Recep Tayyip Erdoğan dnes nastúpil do úradu prezidenta Turecka a jeho vybraný nástupca, Ahmet Davutoğlu, následne prebral predchádzajúcu funkciu Erdoğana a stal sa tak predsedom vlády. Čo veštia tieto zmeny pre Turecko a jeho zahraničnú politiku? Dvomi slovami: nič dobrého.
 Recep Tayyip Erdoğan (vľavo) s Ahmetom Davutoğlu (vpravo) |
V júni 2005, keď Davutoğlu zastával funkciu Erdoğanovho hlavného poradcu pre zahraničnú politiku, som s ním strávil asi hodinu v rozhovore v Ankare. Dve témy z tohto rozhovoru zostávajú živé.
Spytoval sa ma na neokonzervatívne hnutie v Spojených štátoch, potom na vrchol jeho dobrej povesti a predpokladaný vplyv. Začal som vyjadrením pochybnosti o tom, že by som bol členom tejto elitnej skupiny, ako to predpokladal Davutoğlu, a pokračoval som poznámkou, že nikto z kabinetu Georga W. Busha s rozhodujúcou právomocou (prezident, viceprezident, minister zahraničných vecí a obrany, alebo poradca pre národnú bezpečnosť) nebol neokonzervatívcom, táto skutočnosť vo mne vyvolávala skeptický pocit o jeho vychvaľovanej moci. Davutoğlu odpovedal s jemnou formou antisemitizmu a trval na tom, že neokonzervatívci boli ďaleko silnejší, než som priznával, pretože spolupracovali v tajnej sieti založenej na religióznych väzbách. (Mal toľko slušnosti, že sa nezmieňoval o ktoré náboženstvo by mohlo ísť.)
Na to som sa ho spýtal na ciele tureckej zahraničnej politiky na Blízkom východe v časoch Strany spravodlivosti a rozvoja (AKP), ktoré sa začali v roku 2002, poznamenajúc, že nové ambície Ankary v regióne ju už dávno odmietajú. Pripustil túto zmenu, potom mi poskytol rýchly všeobecný prehľad (tour d'horizon) od Afghanistanu po Maroko, a zmienil sa o špeciálnych väzbách s mnohými krajinami. Zahŕňali prítomnosť tureckých reproduktorov (napr. v Iraku), dedičstvo osmanskej vlády (Libanon), ekonomickej symbióze (Sýria), islamské väzby (Saudská Arábia) a diplomatické vyjednávanie (Irán).
Čo ma zasiahlo najviac, bol vystatovačný optimizmus a dokonalá sebadôvera Davutoğlua, bývalého profesora medzinárodných vzťahov a islamistickej ideológie. Nielenže naznačoval, že Turecko so zatajeným dychom čakalo naňho a na jeho veľkú víziu, ale ukázal aj neskrývané potešenie z toho, že sa ocitol v pozícii, keď môže uplatňovať svoje akademické teórie na veľkom plátne zahraničnej politiky. (Toto privilégium sa vyskytuje prekvapivo len zriedka.) Stručne povedané, tento rozhovor nevyvolal ani moju dôveru, ani môj obdiv.
Zatiaľ čo Davutoğlu bol v uplynulých rokoch v pozoruhodne dobrej pozícii, bolo to iba tým, že pracoval výhradne ako consigliere pre svojho výhradného patróna, Erdoğana. V kontraste k tomu jeho činy preukazovali nekonzistentnú politiku a konzistentné zlyhávanie, zlyhanie také biedne, až to hraničí s fiaskom. Pod dozorom Davutoğlua sa vzťahy Ankary so západnými krajinami takmer všeobecne kazili, zatiaľ čo vzťahy s Iránom, Irakom, Sýriou, Izraelom, Egyptom, a Líbyou, medzi ostatnými štátmi na Blízkom východe, prudko upadali. A najhoršie je, že turecká vláda je ohrozená dokonca aj vo svojej vlastnej satrapii, v severnom Cypre.
 "Dilbertov princíp." |
Symbolicky sa Turecko vzďaľuje od demokracií aliancie NATO smerom k chatrnému sino-ruskému zoskupeniu známemu ako Šanghajská organizácia spolupráce. Ako smutne poznamenáva vodca opozície Kemal Kılıçdaroğlu, "Tuecko vyrastalo vo svete osamelo."
Po tom, ako Davutoğlu zlyhal ako minister zahraničných vecí, teraz – pri uplatňovaní Dilbertovho princípu – prudko stúpa, avšak ako podriadený vedeniu AKP aj vlády. Čelí dvom hlavným výzvam:
Ako vodca AKP má za úlohu produkovať v júnových parlamentných voľbách v roku 2014 veľké víťazstvo, ktoré zmení ústavu a zmení polo-ceremoniálnu pozíciu prezidenta na volený sultanát, po ktorom Erdoğan tak túži. Dokáže Davutoğlu získať hlasy? Som skeptický. Očakávam, že Erdoğan bude ľutovať deň, keď sa vzdal svojej funkcie premiéra, abuy sa stal prezidentom, pretože sa ocitne ignorovaný a unudený, žijúci v rozľahlom prezidentskom "kampuse."
Ako 26. turecký premiér čelí Davutoğlu špekulatívnej ekonomike, ktorá sa nachádza nebezpečne blízko kolapsu, zrúteniu právneho štátu, tomu, že krajina sa začne búriť proti Erdoğanovej rozvratnej vláde, nepriateľskému Gülenovmu hnutiu a rozdelenej AKP, toto všetko sa z rôznych smerov zbieha v tejto stále viac islamistickej (a tým necivilizovanej) krajine. Navyše problémy zahraničnej politiky, ktoré vytvoril samotný Davutoğlu, naďalej pokračujú, špeciálne pokus o záchranu rukojemníkov v Mosule, ktorých uniesli členovia ISIS
 Turecký konzulát v Mosule pred jeho obsadením. |
Nešťastný Davutoğlu pripomína čističov, ktorí prídu na párty o 4. hodine ráno a čelia neporiadku, ktorý spôsobili práve odchádzajúci hodovníci. Našťastie, sporný a autokratický Erdoğan sa už dlho nedrží na tureckej kľúčovej vládnej pozícii; ale to, že krajinu vložil do nestabilných rúk loyalistu s preukázanou inkompetenciou, prináša množstvo nových obáv Turkom, ich susedom a všetkým tým, ktorí prajú krajine dobro.
