Sýria sa nachádza v plameňoch a Egypt nad priepasťou. Prečo teda minister zahraničia John Kerry neproporcionálne venoval práve od februára piatu návštevu izraelsko-palestínskej kyvadlovej diplomacii?
Sčasti preto, že on i ostatní liberáli si myslia, že arabská a iránska (a teraz turecká?) vojna s Izraelom sa redukuje na izraelsko-palestínsky konflikt a preto nadmerne zdôrazňujú túto dimenziu; a sčasti tiež preto, že podporuje liberálnu ilúziu, že problémy súvisiace s Izraelom tvoria v regióne "epicentrum" (ako to raz vyhlásil bývalý Obamov poradca pre otázky národnej bezpečnosti James L. Jones), takže ich rozhodnutie musí predchádzať tomu, aby sa zaoberali ďalšími problémami Blízkeho východu.
 John Kerry sa obracia na Benjamina Netanjahua. |
Toto je v každom prípade téza, ktorú uvádza David M. Weinberg z Bar-Ilan University v denníku Israel Hayom: "Netanjahu sa zaoberá výrobou nezvyčajne vášnivých výrokov o diplomatickom procese; výrokov, ktoré presahujú rámec očakávaného rozprávania o rokovaniach s Palestínčanmi a o dohodnutí riešenia dvoch štátov." Weinberg označuje Netanjahua za "zúfalo usilujúceho o diplomatický pohyb [, snažiaceho sa] o získanie súhlasu ľavice s tým, že status quo je neudržateľný." Weinberg vníma súčasné prípravy ako "a unilaterálnu iniciatívu Izraela o priznanie významných častí Judey a Samárie."
Prečo by Netanjahu, ktorý rozhodne nerobil kampaň na takejto platforme, pripravoval takéto plány? Weinberg smeruje hlavne k domácej politike:
Netanjahu nemá žiadny iný druh národného programu na to, aby sa udržal vo funkcii ministerského predsedu. Potrebuje nové posolstvo, ktoré ho premiestni do pozície vodcu v mysli verejnosti, a palestínska otázka je všetkým, s čím môže pracovať. Vedenia hospodárskych a sociálnych otázok sa chopili [politickí súperi Yair] Lapid a [Naftali] Bennett. Existuje len málo, čo môže robiť Netanjahu v súvislosti s horúcou situáciou v Sýrii alebo Iráne. Jeho úlohou je reagovať na vývoj na týchto frontoch múdro a opatrne, a nepriviesť Izrael do konfrontácie.
 David Ben-Gurion (1886-1973), štandarda, podľa ktorej posudzujú neskorší izraelskí premiéri sami seba. Time magazine, 16. august 1948. |
Toto vysvetlenie ma nepresvedčilo: Irán predstavuje pre Izrael potenciálnu existenciálnu hrozbu a na vyrovnanie sa s ňou úplne stačí "udržať si svoj ministerský post." Izraelská verejnosť sa sústreďuje na Teherán, nie na Ramalláh, a Netanjahu, ktorý sa chváli tým, že 70 percent svojho času venuje otázkam bezpečnosti, sotva potrebuje na dokázanie svojej vedúcej pozície diplomatické vzťahy s Mahmúdom Abbásom.
Naopak, jeho pohnútky pravdepodobne spočívajú niekde inde: rovnako ako ostatní izraelskí premiéri Netanjahu trpí tým, čo som nazval "komplexom Ben-Guriona," túžbe ísť späť do izraeskej histórie a stať sa uznávaným vodcom. (David Ben-Gurion dohliadal na založenie moderného Izraela). Vo svojom treťom volebnom období (po samotnom Ben-Gurionovi) je Netanjahu druhým najdlhšie zotrvávajúcim premiérom vo funkcii, a je omnoho viac náchylný k takejto ašpirácii.
Po období 1948 sa syndróm Ben-Guriona premieta do ukončenia vonkajšieho ohrozenia Izraela. Nanešťastie boli tieto hodnotné ambície inšpirované opakovanou duplicitou a skresľovaním. Ako som popísal fenomén v roku 2004, "Po prvé, každý zvolený predseda vlády [od roku 1992, Jitzak Rabin, Ehud Barak, Ariel Šaron a Netanjahu] porušili svoje slovo v tom, ako budú zaobchádzať s Arabmi. Po druhé, každý z nich prijal neočakávane koncesionársky prístup."
Netanjahu sľúbil v predvolebnej kampani v roku 1996, že ak sa dostane do funkcie, Izrael "nikdy nezostúpi z Golanských výšin"; ale iba o dva roky neskôr sa pokúsil ponúknuť Damašku celé Golanské teritórium výmenou za púhy zdrap papiera. (Ak by sa to Netanjahuovi podarilo, predstavme si dnešné následky, so Sýriou v plameňoch a jednotkami al-Kájdy blížiacimi sa k izraelským hraniciam.) Našťastie mu jeho kabinetní kolegovia v realizácii tohto bláznivého nápadu zabránili.
 Vďaka kľúčovým členom kabinetu si Izrael ponechal kontrolu nad Golanskými výšinami, hľadiacimi do sýrskeho teritória. |
V týchto dňoch intonuje konsenzus centra a ľavice, že ukončenie vonkajšej hrozby pre Izrael znamená dosiahnutie dohody o dvoch štátoch s Palestínčanmi. (Ja nesúhlasím.) Ak sa Netanjahu obráti doľava, postaví sa proti svojmu voličstvu a podpíše takúto dohodu, aby dosiahol znovuzvolenie? Zavedené vzorce nevyspytateľného správania sa premiéra a jeho vlastný životopis vo mne od roku 2009 vyvolávajú obavy z takejto zrady jeho mandátu.
Možno však budeme ušetrení od získania odpovede: Palestínsa neústupnosť Kerryho rozčuľuje a možno znovu vyvinie diplomatický tlak v prospech Izraela.
