Turecká republika pravdepodobne prechádza najväčšou krízou od založenia svojho štátu pred takmer storočím. Súčasné trendy naznačujú, že sa situácia zhorší, pretože dlhodobý spojenec Západu sa vyvíja smerom k nepriateľskej diktatúre.
Kríza je v prvom rade výsledkom ambícií jedného veľmi schopného, ale nepoctivého jednotlivca, 61 ročného tureckého prezidenta Recep Tayyip Erdoğana. Ako kariérny politik, ktorý predtým slúžil ako starosta tureckého megamesta Istanbul, a potom jedenásť rokov ako premiér krajiny, sledoval dva ciele, ktoré boli až doteraz v republike neznáme: diktátorstvo a úplné uplatnenie islamského zákona šaria.
Počas prvých ôsmich rokov, v ktorých bol pri moci, 2003-11, Erdoğan vládol tak obratne, že bolo možné mať voči týmto ambíciám jedine podozrenie; dôkazy zostávali nepolapiteľné. Napríklad tento autor napísal v roku 2005 článok, v ktorom zvažoval protikladné dôkazy o tom, či Erdoğan je alebo nie je islamistom. Kombinácia hry podľa pravidiel, obozretnosť v islamskej oblasti a ekonomický úspech získali Erdoğanovej strane Spravodlivosti a rozvoja (Adalet ve Kalkınma Partisi, alebo AKP), nárast percenta hlasov v parlamentných voľbách, ktoré stúplo z 34 percent v roku 2002 na 46 percent v roku 2007, a na 50 percent v roku 2011.
Toto volebné víťazstvo v roku 2011, ktoré bolo tretím v poradí, poskytlo Erdoğanovi odvahu na konečné odstránenie ozbrojených síl z politiky, ktoré dlho ovplyvňovali moc v Turecku. Je iróniou, že táto zmena ukončila narastajúcu demokratizáciu predchádzajúcich desaťročí, pretože plné prevzatie kontroly umožnilo Erdoğanovi rozvinúť svoje nadmerné ego, vyceriť svoje zuby, napnúť svoje despotické svaly a otvorene sledovať svoj dvojitý cieľ, tyraniu a šariu.
Skutočne, Erdoğan dal pocítiť svoju moc po roku 2011 v každej oblasti. Banky poskytovali úvery podnikateľom, ktorí dávali provízie AKP. Nepriateľské médiá sa stali subjektom obrovských pokút alebo fyzických útokov. Bežní občania, ktorí kritizovali vodcu, museli čeliť súdnym sporom, pokutám a väzeniu. Politici súperiacich strán čelili špinavým trikom. Ako posledný sultán, sa Erdoğan otvorene posmieval zákonu a svojvoľne zasahoval, kedykoľvek a kde si to želal, vkladal sa do súdneho konania, miešal sa do lokálnych rozhodnutí a zasahoval do policajného vyšetrovania. Napríklad reagoval na presvedčivé dôkazy o jeho vlastnej korupcii a korupcii jeho rodiny jednoduchým uzavretím vyšetrovania.
 Skupina Doğan, vydavateľ Hürriyet (na obrázku) bola pokutovaná v roku 2009 sumou 2,5 miliárd USD. |
Aj islamský poriadok sa vykryštalizoval. Vyučovanie v školách sa stalo viac islamským, dokonca prudko narastal počet islamských škôl a počet študentov sa tu neskôr zvýšil zo 60 000 na 1600 000, čo je 27 násobný nárast. Erdoğan nariadil ženám, aby zostávali doma a rodili deti, požadoval, aby každá žena priviedla na svet tri deti. Prudko sa šírili burky a hidžáby sa stali zákonnou pokrývkou hlavy vo vládnych budovách. Alkohol sa dal zohnať ťažšie a za vyššie ceny. Všeobecnejšie povedané, Erdoğan sa vrátil späť k zbožnosti Osmanskej ríše (1299-1922), nahlodal sekulárnu republiku, ktorú založil v roku 1923 Kemal Atatürk a postavil sa do polohy anti-Atatürka.
Erdoğan tiež čelil po roku 2011 niektorým vážnym problémom. Hospodársky rast podobný Číne sa spomalil a dlh špirálovite šplhal nahor. Katastroficky neobratná sýrska politika prispela k vzostupu Islamského štátu, vzniku nepriateľskej Kurdskej autonómnej oblasti a milióny nežiadúcich utečencov zaplavovali Turecko. Pokazili sa zahraničné vzťahy s takmer celým okolím: Teherán, Bagdad, Damašok, Jeruzalem, Káhira, Atény, (grécka) Republika Cyprus, a dokonca (turecký) Severný Cyprus. Upadali aj vzťahy s Washingtonom, Moskvou a Pekingom. Dobré vzťahy boli obmedzené na Dohu, Kuala Lumpur, a – až donedávna, ako ukazujú mnohé náznaky, pomoc tureckého štátu islamskému štátu – mestu Raqqa.
Erdoğan bojovne odpovedal na tieto problémy vyhlásením, "Nevadí mi izolácia vo svete" a dokonca naznačoval, že iní vodcovia naňho "žiarlia". Ale nikoho neoklamal. Starý slogan AKP vyjadrujúci "Nulové problémy so susedmi" sa nebezpečne zmenil na "Jediné problémy so susedmi."
Ak Erdoğanova základňa miluje jeho kvality silného muža a stojí pri ňom, jeho agrasívne správanie a politické zlyhania ho stáli podporu, keď ho odmietli veľké bloky voličov, špeciálne Kurdi (etnická minorita), Alaviti (náboženská komunita odvodená od islamu), a sekularisti. Hlasy AKP v následku toho klesli z 50 percent v roku 2011 na 41 percent v júnových voľbách v roku 2015, tento pokles znamená stratu jej dlhotrvajúcej majority v parlamente a počtu hlasov na to, aby mohla vládnuť sama.
Úbohá prezentácia v júni 2015 zablokovala Erdoğanovi možnosť legitímneho získania jeho vysnenej právomoci výkonného prezidenta. Ale ako politik, už dávno predtým, keď sa stal starostom Istanbulu, uviedol, že demokracia je ako trolejbus "Jazdíte na ňom dovtedy, kým sa dostanete do svojej destinácie, potom vystúpite," podľa očakávania nenechal niečo také triviálne, ako sú volebné výsledky, aby mu to stálo v ceste. Namiesto toho začal okolo nich okamžite intrigovať.
Rozhodol sa pre dvojicu taktík: Po prvé, odmietol zdieľať moc s ďalšími stranami a zvolal nové voľby na 1. november; v skutočnosti tak ponúkol Turkom ďalšiu šancu na to, aby volili tak, ako chce on. Po druhé, po rokoch vyjednávania so Stranou kurdských pracujúcich (Partiya Karkerên Kurdistanê, alebo PKK), ktorá je vedúcou kurdskou násilnou skupinou, obnovil s nimi vojnu. Dúfal na základe toho, že vyhrá nad priaznivcami anti-kurdskej etnickej Turkish nationalist party, Nationalist Action (Turecká strana národného hnutia, Milliyetçi Hareket Partisi, alebo MHP).
Tieto taktiky sa javia ako zbytočné; prieskumy verejnej mienky ukazujú, že AKP stráca tak mnoho Kurdov, ako ich získavajú tureckí nacionalisti, takže je pravdepodobné, že v novembri sa jej bude dariť rovnako ako tomu bolo v júni. Taktiky sú však vysoko racionálne, rozpoltenie politickej entity, vytváranie napätia a vyvolávanie násilia. Súčasné kolo sa začalo v júli bombovými útokmi na účastníkov mierového pochodu, ktoré za sebou zanechali 33 mŕtvych, nasledovala odveta PKK proti predstaviteľom štátu, obkľúčenie kurdského mesta a dva bombové útoky v hlavnom meste Ankare (všeobecne jednoznačne prisudzované Erdoğanovi), pri ktorých bolo zabitých 105 mierových demonštrantov. A do volieb zostávajú už iba dva týždne ...
 Prieskum uskutočnený u tureckých voličov pred voľbami 7. júna 2015. |
Inými slovami, Erdoğanova posadnutosť snahou vyhrať majoritu v parlamente spôsobuje krajine zásadné škody, škody, ktoré ju zavedú do priepasti občianskej vojny.
Situácia sa stáva trošku absurdnou, pretože bez ohľadu na výsledky volieb, ktoré sa majú uskutočniť 1. novembra, bude Erdoğan zarputilo pokračovať vo svojej kampani za to, aby sa stal diktátorom. Ak to nemôže urobiť legitímnym spôsobom, urobí to nelegitímne. Opakujem to, čo som napísal tesne pred júnovými voľbami, "sotva záleží na tom, koľko kresiel vyhrá AKP. Erdoğan bude valcovať, buldozérovať a dláždiť si svoju cestu vpred parným valcom, ignorujúc tradičné a legálne delikátnosti či už so zmenami, alebo bez zmien ústavy. Isteže, úplná legitímna právomoc by pridala do jeho životopisu peknú ozdôbku, ale už raz je tyranom a kurz Turecka je nastavený."
Za predpokladu, že AKP nevyhrá počet hlasov nevyhnutných pre to, aby sa z Erdoğana stal legálny silný muž, ako by sa mu to mohlo podariť dosiahnuť nelegálnym spôsobom? Náznak ponúka uplynulý rok, od doby, keď sa stal prezidentom: Erdoğan odstránil právomoci svojho kedysi mocného úradu premiéra. So všetkou pravdepodobnosťou by tento proces rozšíril aj na zvyšnú časť tureckej vlády tým, že by zriadil alternatívnu byrokraciu vo svojom novom prezidentskom paláci, s operatívcami, ktorí by tam kontrolovali štátne ministerstvá. Zdanlivo nezmenená formalistická štruktúra bude prijímať rozkazy od palácových autokratov.
Podobne aj vzhľad parlamentu zostane nedotknutý, ale zbavený skutočného prijímania rozhodnutí. Občianska spoločnosť sa tiež ocitne pod kontrolou paláca, pretože Erdoğan využije svoje finančné a právne páky na vyradenie verejných nesúhlasiacich hlasov v súdnictve, médiách, u akademikov a umelcov. So všetkou pravdepodobnosťou bude súkromný disent v budúcnosti zakázaný, a padišach Recep I. zostane majstrom všetkého, čo plánuje.
Čo urobí s týmto úradom? Čiastočne bude jasať, v nespútanom rozsahu svojho ega a svojich príkazov. Okrem toho využije túto moc na presadzovanie svojej islamistickej agendy návratom k osmanskému imperiálnemu dedičstvu, k ďalšiemu rozkladaniu Atatürkovej revolúcie a presadzovaniu islamských zákonov a zvykov. Rovnako ako prišla autokracia do Turecka v tranžiach, bude postupne krok za krokom zavádzaná aj šaria. Proces je už v plnom prúde – islamský obsah v školách, ženy nútené k tomu, aby ostávali doma, miznúci alkohol – bude pokračovať a akcelerovať.
Za predpokladu, že Erdoğanove tajomné choroby zostanú pod kontrolou, má táto islamistická idea len jeden nedostatok: zahraničné vzťahy, ktoré budú najpravdepodobnejšou príčinou jeho odchodu. Na rozdiel od iného diktátora, ako bol Hugo Chávez vo Venezuele, ktorý mal to šťastie, že vládol v pokojnom pomedzí Južnej Ameriky, je Erdoğan obklopený najkrízovejšími regiónmi vo svete. Jeho domáci úspech zvyšuje šance na hrubé chyby riadené jeho egom, čo môže oslabiť alebo unončiť jeho vládu. Napäté vzťahy s Iránom a Ruskom kvôli bojom v Sýrii ponúkajú lákadlo, pretože sa zdôrazňuje zdanlivo účelné ruské narušovanie tureckého vzdušného priestoru; alebo s Izraelom kvôli Jeruzalemu, alebo Gaze; alebo s Cyprom kvôli novoodhaleným náleziskám plynu.
(Tento výhľad mal pravdepodobne na mysli Erdoğanov syn Bilal, ktorý sa nedávno presťahoval do talianskej Bologne, údajne preto, aby tam pracoval na svojej dizertačnej práci na získanie titulu Ph.D.; informátor vierohodne vyhlasuje, že Bilal bude odtiaľ riadiť obrovské rodinné imanie.)
 Otec Recep a syn Bilal Erdoğan. |
Po vypršaní Erdoğanovej éry bude krajina omnoho viac roztrieštená, než keď to začalo v marci 2003 medzi Turkami a Kurdmi, sunitmi a alavitmi, zbožnými a sekulárnymi šiítmi a bohatými a chudobnými. Bude mať milióny ťažkostí s asimilovaním sýrskych utečencov a s kurdskými oblasťami deklarujúcimi nezávislosť od štátu. Bude medzinárodne izolované. Bude mať vydlabanú vládnu štruktúru. Stratí tradíciu právnej nestrannosti.
Erdoğanov väčší úspech bude musieť zmeniť Atatürkovu politiku westernizácie. Vzhľadom k tomu, že Atatürk a niekoľko generácií vodcov si priali, aby bolo Turecko v Európe, Erdoğan ho s hromami a bleskmi priviedol späť na Blízky východ, k tyranii, korupcii, podrobovaniu žien a ďalším charakteristickým znakom regiónu v kríze. Pri tom, ako sa Turkovia budú v priebehu rokov snažiť odstrániť tieto škody, budú mať dostatok príležitostí premýšľať nad množstvom zla, ktoré im Erdoğan zanechal vo svojom odkaze.
