Daniel Pipes, americký historik a politický komentátor, je zakladateľom Middle East Forum a bývalý vydavateľ časopisu Middle East Quarterly, publikujúceho oponentné posudky. Je široko rešpektovaný kvôli svojim odborným znalostiam týkajúcim sa Blízkeho východu, najmä Sýrie, a analýzam extrémistického islamu. Nedávno prednášal v Ottawe pre Free Thinking Film Society (Filmová spoločnosť slobodného myslenia) na tému "Islam verzus islamizmus." Ešte pred svojím prejavom sa stretol s Občianskou redakčnou radou.
Môžete nám poskytnúť nejaké úvodné poznámky k otázkam, o ktoré sa zaujímate?
Dotýkam sa dvoch súvisiacich, ale odlišných tém, jednou z nich je islamizmus, o ktorom budem hovoriť dnes večer, druhou je politika Blízkeho východu.
Blízky východ nebol vždy odrazovým mostíkom. Počas 400 rokov, v období medzi nadvládou Osmanskej ríše (v 15. storočí) a Prvou svetovou vojnou, bol asi najpokojnejším miestom na zemi. Potom však prišlo desaťročie (po Prvej svetovej vojne), keď sa všetko obrátilo hore nohami. V určitom zmysle sa v posledných 90 rokoch pracovalo na pozdvihnutí z tohto obdobia. Dnešná mimoriadna nestabilita regiónu je zapríčinená politickými hranicami a lojalitou, ktorá je taká nestála.
V Sýrii bola malá post-islamská sekta alawitského náboženstva, ktorá ovládala krajinu 40 rokov, napadnutá majoritnou populáciou sunnitov. Tento proces je v mnohých smeroch veľmi nepríjemný a barbarský, ale môže sa stať ešte horším.
Egypt mieri k hospodárskemu kolapsu, pokiaľ nepríde k niečomu dramatickému. Čelia deficitu rádovo 30 až 40 miliárd USD ročne. Podobne Jemen je v stave pred kolapsom. Pokiaľ ide o Irak, viedla americká angažovanosť k 5 000 mŕtvym (americkým vojakom) a biliónu vynaložených dolárov, ale je v zlom stave.
V Turecku vidíme prebiehajúcu anti-sekulárnu revolúciu, ktorá sa môže uskutočňovať v mnohých smeroch, je však jasné, že sa pohybuje ďaleko od Západu.
V Iráne je samozrejme headlinom jadrová výstavba, ktorá môže byť ukončená v priebehu mesiacov alebo dokonca možno týždňov. Irán alebo vyhlási vlastníctvo bomby, alebo príde k bombardovaniu. Je tu však aj iný príbeh Iránu. Ide o to, že ľudia v Iráne nemôžu vystáť svoju vládu. Najlepšia paralela, ktorú môžem načrtnúť, je Sovietsky zväz v 70. rokoch 19. storočia. Sovietsky štát bol ešte stále silný, ale klamný, pretože už nikto v neho neveril. Podobne aj v dnešnom Iráne, je tu obrovské odcudzenie.
Čo sa týka Izraela, je ešte stále v zovretí svojich nepriateľov, ale súčasne podáva dobré, veľmi dobré výkony. Voľby v januári to len potvrdili. Týka sa to všetkých domácich otázok, cien potravín a nehnuteľností, a úlohy ortodoxie vo verejnom živote a armáde, daniach, deficitoch.
Čo si myslíte, že sa stane v dlhodobom horizonte, bude konflikt v Sýrii pokračovať?
V Sýrii máme podľa môjho názoru dve strany, jednu horšiu ako druhú. V skutočnosti sú rebeli horší než Assadov režim. Nemôžem nič iné, ako cíťiť odpor k Assadovmu režimu, takže ho v žiadnom prípade neobhajujem. Jediné, čo môžem povedať v jeho prospech je to, že nepodporuje extrémistickú ideológiu. Nemá žiadnu ideológiu, jednoducho len chamtivosť a brutalitu. Na rozdiel od islamistov nemá žiadne globálne ambície.
Najprv som mal sklon (pokiaľ ide o americkú zahraničnú politiku) zostať mimo. Ale po tom, ako Assad začal padať, som zistil, že nechceme, aby padol. Je v našom záujme, aby tento konflikt pokračoval. Viem, že takéto vyjadrenie je sporné, ale na krajinu, akou je Sýria, pozerám vychádzajúc z hľadiska našich bezpečnostných záujmov. Neignorujem humanitárne otázky. Zarmucuje ma to, čo vidím, ale neviem, čo by sme s tým mohli urobiť.
Myslím, že na Západe je v našom záujme vidieť Hamas bojovať s Hizballáhom, čo sa aj v skutočnosti stalo. Na oboch stranách sú extrémisti, sunniti a šiíti, bojujúci proti sebe. Budem radšej, ak budú bojovať navzájom proti sebe, ako proti nám.
Poďme k historickej perspektíve. Na rozdiel od kresťanstva nebol islam nikdy schopný zladiť rozum a zjavenie, vedu a náboženstvo. Je to kľúčový zdroj našich dnešných problémov s islamizmom?
V podstate áno. Pokiaľ ide o islam, zarážajúcim je jeho raný úspech (v 7. a 8. storočí). Ak by ste sa rozhliadli po svete, v tom čase boli mestá Damašok, Káhira a Bagdad centrami obchodného a technického rozvoja, gramotnosti a medicíny. Bolo to veľké obdobie islamskej civilizácie. Potom sa všetko okolo roku 1200 nášho letopočtu zastavilo, čiastočne v dôsledku mongolských invázií a nadvlády teokratov. Prišlo k náhlemu stvrdnutiu alebo k postojom proti filozofii a vedám. Avšak v dôsledku predchádzajúcich úspechov dospeli moslomovia k pocitu, že byť moslimom znamená byť vo víťaznom tíme, byť požehnaným Bohom svetskými aj duchovnými spôsobmi.
Ďalších asi šesť storočí po roku 1200 moslimovia ignorovali to, čo sa dialo na Západe. Nezaujímali sa o vývoj v Európe. Potom prišlo k európskej invázii do Indie a Egypta. Napríklad Napoleon uskutočnil v roku 1798 inváziu do Egypta a veci sa tak dramaticky zmenili. Moslimovia sa pýtali sami seba "čo sa pokazilo? Prečo nám Boh prestal žehnať?"
Určitým sôsobom si dnes kladú rovnaké otázky: Čo sa dnes pokazilo v moslimskom svete, v ktorom sa dnes nedarí tak dobre, po tom, ako sa mu predtým tak darilo? Je to dedičstvo ich veľkého úspechu v minulosti, v porovnaní s dneškom, ktoré tak ťažko na moslimov dolieha.
Na tieto otázky majú rozličné odpovede. Pokúsili sa o sekulárnu cestu osmanských Turkov, kde napodobňovali Európanov. Túto teraz mnohými spôsobmi, rovnako ako Turkovia samotní, odmietajú. Po druhé, máte tu obhajcov, ktorí hovoria, že západné výdobytky sú odvodené od islamu, takže tu nie je nič k učeniu sa. Hovoria, že veda je založená na tom, čo vytvorili moslimovia, a ak čítali Korán správne, je kompatibilný s moderným životom. Kladú si otázku, "čo sa môžeme naučiť od Západu je to, čo sa učíme od seba samých." Toto je veľmi populárny a veľmi rozšírený postoj.
V poslednej dobe fundamentalisti hovoria, že "ak chcete, aby bol islam rovnako silný, ako pred 1 000 rokmi, musíte žiť tak, ako sme to robili my pred 1 000 rokmi. To znamená dodržiavanie šarie, islamského spôsobu života."
Stane sa islamistický útok na Západ multigeneračným konfliktom? Zhorší sa situácia?
Myslím si, že tento (konflikt) bude niekde medzi generačným a 12 rokmi nacistickej vlády. Ak by ste okolo seba rozhliadli v roku 1943, pravdepodobne by ste si mysleli, že 1 000 ročná ríša by bola možná. Ale netrvala ani dvanásť rokov. Myslím si, že to bude podobné.
V skutočnosti by som povedal, že islamizmus je zhruba na svojom vrchole. Aj keď sa zdá, že sa stáva silnejším, moslimovia bojujú sami proti sebe. V Sýrii nebojujú iba šiítski islamisti proti sunnitským islamistom, ale sunniti bojujú medzi sebou. V Egypte bojujú saláfisti s Moslimským bratstvom. Všade sú deliace čiary, a my (na Západe) to chceme podporiť.
Islamizmus je totalitárne hnutie rovnako ako fašizmus a komunizmus. Môžeme sa učiť od techník používaných v boji s fašistami a komunistami.
Po prvé, politika západných krajín by mala vždy oponovať islamistom, vždy a všade. Je to ako oponovať nacistom. Nemáme s nimi spolupracovať. Sú to barbarskí nepriatelia. Môžu žiť medzi nami a pokúšať sa byť veľmi zdvorilí, ale sú to nepriatelia.
Po druhé, vždy pracovať s liberálnymi sekulárnymi modernými prvkami v moslimských spoločenstvách. Sú nádejou do budúcnosti. Sú nádejou pre Blízky východ a pre moderný svet.
Po tretie, pracovať s tyranmi, ak musíte, ale vždy na základe toho, že ich budeme tlačiť k väčšej vláde zákona, občianskej spoločnosti a väčšej politickej participácii. Keby sme to boli urobili s (bývalým egyptským prezidentom Husní) Mubarakom, keď prevzal v roku 1981 moc, donútili ho k tomu, aby bol menej tyranský, potom by sme mohli mať v roku 2011 omnoho lepší Egypt.
Bude to pokračovať a veci sa budú naďalej zhoršovať? Neviem. To, čo vidíme v Egypte, je reakcia proti islamistom. V tom je určitá nádej. Keďže islamisti ukazujú, čo sú zač, môžeme dúfať, že sa objaví antiislamistická odpoveď. Som povzbudzovaný k tomu, aby som videl, ako rýchlo sa Egypťania voči tomuto problému prebudili.
Ale mojím hlavným záujmom je nárast islamizmu na Západe. Považujem islamizmus za taktiku, a to nie veľmi dobrú taktiku. V malom rozsahu, čo sa dosiahlo bombovým atentátom v Bostone? Vo veľkom rozsahu, čo sa dosiahlo 11. septembrom? Keby som bol islamistom, poradil by som každému, aby získal prácu v médiách, na súdnych dvoroch, vo vzdelávacom systéme a v politických procesoch. To je spôsob, akým môžete získať vplyv a zmeniť spoločnosť svojím spôsobom. Terorizmus nie je veľmi produktívny … Keby ste boli islamistom, bolo by lepšie, ak by ste pracovali v existujúcich inštitúciách.
Islam môže byť demokratický. Môže byť moderný. Vyvíja sa, ale práve teraz sme v zlom období, keď sú islamisti dominantní. Myslím si, že toto obdobie pominie a dúfam, že môže vzniknúť moderná, umiernená a susedská forma islamu. Džihád nemusí znamenať to, čo znamenal v histórii, nadvládu moslimov nad nemoslimami. Môže sa vyvíjať.
Myslíte si, že islam rozširuje svoj vplyv v Severnej Amerike? Ako sa to deje, prakticky povedané?
Jedným z príkladov je to, čo nazývam háremami na Západe. Ak v Británii teraz prídete z moslimskej krajiny s viacerými manželkami, je to akceptované ako legálne. V tejto, rovnako ako v iných oblastiach, sa uplatňuje šaria. V Londýne existujú štvrte, kde nedostanete alkohol. V Británii existuje asi 100 súdov šaria, sú to úplne súkromné súdy, ktoré vykonávajú nielen občianske, ale aj trestné právo. Moslimom je prikázané, aby sa v prípade, že majú problém, neobracali na políciu, ale na súdy šaria a stále viac sa cítia byť tlačení k tomu, aby tak urobili. To sú všeobecné podmienky a skutočne v spore s vládou. Neexistovalo to pred 20 rokmi a teraz to narastá.
V športoch majú moslimskí hráči požiadavky na vlastné oddelené šatne. V školách sa musí dodržiavať Ramadán. Školské kuchyne sú bez diskusie halal. Väzenské cely sú orientované smerom na Mekku. Z nemocníc zmizli kríže a Biblie.
Podľa francúzskej vlády existuje v okolí Paríža (niekoľko stoviek) uzavretých oblastí, kam polícia nevstupuje. Narastá tiež hnutie proti výhradne moslimským zónam, kde nielenže je uplatňovaná len šaria, ale nie sú tam vítaní nemoslimovia.
To nie je terorizmus, ale postupná islamizácia západnej spoločnosti.
