V prejave, ktorý vyvolal pozdvihnuté obočie a obsahoval 4 000 slov uverejnenom 7. septembra v New York Times "Foreign Powers Buy Influence at Think Tanks" (Cudzie mocnosti si kupujú vplyv na think tanky) nazerajú Eric Lipton, Brooke Williams a Nicholas Confessore do vydania nového zahraničného vládneho financovania amerických think tankov.
Trio zistilo, že zatiaľ čo celkový rozsah "je ťažké určiť … od roku 2011, minimálne 64 zahraničných vlád, štátom kontrolovaných subjektov alebo vládnych predstaviteľov poskytlo príspevok skupine 28 hlavných výskumných organizácií v Spojených štátoch." Použili len zbežné dostupné informácie, na základe ktorých odhadujú, že "príspevky či záväzky tvorilo za posledné štyri roky minimálne 92 miliónov USD vo forme zahraničných vládnych úrokov. Celková suma je určite vyššia."
Výmenou za túto štedrosť poskytli zmienené výskumné inštitúcie svojim donorom dva hlavné benefity: Jedným bolo, že vyvinuli tlak na členov štábu, aby "sa zdržali kritiky donorských vlád" a "dospeli k záverom, ktoré budú priateľské k vládam [ktoré poskytli] financovanie." A druhým benefitom bolo, že "vyvinuli tlak na vládnych predstaviteľov Spojených štátov, aby prijali politiku, ktorá často odráža priority donora." Výsledkom bolo: Peniaze zo zahraničia vyvolali pochybnosti o legitímnosti a objektivite výskumu think-tankov, zatiaľ čo "stále viac transformovali ustálený svet think-tankov do svalnatého ramena lobovania vo Washingtone", ktoré vykonávajú zahraničné vlády.
Moja odpoveď na túto šokujúcu správu:
Niektoré z týchto prostriedkov boli poskytnuté tajne, pričom think tanky si tajne prevzali peniaze a mali úžitok z morálneho imidžu nezaujatosti. Najznámejším do očí bijúcim príkladom bolo, keď katarská vláda, podľa správy NYT "vložila stovky miliónov do Gazy, ktorú ovládal Hamas a podporila tak jej raketové a tunelové útoky na Izrael," a tiež v roku 2013 podpísala štvorročnú dohodu o poskytnutí 14.8 milióna USD na financovanie Brookings Institution, kde bol viceprezidentom a riaditeľom Programu zahraničnej politiky Martin Indyk. Indyk pracoval od júla 2013 do júna 2014 pre ministra zahraničných vecí Johna Kerryho ako osobitný vyslanec pre izraelsko-palestínske rokovania. Keďže bol Indyk na rovnakej výplatnej listine ako ten, ktorý bol smrteľným nepriateľom Izraela, ako by sa mohlo od neho očakávať, že bude konať neutrálne?
 Martin Indyk (vpravo) so svojím bývalým šéfom, ministrom zahraničných vecí Johnom Kerrym. |
Nielen že sa prezident Brookings Strobe Talbott neospravedlnil, alebo nepreukázal sebamenšie rozpaky z toho, že zahraničné vlády schválili 12 percent jeho financovania, ale mal odvahu odpovedať, že "think tanky by mali prijímať peniaze od zahraničných vlád." Používajúc také vypočítavé módne slovíčka ako "riadenie" a frázy ako "filantropická kultúra prebieha zmenou," pošetilo vyhlasuje, že "je úplne na mieste, aby sme pracovali s [vládami], ak máme schopnosť prispievať k analýze a predpisom v otázkach, ktoré sa zaoberajú politickou oblasťou."
 Brookings Institute, založený v roku 1916, je najstarším americkým think tankom a lídrom v oblasti prijímania peňazí od zahraničných daňových poplatníkov. |
Článok v Times – prekvapivo – odhaľuje korupciu liberálnych establišmentov, ako je Brookings Institution, Center for American Progress a National Democratic Institute. Aké úprimné, čestné a nečakané od novín, ktoré sa stali národným billboardom pre bezmyšlienkovité liberálne frázy. Naopak, nebolo odhalené ani jediné penny smerujúce ku konzervatívnym inštitúciám ako je American Enterprise Institute, Heritage Foundation, a Hudson Institute. (V prípade, že budú Times pokračovať v žurnalistike takéhoto kalibru, by som dokonca mohol platiť za ich aplikáciu pre iPhone!)
 Mitchell Bard hovorí o skutočnej blízkovýchodnej lobby pôsobiacej vo Washingtone. |
Rovnako, pokiaľ ide o Blízky východ, sa článok zmieňuje o niekoľkých krajinách (Bahrain, Kuwajt, Katar, Saudská Arábia, Spojené arabské emiráty), vlády ktorých hrajú svoju hru na nákup vplyvu a stanoviska, žiaden z nich sa však nenazýva Izrael. Tento vzorec dôrazne potvrdzuje tézu, ktorú prezentoval Mitchell Bard v podtitulku svojej knihy z roku 2010, The Arab Lobby: The Invisible Alliance That Undermines America's Interests in the Middle East (Arabská lobby: Neviditeľné spojenectvo, ktoré ohrozuje americké záujmy na Blízkom východe, Harper). Ako uvádza Steven J. Rosen, predtým z American Israel Public Affairs Committee (Americko-izraelského výboru pre verejné záležitosti), ak "posudzujeme podľa úrovne úsilia, hoci bez výsledkov, je arabská lobby rovnaká, alebo lepšia než hocičo, čo vykonali priatelia Izraela."
A nakoniec, exposé v Times postavilo všetky think-tanky do defenzívy. Ak berú prestížne organizácie ako je Brookings, nikto z nás nie je oslobodený od podozrenia. V tomto svetle organizácia, ktorú vediem (slogan: "Podpora amerických záujmov") okamžite vydala tlačovú správu "The Middle East Forum Takes No Funds from Foreign Governments" (Middle East Forum neprijíma žiadne peňažné prostriedky od zahraničných vlád), ktorá jasne uvádza, že "sme nikdy nežiadali ani neprijali finančné prostriedky od žiadnej zahraničnej vlády, ani od žiadneho agenta zahraničnej vlády. A nikdy ani nebudeme."
Všeobecnejšie povedané, ako vyhlasuje John B. Judis, "zahraničné financovanie think tankov korumpuje našu demokraciu." Preto je najvyšší čas, aby všetky výskumné organizácie, ktoré sa prezentujú, že poskytujú objektívnu analýzu, dali podobný sľub, alebo iným spôsobom jasne vyznačili, kto kupuje a platí za ich závery.
