Ak by strana AKP prezidenta Recep Tayyip Erdoğana nevyhrala majoritu kresiel v hlasovaní 1. novembra, mainstreamové médiá sa domnievajú, že jeho moc bude slabnúť. Titulok najfrekventovanejšej analýzy Reuters tento názor sumarizuje: "Erdoğan je po tureckom hlasovaní vnímaný tak, že má málo na výber, ale bude sa o moc deliť." Agence France-Presse predpovedá, že získanie menej ako polovice kresiel "by znovu prinútilo [AKP] k tomu, aby sa delila o moc, alebo zvolala ďalšie voľby." Takmer identicky vidí túto situáciu Middle East Online, ako nútenie AKP "k deleniu sa o moc alebo organizovanie ďalších volieb." A tak ďalej, takmer vždy sa opakujú slová "delenie sa o moc."
 Najvyššia volebná rada (Yüksek Seçim Kurulu) dohliada na voľby v Turecku; bude nútená manipulovať voľby 1. novembra? |
Ale čo ak sa Erdoğan rozhodne, že sa nebude o moc deliť? Potom má dve možnosti. Ak budú výsledky tesné, bude volebný podvod jasnou možnosťou; správy naznačujú sofistikovaný softvér (spomeňme Volkswagen) na skreslenie výsledkov.
Ak výsledky nebudú tesné, môže Erdoğan odsunúť na vedľajšiu koľaj parlament, premiéra, ďalších ministrov a celú kritizovanú vládu. Táto možnosť odsunutia, ktorú tlač ignoruje, vyplýva priamo z minulých činov Erdoğana. Odkedy v auguste 2014 opustil úrad premiéra a stal sa tureckým prezidentom, oslabil moc svojho predchádzajúceho úradu, zbavil ho takmer všetkých právomocí. Odovzdal ho profesorskému zahraničnopolitickému teoretikovi bez akejkoľvek politickej základne, Ahmetovi Davutoğluovi, a riadi ho tak pevne, že Davutoğlu nemôže dokonca rozhodovať o svojich vlastných pomocníkoch, (ktorí sú zároveň informátormi Erdoğana).
V rovnakom čase si Erdoğan postavil pre seba prezidentský palác s 1 005 izbami s ubytovaním pre štáb 2 700 osôb, čo predstavuje byrokraciu, ktorá môže potenciálne prebrať ostatné štátne ministerstvá, ponechať na mieste zdanlivo nezmenenú vládu, ktorá bude spoza scény plniť rozkazy z paláca.
 Turecký prezident Erdoğan (l) dáva premiérovi Davutoğluovi (vpravo) svoje rozkazy. |
Erdoğan určite odstaví rovnako aj parlament; nie tak, že by ho zmenil na groteskné, bábkové zhromaždenie v štýle Severnej Kórey, ale na orgán v štýle Egypta alebo Iránu, napĺňaný sekundárnymi záležitosťami (školské skúšky, nové diaľnice), pričom bude venovať veľkú pozornosť želaniam Veľkého šéfa.
Potom, aby ukončil jeho prevzatie, nasadí mnoho svojich nástrojov na ovplyvnenie kontroly jurisdikatúry, médií, korporácií, akadémií a umenia. Rovnako odstaví súkromný disent, špeciálne sociálne médiá, tak ako to navrhoval pri mnohých súdnych procesoch, ktoré on a jeho kumpáni iniciovali proti bežným občanom, ktorí sa ho odvážili kritizovať.
V súčasnosti je tureckým Hugom Chávezom/Vladimírom Putinom, tým, ktorý prirovnával demokraciu k trolejbusu ("Jazdíte na ňom dovtedy, kým sa dostanete do svojej destinácie, potom vystúpite") a ktorý skutočne príde do svojej destinácie. A za odmenu sa bude môcť dokonca vyhlásiť za kalifa všetkých moslimov.
 Chávez z Venezuely (l) a Putin z Ruska (vpravo) vo vzájomnom objatí: Ale kde je Erdoğan? |
Vráťme sa do skutočnosti: Na počte kresiel AKP v parlamente sotva záleží, pretože Erdoğan urobí všetko, čo sa dá, legálne alebo nelegálne, pre to, aby sa stal novým sultánom. Nebude sa musieť "deliť o moc," ale chopí sa väčšej moci či už právnym krokom (odstavenie parlamentu) alebo protiprávnym (volebný podvod). Zahraničné kapitály sa musia pripraviť na nepríjemnú pravdepodobnosť nebezpečnej diktatúry v Turecku.
Aktualizácia 26. októbra: Kadri Gürsel skúma rozličné možnosti toho, ak by AKP nezískala majoritu hlasov, vrátane toho, že by Erdoğan vynucoval tretie kolo hlasovania. Ale nemôže postaviť odstavenie parlamentu ako jednu z možností prezidenta.
Aktualizácia 28. októbra 2015: (1) Titulok v The Guardian znie sľubne ("Turecké voľby: Mohol by byť kruto rozdelený národ iba zopár krokov od diktatúry?") ale podtitul ("Obavy, že ak prezident Erdoğan získa naprostú majoritu 276 kresiel z 550 kresiel v parlamente, nastolí autoritársky prezidentský systém") vysvetľuje, že autor článku Patrick Cockburn nedokáže vidieť odstavenie, ktoré sa očakáva.
(2) Sayed Abdel-Meguid sa v Al-Ahram spytuje, či bude AKP schopná "vládnuť znovu sama, alebo bude nútená znovu si hľadať koaličného partnera? Táto druhá možnosť by znamenala začiatok konca pre Erdoğana a jeho imperiálny projekt."
Aktualizácia 31. októbra: Sinan Ülgen z Carnegie Endowment for International Peace (Nadácia pre medzinárodný mier) súhlasí so všeobecne akceptovanou mienkou a dáva jej nezvyčajnú interpretáciu:
Vznik ďalšieho rozdeleného parlamentu s nevyjasnenými majoritami by za súčasných okolností mohol byť považovaný za pozitívny. Bude to znamenať koniec vlády väčšiny. A vytvorenie vládnej koalície so širokou základňou bude nútiť tureckú politickú triedu k tomu, aby sa znovu naučila umeniu politického konsenzu. Ale tento optimistickejší scenár vznikne len vtedy, ak príde k porozumeniu medzi politickými vodcami Turecka, vrátane prezidenta Erdoğana, potom krajina skutočne vstúpi do éry koalícií po trinástich rokoch vlády jednej strany.
