Každá hlavná vláda odsúdila pokus o prevrat v Turecku, rovnako ako všetky štyri strany so svojimi zástupcami v tureckom parlamente. Dokonca tak urobil aj Fethullah Gülen, náboženská osobnosť, ktorá bola obvinená, že stojí za týmto prevratom.
Všetko to ma ponecháva tak trochu smutným, ako som už v piatok tweetoval hneď po tom, ako sa vzbura začala, "#Erdoğan ukradol posledné voľby v #Turecku a vládne despoticky. Zaslúži si, aby bol odstránený vojenským prevratom. Dúfam, že sa to podarí."
To, že som jediný s týmto postojom naznačuje, že vysvetlenie, ktoré má viac než 140 znakov, je v poriadku. V prospech mojej podpory odstránenia tohto zdanlivo demokraticky zvoleného a demokraticky vládnuceho prezidenta, Recep Tayyipa Erdoğana, sú zrejmé sily reakcií:
Erdoğan ukradol voľby. Erdoğan je islamistom, ktorý sa pôvodne vyznamenal tým, že najprv ako starosta Istanbulu, potom ako turecký premiér, hral v rámci pravidiel. Avšak, ako plynul čas, prerástol pohŕdavo tieto pravidlá, konkrétne tie volebné. Zmonopolizoval štátne médiá, mlčky povzbudzoval fyzické útoky na členov opozičných strán a kradol hlasy. A to hlavne v posledných celoštátnych voľbách 1. novembra, ktoré ukázali mnohé známky manipulácie.
Erdoğan vládne despoticky. Erdoğan postupne preberal kontrolu nad jednou inštitúciou za druhou, dokonca aj počas dvoch rokov odvtedy, ako sa stal prezidentom, čo je ústavne aj historicky nepolitická pozícia. A výsledok? Neustále narastajúca časť Turkov pracuje priamo pod jeho kontrolou, alebo pod kontrolou jeho prisluhovačov: premiér, kabinet, sudcovia, polícia, pedagógovia, bankári, vlastníci médií a ďalší obchodní magnáti. Vedenie armády sa Erdoğanovi podvolilo, ale keď sa potvrdil pokus o prevrat, dôstojníckey zbor ostal jedinou inštitúciou, ktorá bola mimo jeho priamej kontroly.
Erdoğan používa svoju despotickú moc pre škodlivé účely, vedie to, čo prispieva k občianskej vojne proti Kurdom v juhovýchodnom Turecku, pomoci ISIS, agresii voči susedom a podpore sunnitského islamizmu.
 Boje medzi Kurdmi a políciou narobili mnoho škôd v istanbulskej štvrti Gazi. |
Vojenská intervencia pôsobila v Turecku už predtým. Turecko je krajinou, kde mali vojenské prevraty ten najpozitívnejší účinok. Počas všetkých štyroch moderných prevratov (1960, 1971, 1980, 1997) preukázal generálny štáb disciplinované pochopenie svojej úlohy – chytiť sa vedenia štátu a potom ho dostať von z jeho cesty. Ich medzihry vládnutia trvali v poradí uvedených rokov päť rokov, dva a pol roka, tri roky a ani jeden rok.
Turecku by teraz prospela vojenská rekonštrukcia, skončenie s Erdoğanovou stále viac ničomnou vládou, aj keby to malo znamenať jeho nahradenie rozumnejšou islamistickou osobou z jeho vlastnej strany, akou je Abdallah Gül alebo Ali Babacan.
Podľa pamätných slov Çevika Bira, vedúcej osobnosti prevratu v roku 1997: "V Turecku máme manželstvo islamu a demokracie. ... Dieťaťom tohto zväzku je sekularizmus. Teraz toto dieťa z času na čas ochorie. Turecké ozbrojené sily sú lekárom, ktorý dieťa zachráni." Toto dieťa je teraz veľmi choré a potrebuje svojho doktora. Je smutné, že tentoraz bol doktor zastavený. Možno si iba predstaviť, ako zle sa bude teraz choroba šíriť.
 Generál Cevik Bir ma v roku 1997 na tureckom vojenskom veliteľstve v Ankare obdaril suvenírom. |
Máme počiatočnú predstavu, ako to bude vyzerať: 6 000 Turkov už bolo zadržaných, takmer 3 000 sudcov a prokurátorov bolo vyhodených z práce, a vzťahy s Washingtonom eskalovali do takmer krízového režimu po Erdoğanovej žiadosti o vydanie Gülena. Akokoľvek kamenistá bola cesta v minulosti, budúcnosť vyzerá ešte trýznivejšia.
Pokračujem vo svojej predpovedi tým, že Erdoğanovou skazou budú pravdepodobne zahraničné záležitosti. Používaním rovnakej agresívnosti, ktorá tak dobre funguje v domácej politike aj v medzinárodných vzťahoch, raz, keď bude príliš agresívny sledujúc svoj vlastný prospech, odsúdi sám seba k záhube. Po tom, ako Turecko zaplatí vysokú cenu, sa konečne zbaví jeho megalomanstva.
