionism" (O arabskom rejekcionizme).
[2] Čím kupodivu parafrázoval výrok vodcu PLO Saida Hammamiho, o 15 rokov skôr.
[3] Podrobne som preskúmal tieto návrhy vo februári 2003 v Commentary v článku "Does Israel Need a Plan?" (Potrebuje Izrael plán?)
[4] Zranenia a úmrtia v dôsledku dopravných nehôd v Izraeli v období rokov 2000-05 napríklad predstavujú 30 000 obetí, pričom zranenia spojené s terorizmom do 2 000 obetí.
