Keď uprostred roku 2014 viedli vojnu Hamas a Izrael, Federálna správa letectva Spojených štátov stručne zakázala americkým dopravcom lety do Izraela, senátor Ted Cruz (republikán za Texas) obvinil Baracka Obamu z využitia federálnej regulačnej agentúry na "spustenie hospodárskeho bojkotu Izraela, aby sa takto pokúsil donútiť nášho spojenca k vyhoveniu požiadavkám zahraničnej politiky." Takto Cruz prišiel s obvinením, ku ktorému by sa neodvážil vyjadriť žiadny izraelský vodca.
 Senátor Ted Cruz (vľavo, republikán za Texas) sa stretol s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom (vpravo) po prevzatí úradu v januári 2013. |
Je to sotva unikátne. Za tie roky zaujali ďalšie americké politické osobnosti, republikáni (Dan Burton, Jesse Helms, Condoleezza Rice, Arlen Specter) aj demokrati (Charles Schumer), tvrdšie, a niekedy i viac sionistické postoje než izraelská vláda. Tento model pre zmenu ukazuje na širší fenomén: Arabsko-izraelský konflikt má tendenciu vytvárať omnoho intenzívnejšiu zanietenejšie stránenie u Američanov než u ľudí z Blízkeho východu. Títo mnôžu v dôsledku konfliktu umrieť, ale Američania pocítia väčšie zaujatie.
Zdokumentujem a vysvetlím tento neintuitívny model, a potom z neho vyvodím závery.
Viac tých, ktorí sú proti Izraelu, než proti Arabom
Američania, ktorí nenávidia Izrael, môžu byť omnoho viac anti-sionistami než Arabi. Na pamätnom bankete v novembri 1984 vo Washingtone, ktorý usporiadala iracká ambasáda pre ministra zahraničných vecí Tariqa Aziza, ktorý tu bol na návšteve, dvaja podnapití predstavitelia favorizovanej americkej tlače napomenuli, a dokonca urazili tohto vyslanca Saddáma Husajna z dôvodu, že je nedostatočne anti-izraelský. Helen Thomas z United Press International sa sťažovala, že Irak nepodnikol odvetné opatrenia proti Izraelu po zničení jadrového reaktora Osirak v roku 1981. Keď sa Aziz pokúsil odmietnuť jej kritiku, pohŕdavo obvinila Iracký režim zo zbabelosti: "Skutočne zbabelý, myslím si." Neskôr toho večera Rowland Evans z rubriky syndikátneho Evans & Novak prerušil Aziza, keď nazval iránsko-irackú vojnu najdôležitejším problémom na Blízkom východe a kričal, "Musíte povedať ministrovi zahraničných vecí Shultzovi, že arabsko-izraelský konflikt je vaším hlavným záujmom!" Zosnulý Barry Rubin, ktorý bol prítomný, to následne komentoval: "Je nezvyklé, aby na niekoho zaútočili kvôli nadmerne jemnému správaniu voči Izraelu, Aziz vyzeral udivene."
 Helen Thomas bola dlho stálicou na prezidentských tlačových konferenciách. |
Podobne v roku 1981 James E. Akins, bývalý americký veľvyslanec v Saudskej Arábii pokáral saudského ministra ropného priemyslu šejka Zaki Yamaniho, a popísal ho ako "viac pro-arabského než sú arabskí predstavitelia," kvôli zamietnutiu myšlienky prepojenia saudskej ropnej produkcie s spolitikou Spojených štátov voči Izraelu. V roku 1993 Edward Said z Columbia University kritizoval vodcu Organizácie pre oslobodenie Palestíny Jásira Arafata za to, že vstúpil do procesu rokovaní v Oslo. Medzitým Anthony B. Tirado Chase, analytik Saidových spisov zistil, že "Saidiho odmietavý postoj hovorí len málo o Západnom brehu alebo Gaze." V roku 2003 britský poslanec George Galloway podnecoval Palestínčanov proti Izraelu:
Arabi sú veľkým národom. Islam je veľkým náboženstvom. Ale musí, a aj oni musia povstať. … Raz som sa nejakých ľudí spýtal, keď [Ariel] Šaron masakroval Palestínčanov v Jenine, prečo nepokračovali obrovské demonštrácie v arabských krajinách? Prečo odišli? Odpovedali že preto, že v Alexandrii bol zabitý študent. Je mi veľmi ľúto študenta a jeho rodiny, ale Palestínčania strácajú svoje deti každodenne, ale to ich nezastaví pred tým, aby prišli na druhý deň. Takže možno to vykonať. Hizballáh hnal nepriateľov z ich krajiny. Štrnásťročný chlapec Fares Uday sa postavil pred izraelský tank a zaútočil naň svojimi rukami. A keď ho zabili, jeho brat a susedia nastúpili na jeho miesto.
V roku 2009, po prednáškovom turné na amerických univerzitách palestínsky žurnalista Khaled Abu Toameh konštatoval, že
je tam viac sympatií k Hamasu než v Ramalláhu. … Pri počúvaní niektorých študentov a profesorov v týchto kampusoch som si na chvíľu myslel, že sedím oproti hovorcovi Hamasu alebo rádoby samovražednému bombovému atentátnikovi. … Čo ma zasiahlo najviac zo všetkého bola skutočnosť, že mnohí z ľudí, ktorých som v kampusoch stretol, podporovali Hamas a verili, že mal právo "vzdorovať okupácii" dokonca i keď to znamenalo vyhodiť do vzduchu deti a ženy v centre Jeruzalema.
 Arabský žurnalista Khaled Abu Toameh bol prekvapený anti-sionistickou vášňou v amerických kampusoch. |
Dokonca väčšou iróniou je, že Abu Toameh zistil, že mnohí Arabi a moslimovia v amerických kampusoch "mali omnoho viac pochopenia a dokonca privítali moju 'objektívnu analýzu' izraelsko-arabského konfliktu." V rovnakých líniách poznamenáva historik Bernard Lewis, že "Izraelčania cestujúci na Západ často zisťujú, že je jednoduchšie nadviazať vzťah s Arabmi než s arabofilmi."
Naopak hovorí o krutosti niektorých Západniarov, ktorí bývajú na Blízkom východe:
Znovu a znovu európski a americkí židia cestujúci do arabských krajín zisťujú, že napriek záplave vysielania a publikovaného antisemitizmu, jedinú skúsenosť s antisemitistickým nepriateľstvom, ktorú zažili tvárou v tvár počas svojich ciest utrpeli od svojich krajanov, mnohí z nich sa cítili byť v príjemnejšom prostredí arabského sveta a nemali obavy z toho, že robia antisemitistické … poznámky, ktoré by nemohli robiť doma.
Jedným z príznakov toho je: Nedávna vojna Hamasu s Izraelom vyvolala anti-izraelské nenávistné demonštrácie, niektoré z nich násilné, na uliciach mnohých miest na Západe, zatiaľ čo – s výnimkou teritórií pod izraelskou kontrolou – arabské ulice zostali z väčšej časti kľudné.
Viac sionistov než Izraelčanov
Podobne, americkí zástancovia Izraela majú tendenciu vytýčiť sionistické pozície omnoho vášnivejšie než to robia Izraelčania. V roku 1978 sa Richard Nixon sťažoval, že"problém s Izraelčanmi v Izraeli nebol zďaleka taký ťažký ako s tunajšou židovskou komunitou." V roku 1990 bol izraelský žurnalista Yossi Melman prekvapený zistením, že židovské publikum v Texase zaujalo voči Palestínčanom tvrdšiu líniu než on sám; so znepokojením odpovedal na to, keď jeden mladý muž tvrdil s odkazom na bitky s izraelskou políciou, pri ktorých prišlo o život devätnásť Palestínčanov, "Nie je mi ľúto tých Palestínčanov, ktorí boli zabití. Izraelská polícia by ich mala zastreliť tisíc, " a nikto z publika mu neodporoval.
V roku 2000 sa Said sťažoval, že sionistické skupiny v Spojených štátoch zastávajú názory "určitým spôsobom extrémnejšie, než dokonca tie z izraelského Likudu." Tiež v roku 2000, keď izraelský premiér ponúkol Jeruzalemu bezprecedentné ústupky, podpredseda Conference of Presidents of Major American Jewish Organizations (Konferencie predsedov hlavných amerických židovských organizácií) Malcolm Hoenlein kritizoval jeho snahy "ustúpiť alebo kompromitovať židovskú suverenitu nad Chrámovou horou a odovzdať ju do jurisdikcie Organizácie spojených národov alebo Palestínskej autonómie." Neskôr vyslovil varovanie, že "každý z nás bude musieť dať odpoveď svojim deťom a vnukom, keď sa spýtajú, prečo sme neurobili viac pre zastavenie odovzdania Har haBayit [Temple Mount, Chrámovej hory]."
Prieskum American Jewish Committee (Amerického židovského výboru) pravidelne zisťuje, že americkí židia sú v otázke účinnosti diplomacie s Arabmi omnoho skeptickejší než ich izraelské náprotivky. Súčasne byť pro-izraelským znamená pre Američana, že má rád všetkých Izraelčanov; počnúc American Israel Public Affairs Committee (Výborom pre americko-izraelské záležitosti) a Christians United for Israel (Kresťania spojení za Izrael), pro-izraelské organizácie poskytujúce bezpodmienečnú podporu Izraelu. Mnohí americkí židia idú ešte ďalej. Či už ide o ich vlastné životy, alebo životy svojich detí, v ohrození Izraelskými obrannými silami, neprejavujú verejný nesúhlas s rozhodnutiami izraelsjkej vlády. Naopak, podľa hodnotenia Izraelčania opakovane požadujú, aby Washington vyvinul tlak na ich vládu, aby podnikla kroky proti jeho vôli. Najznámejším prípadom bolo, keď v roku 2007 David Landau, vydavateľ Ha'aretz newspaper, povedal vtedajšej ministerke zahraničia Condoleezze Riceovej, že Izrael bol "neúspešným štátom" a prosil ju, aby intervenovala na základe toho, že Izrael potrebuje aby "bol znásilnený."
Vysvetlenie
Tri dôvody, ktoré vysvetľujú, prečo americkí prívrženci zaujímajú silnejší postoj než ich náprotivky na Blízkom východe:
Rýdza vášeň: Abu Toameh poznamenáva: "Mnohí predstavitelia Palestínskej autonómie a Hamasu … vyzerajú byť omnoho viac pragmatickými než väčšina anti-izraelsky, 'pro-palestínsky' zameraných ľudí v kampusoch." Je to preto, že musia robiť rozhodnutia v reálnom živote, s ktorými musia žiť. Izraelčania a Arabi udržiavajú mozaiku vzťahov a každodenný život, ktorý zmäkčuje tvrdosť rétoriky. Naopak, rýdza vášeň má tendenciu vládnuť na Západe. Mnohí Izraelčania majú kontakty s Arabmi, aj zopár amerických sionistov. Podobne pekná rada Egypťanov, Jordáncov, Libanončanov a ďalších Arabov prichádza do kontaktu s Izraelčanmi. Pre tých z Blízkeho východu je nepriateľom človek; pre Američanov súper pozostáva z dvojdimenzionálnych politických protivníkov.
 Americký anti-sionista naplnil úžasom Tárika Azíza, pravého stúpenca Saddáma Husajna. |
To sa dokonca týka aj monštruóznej diktatúry Saddáma Husajna. Takto komentoval skúsenosť s Tárikom Azízom pri večeri Barry Rubin: "Možno bolo jednoduchšie vysporiadavať sa s vnútornými kruhmi Saddámovho režimu, kde disciplínu plodil strach, než s týmito divokými, nepredvídateľnými Američanmi." Dva príklady: Pro-izraelsky a anti-izraelsky zameraní Američania nebudú nikdy musieť kooperovať na spoločných vodných zdrojoch. Ismail Haniya, šéf teroristickej organizácie Hamas oddaný eliminácii Izraela, má tri sestry, ktoré emigrovali z Gazy do Izraela, žijú tam ako občania, a majú deti, ktoré slúžia v Izraelských obranných silách.
Solidarita: Izraelčania debatujú väčšinou s inými Izraelčanmi a Arabi s Arabmi; ale v Spojených štátoch debatujú tí pro-izraelsky zameraní s anti- izraelsky zameranými. Izraelčania a Arabi na Blízkom východe bez obáv vyjadrujú svoj nesúhlas so svojou vlastnou stranou, omnoho viac než americkí stúpenci. Ak Izraelčan z ľavého krídla kritizuje vládnu politiku Netanjahua, nesúhlasí so stranou Likud; ak žid - Američan z ľavého krídla robí to isté, útočí na Izrael. Predchádzajúce diskusie sú mimo rámca vytvárania izraelskej politiky, pozdejšie v aréne americkej verejnej mienky. Melman poznamenáva, že "my Izraelčania máme prepychové možnosti omnoho otvorenejšieho sebavyjadrovania sa oproti mnohým americkým židom" a vysvetlil to poznámkou o tom, ako sa to, že "americkí židia sa obávajú ich verejnej kritiky [Izraela] by mohli využiť profesionálni kritici Izraela. Preto väčšina amerických židov uprednostňuje skrývať svoj nesúhlas, pokiaľ ide o Izrael." Mattityahu Peled, dotieravý človek, izraelský príslušník ľavého krídla, rovnako uviedol, že tlak na židov, ktorí v Spojených štátoch zastávajú nesúhlasné názory "je omnoho väčší než tlak na nás v Izraeli. … možno sa my v Izraeli tešíme vyššiemu stupňu tolerancie než vy tu, v židovskej komunite."
Najznámejšie politické otázky: Na samotnom Blízkom východe súťažia s pozornosťou venovanou arabsko-izraelskému konfliktu ďalšie otázky – občianska vojna v Sýrii a Iraku, rivality medzi obyvateľmi Saudskej Arábie, vs. Kataru, vs. Iránu, problémy s vodou. Ale v Spojených štátoch je arabsko-izraelský konflikt omnoho známejší než ktorákoľvek iná otázka a teda v diskusii dominuje. Výsledkom je, že línie diskusie sú vyznačené omnoho jasnejšie: Keď Islamský štát v Iraku a Sýrii (ISIS) dobyl v júni 2014 Mosul, nikto nevedel, čo robiť; ale keď Hamas o mesiac neskôr vystreľoval rakety proti Izraelu, skutočnosti a argumenty boli upokojujúco povedomé.
Závery
Arabsko- izraelská zanietenosť správania spadá do širšieho vzorca, kde vzdialenosť mení šedých na čiernych a bielych, a zvyšuje politické vášne. V prípade vojny s rebelskými skupinami Contras v Nikarague píše žurnalista Stephen Schwartz, že na jednej strane, "Sandinisti mi často vysvetľovali, že otáľali s realizáciou postupu, akým ich demokratickí stúpenci vo Washingtone používali krvilačnú rétoriku, akú nebolo nikdy počuť v mestách Strednej Ameriky. " Keď som sa na to spýtal, sandinista vysvetlil: "Musíme čeliť smrti, a to spôsobuje, že sme menej ochotní hovoriť o tom naprázdno; ale oni radi hovoria o smrti, ktorú nebudú nikdy riskovať alebo nebude spôsobená ostatným ."
 Počas španielskej občianskej vojny Lev Trockij vyhlásil, že rétorika v Londýne je omnoho extrémnejšia než realita v Barcelone. |
Ako zistil Schwartz, rovnaká neochota bola aj na druhej strane. Prívrženec Contras vysvetľoval: "Naše rodiny sú týmto konfliktom rozdelené, a my necítime zvýšenie pocitu, ktorý zobrazujú o vojne tu u nás cudzinci. V boji možno budeme zabíjať, alebo zabijú nás, príbuzní, s ktorými sme vyrastali. Nie je to nič, čo by nás napĺňalo entuziazmom."
V iných vojnách, kde bojujúci žili v tesnej vzájomnej blízkosti, na rozdiel od ich priaznivcov, sa objavil podobný vzorec: Na myseľ hneď príde občianska vojna vo Vietname, Írsku a Bosne. V komentári o španielskej občianskej vojne Trockij poznamenal, že rétorika v Londýne bola omnoho extrémnejšia než bola realita v Barcelone.
Na záver, tento model je v rozpore so všeobecným predpokladom, že zapálení bojovníci vo vojne potrebujú chladné hlavy zo zahraničia,ktoré by im pomohli priviesť ich k riešeniu a mieru – predpoklad, ktorý niekedy vedie k nešťastnému rozhodnutiu, dať diplomaciu a politiku na starosť ignorantom. V skutočnosti miestni obyvatelia môžu vidieť problém omnoho jasnejšie a realistickejšie, než ich priatelia v zahraničí. Je načase, aby cudzinci prestali predpokladať, že vedia, ako dosiahnuť spásu regiónu a namiesto toho začali viac načúvať tým, ktorých sú do toho priamo zapojení.
