Je privilégiom byť Američanom, pracujúcim v oblasti zahraničnej politiky. Pracoval som v tejto oblasti od konca 70. rokov a v menšej miere som sa podieľal na veľkom projekte hľadania miesta svojej krajiny vo svete. Avšak teraz, za Baracka Obamu, sa význam rozhodnutí urobených vo Washingtone dramaticky znížil. Je to znepokojúce a vystrašujúce. A už to nie je privilégiom.
Či už počas štrukturovanej Studenej vojny, alebo počas dvoch chaotických desaťročí, ktoré nasledovali, americká hospodárska veľkosť, technologická intenzita, vojenská obratnosť a elementárna slušnosť znamenali, že americká vláda dokonca aj počas svojej nečinnosti znamenala v celosvetovom vývoji rovnako mnoho, alebo i viac ako ktorýkoľvek iný štát. Posmrkávanie vo Washingtone sa hocikde inde mení na chrípku.
Jimmy Carter a Bill Clinton, či už chceli alebo nechceli, boli slabí a do značnej miery aj ľahostajní prezidenti, napríklad v iránskej vojne v rokoch 1978-79 alebo v arabsko-izraelskom konflikte v 90. rokoch. Silní a aktívni prezidenti, ako Ronald Reagan a George W. Bush však mali väčší vplyv, urýchlili rozpad Sovietskeho zväzu alebo inváziu do Afganistanu a Iraku.
Avšak teraz, s Barackom Obamom, skĺzli Spojené štáty na Blízkom východe, ktorý je najnepokojnejším regiónom vo svete, do šokujúcej bezvýznamnosti. Nestálosť, nekompetentnosť a nečinnosť robí Obamovu administratívu neschopnou. Na zahraničnopolitickej scéne sa Obama správa akoby bol radšej premiérom Belgicka, malej krajiny, ktorá zvyčajne kopíruje rozhodnutia svojich väčších susedov, keď odovzdáva hlasy v Organizácii spojených národov, alebo morálnu uhladenosť pri vzdialených problémoch. Ak použijem známu Obamovu vetu vychádzajúcu z Obamovho Bieleho domu, Belgičania prirodzene "riadia z pozadia".
 Obamov prejav v roku 2009 v Káhire, čo bolo už veľmi dávno. |
Katar (s celoštátnou populáciou 225 000 občanov) má na súčasné dianie pravdepodobne väčší vplyv než 1 400 krát väčšie Spojené štáty (počet obyvateľov: 314 miliónov). Všimnime si, ako Obama v týchto dňoch pri emírovi z Doha ustupuje do pozadia: Preberajú vedenie poskytovaním zbraní líbyjským rebelom, on nasleduje. Aktívne pomáhajú rebelom v Sýrii, on váha. Poskytujú miliardy novému vedeniu v Egypte, on zakopáva sám o seba. Bezvýhradne podporujú Hamas v Gaze, on pestuje falošné predstavy o izraelsko-palestínskom "mierovom procese." A nakoniec, americký minister zahraničných vecí podnikol v priebehu štyroch mesiacov šesť výprav do Izraela a Palestínskych oblastí v snahe o diplomatickú iniciatívu, takže už takmer nikto neverí v snahu o ukončenie arabsko-izraelského konfliktu.
 Doha, teraz na Blízkom východe vplyvnejší ako Washington. |
Medzitým americký minister obrany vyzval egyptského vodcu Abdul-Fattaha al-Sisi 17 krát k rozhovorom, ktoré trvali 60-90 minút, ale neuspel pri svojej žiadosti, aby Sisi upustil od použitia vojenskej sily proti Moslimskému bratstvu. Ešte viac zarážajúcim však je, že, Sisi vraj odmietol prijať telefonický hovor od Obamu. Ročná podpora USA Egyptu vo výške 1,5 USD vyzerá náhle v porovnaní s 12 miliardami od troch štátov z Perzského zálivu úbohou, so sľubom, že túto sumu v prípade škrtov v pomoci zo Západu navýšia. Obidve strany hlbokého egyptského politického rozštiepenia obviňujú Obamu z toho, že favorizuje tú druhú, a preklínajú jeho meno. Keď boli desiatky koptských chrámov v plameňoch, on hral šesť kôl golfu. Iróniou je, že Egypt je miestom, kde pred štyrmi dlhými rokmi Obama predniesol významný prejav, so zdanlivým triumfom zatracoval politiku Georga W. Busha.
 Woodrow Wilson (1913-21) bol prvým zo štyroch demokratických prezidentov, ktorý výrazne zvýšil silu štátu. |
Až doteraz nebola cena amerických záujmov spôsobená Obamovou neobratnosťou vysoká. To sa však môže rýchlo zmeniť. Najviac znepokojivé je, že Irán môže čoskoro dosiahnuť nukleárny prielom a začať dávať okolo najavo svoju novo nadobudnutú váhu, ak nie dokonca použiť svoje zbrusu nové zbrane. Nový režim v Egypte by sa mohol vrátiť k predošlému anti-amerikanizmu a anti-sionizmu; už teraz dôležité elementy v Egypte vyzývajú k odmietnutiu americkej pomoci a k ukončeniu mierovej zmluvy s Izraelom.
Ako Američan, ktorý vidí svoju krajinu ako silu dobra, považujem tento vývoj za bolestivý a desivý. Svet potrebuje aktívne, premýšľajúce a asertívne Spojené štáty. Historik Walter A. McDougall správne uvádza, že "Vytvorenie Spojených štátov amerických je ústrednou udalosťou uplynulých štyristo rokov" a ich civilizácia "rozruší trajektórie všetkých ostatných civilizácií už len tým, že existujú." No dosť už o nepokojoch týchto dní, skľučujúca prítomnosť môže mať krátke trvanie.
