Správy o tom, že turecká a izraelská vláda sa chystajú po rokoch napätia obnoviť plné diplomatické vzťahy u mňa vyvolávajú cynický úsmev – a opätovné obavy z izraelskej dôverčivosti.
Oba štáty sa tešili v 90. rokoch blízkym vzťahom, keď celosvetový názor viedol k silným vojenským väzbám, narastajúcemu obchodu a výmene ľudí a kultúry. V článku z roku 1997 som charakterizoval túto bilateralitu ako vlastníctvo "potenciálu na zmenu strategickej mapy Blízkeho východu, pretvorenie tamojších amerických aliancií a redukovanie regionálnej izolácie Izraela."
Toto prekvitalo ďalších päť rokov, kým Strana spravodlivosti a rozvoja (Adalet ve Kalkınma Partisi, alebo AKP) Vyhrala v roku 2002 turecké voľby a pokračovala v riadení Turecka islamistickým smerom. Medzi mnohými aspektami to znamenalo dištancovanie sa Ankary od Jeruzalema, a namiesto toho otepľovanie vzťahov s Hamasom v Gaze.
Pod vedením Recep Tayyip Erdoğana začala turecká vláda krok za krokom degradovať Izraelčanov a redukovať vzťahy medzi oboma štátmi, čo vyvrcholilo jej nepriamym sponzorovaním lode Mavi Marmara do Gazy v roku 2010. V odpovedi na to urobili Izraelčania všetko, čo len mohli, aby veci znovu fungovali, dokonca sa ospravedlnili a ponúkli, že zaplatia kompenzáciu pre turecké obete na palube Mavi Marmara. Až dodnes boli odmietaní.
Potom, 24. novembra urobil Erdoğan katastrofálnu chybu, keď zostrelil ruské lietadlo, ktoré urobilo obrat do tureckého vzdušného priestoru na krátkych 17 sekúnd. Táto akcia prišla, a stojí za zmienku pozadie 2 244 narušení gréckeho vzdušného priestoru tureckými vojenskými lietadlami v roku 2014.
 Keď sa stretnú dvaja bitkári, zvíťazí ten väčší a tvrdší. |
Takmer nevyprovokovaná agresia viedla k extrémnemu hnevu ruského prezidenta Vladimíra Putina. To, čo sa stalo potom, zopakovalo scénu na školskom dvore, keď menší bitkár hlúpo napadol väčšieho bitkára. Erdoğan sa stretol v zápas s Putinom, ktorý sa ukázal ako zručný v riskovaní a ochotný zaplatiť vysokú ekonomickú silu, aby vyhral svoj bod.
Erdoğan si rýchlo uvedomil, že podráždil toho istého medveďa, ktorý porazil Turecko v čase vojny a znovu v priebehu storočí (1568–70, 1676–81, 1687, 1689, 1695–96, 1710–12, 1735–39, 1768–74, 1787–91, 1806–12, 1828–29, 1853–56, 1877–78, 1914–18). Potom urobil to, čo robia menší bitkári, odbehol k bývalým kamarátom – NATO v širšom merítku, Izraelu (a Egyptu) v menšom merítku – nedočkavý, aby urovnal svoje spory s nimi.
Správa vo WallStreet Journal o turecko-izraelských rokovaniach vo Švajčiarsku naznačuje tureckú pripravenosť k uzatvoreniu sporu o Mavi Marmara, ukončeniu činnosti Hamasu na tureckej pôde a (čo je najdôležitejšie) na diskusiu o plynovode prepravujúcom zemný plyn z Izraela do Turecka.
To posledné dáva dobrý zmysel z hľadiska Ankary, pretože izraelský plyn by znížil jej závislosť od ruského plynu; ale tento krok ťažko poslúži záujmom Izraela. Akonáhle ruská hrozba pominie, obnovia tureckí islamisti (ktorí tu budú naokolo pravdepodobne dobre dlho) svoje staré spôsoby, vrátane krutého protiizraelského rozmeru. (Už teraz, odkedy sa začali rokovania, sa Erdoğan stretol s vodcom Hamasu Khaledom Meshaalom). Vzhľadom na to, že plynovod robí z Izraela rukojemníka Turecka v dlhom rozsahu do budúcnosti, sa to zdá byť ako nerozvážny krok.
Napriek reputácii Izraela ako húževnatého, má Jeruzalem tendenciu byť príliš optimistickým (spomeňme si na Dohodu z Osla v roku 1993 alebo stiahnutie sa z Pásma Gazy v roku 2005), čo vytvorilo veľké problémy vo Washingtone. Z tohto dôvodu, akokoľvek lákavý sa môže zdať izraelsko-turecký plynovod, Američania by mali poradiť a pracovať proti takémuto kroku.
Mr. Pipes (DanielPipes.org, @DanielPipes) is president of the Middle East Forum. © 2015 by Daniel Pipes. All rights reserved.
Dodatok 20. decembra 2015: Ak by tento plynovod začal existovať, bude to sotva môj prvý nesúhlas s izraelskou vládou. Dlhý zoznam ďalších nájdete v článku "Do I Not Criticize Israeli Policies?"
