Sykesova-Picotova dohoda, ktorá sformovala a narušila moderný Blízky východ, bola podpísaná pred sto rokmi, 16. mája 1916. Touto dohodou, ktorú podpísali za britskú stranu Mark Sykes, a za stranu francúzsku Georges-Picot, so spoluúčasťou Rusov, sa im prideľuje počas riešenia porážky centrálnych síl v Prvej svetovej vojne veľká časť regiónu.
Sykesova-Picotova dohoda (oficiálny názov: Malá dohoda o Ázii) si zaslúži pripomenutie, pretože jej dve hlboké chyby predstavujú nebezpečenstvo toho, že sa situácia bude opakovať: rovnaká forma a iný obsah.
 Mark Sykes (vľavo) a François Georges-Picot (vpravo). |
Forma: Bola vyjednávaná tajne medzi tromi európskymi imperiálnymi mocnosťami, a stala sa tak veľkým symbolom európskej vierolomnosti. Nebolo prekvapením, že keď si Spojenecké sily tajne porozdeľovali centrálny Stredný východ bez toho, že by to konzultovali s jeho obyvateľmi, vyvolalo to rozhorčenú odpoveď (George Antonius píše v roku 1938: "šokujúci dokument ... produkt chamtivosti vo svojej najhoršej podobe ... zarážajúci obraz zrady"). Sykesova-Picotova dohoda pripravila pôdu pre šírenie hlbokej následnej konšpiratívnej mentality, ktorá odvtedy sužuje región.
Sykesova-Picotova dohoda vytvorila miazmu strachu zo zahraničnej intervencie, čo vysvetľuje neustále sa rozširujúce preferencie pre rozpoznávanie údajných skrytých príčin, namiesto tých zjavných. To, čo sa v roku 1916 zdalo byť šikovným rozdelením teritória medzi spojencami, pripravilo pôdu pre storočie nedôvery, strachu, extrémizmu, násilia a nestability. Sykesova-Picotova dohoda významne prispela k tomu, že z Blízkeho východu urobila dnešný chorý región.
Obsah: Jednoducho povedané, Francúzsko dostalo Sýriu a Libanon, Británia dostala Palestínu a Irak. Operatívne to však nebolo také jednoduché, pretože bolo potrebné vyriešiť hranice, administratívu a konfliktné nároky. Napríklad francúzske vojská zničili domnelé Sýrske kráľovstvo. Winston Churchill jedného pekného popoludnia vyčaroval krajinu, ktorá je teraz známa ako Jordánsko. Pod tlakom libanonských katolíkov zvýšila francúzska vláda veľkosť Libanonu na úkor Sýrie.
Samozrejme, najväčším problémom bola otázka kontroly nad Svätou zemou, alebo Palestínou, problémom komplikovaným tým, že Londýn prisľúbil približne túto oblasť Arabom (korešpondencia medzi McMahonom a Husseinom v januári 1916) a rovnako aj sionistom (v Balfourskej deklarácii v novembri 1917). Zdalo sa, že Londýn nielenže predal rovnaké teritórium dvakrát, ale podviedol Arabov a Židov tým, že zariadil (Sykesovu-Picotovu dohodu), aby si nad ním udržal kontrolu.
 Mapa, ktorá bola súčasťou Sykesovej-Picotovej dohody. |
Z hľadiska situácie o storočie neskôr má Sykesova-Picotova dohoda takmer úplne zhubný vplyv, bez vyvažujúcich kvalít. Položilo to základy budúcich nespoľahlivých štátov Sýrie a Iraku, občianskej vojny v Libanone, ako aj zhoršenia arabsko-izraelského konfliktu.
Pri tomto výročí sa zdá byť Sykesov-Picotov centrálny úspech, vytvorenie Sýrskeho a Irackého štátu, v troskách. V prekvapujúcej paralele sa každý z nich rýchlo vyvinul zo všemocného totalitárstva Hafeza al-Assada a Saddáma Husajna do troch mikroštátov. Oba majú iránsku podporu, šiítsky orientovanú centrálnu vládu; Tureckom a Saudami podporovanú sunnitskú opozíciu; Spojenými štátmi a Ruskom podporovanú kurdskú armádu.
 Iracký Saddám Husajn (vľavo) a sýrsky Hafez al-Assad (vpravo) v roku 1979. |
Islamský štát (alebo ISIS, ISIL, Daeš) vyhlásil "koniec Sykesovej-Picotovej dohody", keď odstránil hraničné kontrolné stanovištia pozdĺž sýrsko-irackých hraníc; avšak mnohí pozorovatelia, vrátane mňa, vidia štiepenie sa týchto dvoch nespoľahlivých štátov na šesť mini štátov, po zrelej úvahe ako dobrú vec, pretože malé štáty sú homogénnejšie a menej silné ako predchádzajúce režimy.
Sykesova-Picotova dohoda je pre súčasnosť poučením, jednoduchým a dôležitým: zahraničné mocnosti sa nemôžu snažiť unilaterálne rozhodovaťo osude vzdialených regiónov, a špeciálne nie tajným spôsobom. Toto by mohlo vyznievať ako zastaraná alebo samozrejmá rada, ale v čase stroskotávajúcich štátov a anarchie mocnosti znovu považujú za lákavé vziať veci do vlastných rúk, ako to urobili v roku 2011 v Líbyi, kde ich intervencia žalostne zlyhala. Podobné snahy by mohli čakať Sýriu, Irak a Jemen. Okrem týchto konfliktov, Michael Bernstam z Hooverovej inštitúcie presadzoval širšie prekreslenie "zastaranej, umelej mapy" regiónu.
Nie. Namiesto snáh o vnútenie svojej vôle slabému, anarchickému regiónu, by sa mali mocnosti držať späť a pripomínať miestnym obyvateľom ich potrebu prevzatia vlastnej zodpovednosti. Skôr než zaobchádzať s obyvateľmi Blízkeho východu ako s permanentnými deťmi, mali by ich outsideri uznať za dospelých a pomôcť im k úspechu. Len takýmto spôsobom sa bude v priebehu času nestály, brutálny, zlyhávajúci Blízky východ vyvíjať v niečo lepšie. Len takýmto spôsobom prekoná odporné dedičstvo Sykesovej-Picotovej dohody.
Aktualizácia 14. mája 2016: Na ďalšie aspekty malígneho dedičstva Sykesovej-Picotovej dohody pozrite na článok agentúry France-Presse "Rozhorčenie nad dohodou z roku 1916 stále poháňa tureckú zahraničnú politiku." Jeden výňatok:
"Sykesova-Picotova dohoda je významná ako príbeh o odpore voči 'Západnému zneužitiu' a 'znovuzískaniu víťazstva ukradnutého nespravodlivosťou v minulosti', v rétorike súčasného tureckého vedenia," Sezin Öney, politický vedec z Bilkent University v Ankarea, povedal pre AFP. "Ankarské vedenie pokladá hranice za umelé, obmedzujúce a dokonca 'kradnúce' to, čo patrí k historickému dedičstvu Turecka."
