Keď Barack Obama v júni 2009 vyhlásil o izraelsko-palestínskej diplomacii, "Verím tomu, že ak s tým zavčasu začneme, a vydržíme, môžeme ešte v tomto roku dosiahnuť určitý pokrok," prejavil tým dojemný, ba až naivný optimizmus.
Naozaj, jeho odhodlanie dobre zapadá do ustáleného vzorca odhodlania politikov "vyriešiť" arabsko-izraelský konflikt; len počas dvoch funkčných období administratívy Georga W. Busha prišla americká vláda so štrnástimi iniciatívami. Mohlo by tomu byť tentokrát inakšie? Budeme dôraznejší a šikovnejší a pokúsime sa ukončiť konflikt?
Nie, neexistujú žiadne vyhliadky na úspešnosť takýchto snáh.
Nebudem si všímať špecifiká Obamovho prístupu — ktoré sú problematické samy o sebe — budem argumentovať v troch bodoch: že minulé izraelsko-palestínske rozhovory zlyhali; že ich zlyhanie bolo výsledkom mylnej predstavy Izraelčanov o možnosti vyhnúť sa vojne; a že Washington by mal naliehať na Izraelčanov, aby ustúpili od rokovaní a namiesto toho sa vrátili k predchádzajúcej a úspešnejšej politike boja o víťazstvo.
I. Hodnotenie "Mierového procesu"
 Dve ruky v septembri 1993, Jitzak Rabin a Jásir Arafat si podávajú ruky v prítomnosti prezidenta Clintona. |
Prezident Bill Clinton usporiadal ceremóniu a pochválil udalosť ako "významnú príležitosť v dejinách." Štátny tajomník Warren Christopher uzavrel vec s tým, že "nemožné je na dosah." Jásir Arafat nazval podpis "historickou udalosťou, ktorá predznamenáva novú éru." Izraelský minister zahraničia Šimon Perez vyhlásil, že v tom možno vidieť "obrysy mieru na Blízkom východe."
V tlači sa objavili podobné očakávania. Anthony Lewis, publicista z New York Times, označil dohodu za "prekvapujúcu" a "premyslene koncipovanú." Time magazine vyhlásil Arafata a Rabina za "mužov roka" pre rok 1993. A na dovŕšenie všetkého, Arafat, Rabin a Perez spoločne získali v roku 1994 Nobelovu cenu za mier.
Ale pretože dohody viedli skôr k zhoršeniu podmienok pre Palestínčanov i Izraelčanov, a nie k ich očakávanému zlepšeniu, tieto smelé očakávania sa razom rozplynuli.
V dobe, keď Palestínčania ešte pred uzavretím zmlúv z Oslo žili pod izraelskou kontrolou, mali úžitok z výhod vlády zákona a rastúcej ekonomiky, nezávisle od medzinárodnej prosperity. Tešili sa z fungujúceho školstva a zdravotníctva; mohli cestovať bez kontroly na hraniciach a mali voľný prístup na územie Izraela. Založili niekoľko univerzít. Terorizmus ustupoval s pokračujúcim akceptovaním Izraela. Oslo potom neprinieslo Palestínčanom mier a prosperitu, ale tyraniu, nefungujúce inštitúcie, chudobu, korupciu a kult smrti, veľkovýrobu samovražedných atentátnikov a islamistickú radikalizáciu. Jásir Arafat prisľúbil vybudovanie svojho nového doménia ako Singapur Blízkeho východu, ale skutočnosť, ktorej vládol, sa stala nočnou morou závislosti, neľudskosti a nenávisti, pripomínajúcou skôr Libériu alebo Kongo.
 Dve ruky v októbri 2000, keď mladý Palestínčan ukazoval svoje zakrvavené ruky po tom, ako lynčoval dvoch izraelských rezervistov. |
Zhoda medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi je nepatrná, ale takmer zhodne prehlasujú, že zmluvy z Oslo zlyhali. To, čo sa nazýva "mierový proces" by sa malo nazývať skôr "vojnovým procesom."
II. Falošná nádej na obratnejší postup vojny
Prečo sa záležitosti odvíjajú tak zle? Kde sa skrývajú závady tejto tak sľubnej dohody?
PIC] 1017 || right || Názor Jitzaka Rabina: "Mier sa neuzatvára s priateľmi. Uzatvára sa s nepriateľmi" priviedol arabsko-izraelskú diplomaciu na scestie. [/PIC]Z množstva omylov ten základný spočíva v tom, že Jitzak Rabin nepochopil, ako končí vojna, čo sa ukázalo v jeho fráze "Mier sa neuzatvára s priateľmi. Robí sa to s nepriateľmi." Izraelský premiér očakával, že vojna sa skončí v dôsledku dobrej vôle, zmierlivosti, sprostredkovaniu, prispôsobivosti, zdržanlivosti, veľkorysosti a kompromisu, a zavŕšením budú podpisy oficiálnych dokumentov. V tomto duchu jeho vláda i vláda jeho troch nástupcov — Šhimona Pereza, Benjamina Netanjahua, Ehuda Baraka — dali podnet k rade ústupkov, v nádeji a očakávaní, že Palestínčania budú reagovať ústretovo.
Ale neurobili tak. V skutočnosti izraelské ústupky ešte viac roznietili nepriateľstvo Palestínčanov. Palestínčania si totiž vyložili izraelské úsilie o "uzavretie mieru" ako signál demoralizácie a slabosti. "Bolestné ústupky" zmenšili obavy Palestínčanovz Izraela, spôsobili, že židovský štát vyzeral zraniteľnejší, a podnietili iredentistické sny o jeho zničení. Každé gesto Izraela vychádzajúce z dohôd v Oslo ešte viac vzpružilo, radikalizovalo a mobilizovalo palestínsky štát k vojne. Tiché nádeje z roku 1993 na eliminovanie Izraela sa stávalo stále silnejším, až sa v roku 2000 stalo naprostou požiadavkou. Jedovaté slovné výpady a násilné akcie sa stupňovali. Prieskumy verejnej mienky a voľby v posledných rokoch naznačujú, že len 20 percent Palestínčanov akceptuje existenciu židovského štátu.
Rabinov omyl bol prostý a hlboký: Nemožno "uzatvárať mier s nepriateľom," ako si predstavoval. Mier možno uzavrieť skôr s bývalým nepriateľom. Mier si takmer vždy vyžaduje porážku jednej zo strán, ktoré sú v konflikte, a ktorá sa potom vzdá svojich cieľov.
Vojny sa nekončia dobrou vôľou, ale víťazstvom. "Nech je vaším veľkým cieľom [vo vojne] víťazstvo" poznamenával vojenský stratég starej Číny Sun Tzu. "Vojna je aktom násilia s cieľom prinútiť nepriateľa k tomu, aby splnil našu vôľu," napísal jeho pruský nasledovník z 19. storočia Karl von Clausewitz v roku 1832. Douglas MacArthur v roku 1951 poznamenal, že "vo vojne neexistuje náhrada za víťazstvo."
Technický pokrok tento názor nezmenil. Boj buď pokračuje, alebo potenciálne môže začať odznovu a trvať znova tak dlho, kým obe strany veria, že dosiahnu svoje vojnové ciele. Víťazstvo spočíva vo vnútení niečej vôle nepriateľovi, v tom, že ho donúti k tomu, aby sa vzdal svojich vojnových ambícií. Vojny sa zvyčajne končia vtedy, keď sa jedna zo strán vzdá nádeje, ak je jej vôľa bojovať zlomená.
Mohli by sme si myslieť, že porážka je zvyčajne dôsledkom zničujúcich strát na bojovom poli, ako to bolo v prípade Osy v roku 1945. Toto sa však v posledných šesťdesiatich rokoch stalo len zriedka. Straty na bojovom poli neviedli k zúfalstvu či kapitulácii v prípade arabských štátov v konflikte s Izraelom v rokoch 1948-82, ani v prípade Severnej Kórey v roku 1953, Saddáma Husajna v roku 1991, a irackých sunnitov v roku 2003. V dnešnej dobe viac zaváži morálka a vôľa. Francúzi odišli z Alžírska, Američania z Vietnamu a Sovieti z Afganistanu, hoci, pokiaľ ide o výzbroj a počet vojakov prevyšovali svojich protivníkov. Studená vojna sa len len že neskončila fatálne. Zlomiť vôľu nepriateľa bojovať ešte neznamená, že sme nepriateľa zlomili.
Od roku 1948 sledujú Arabi a Izraelčania trvalé a protichodné ciele: Arabi bojujú za eliminovanie Izraela; Izraelčania bojujú za to, aby získali uznanie svojich susedov. Detaily sa v priebehu desaťročí líšili podľa rôznych ideológií, stratégií a vedúcich osobností, ale dvojaké ciele tu zostali a sú nezlučiteľné. Ak má prísť k ukončeniu konfliktu, musí jedna strana prehrať a druhá zvíťaziť. Buď prestane sionistický štát existovať, alebo ho budú jeho susedia akceptovať. Toto sú jediné dva scenáre ukončenia konfliktu. Čokoľvek iné znamená nestabilitu a ďalšie vedenie vojny.
Arabi sledujú svoje ciele s trpezlivosťou, rozhodnosťou a účelovo; výnimky z tohto vzorca (napr. egyptské a jordánske mierové zmluvy) sú funkčne nevýznamné, pretože nekrotia nepriateľský postoj k existencii Izraela. V odpovedi na to drží Izrael impozantný rekord stategických vízií a taktickej brilantnosti v období rokov 1948-93. Avšak v priebehu rokov, keď sa Izrael vyvinul v prosperujúcu krajinu, sa jeho obyvateľstvo stávalo stále viac rozhorčené ponižujúcou, pomalou, nezáživnou, trpkou a nákladnou úlohou presvedčiť Arabov, aby akceptovali jeho politickú existenciu. Dnes v Izraeli len málokto vníma víťazstvo ako cieľ; takmer žiadny významný politik dnes nevolá po víťazstve vo vojne.Tvrdenie Uzi Landaua, súčasného ministra národnej infraštruktúry, že "ak vediete vojnu, chcete ju vyhrať," je zriedkavou výnimkou.
Víťazstvo je ťažkou prácou
Namiesto víťazstva vyvinuli Izraelčania dômyselné postupy vysporiadania sa s konfliktom:
- Teritoriálny kompromis: Jitzak Rabin (a proces v Oslo).
- Rozvoj palestínskej ekonomiky: Šimon Perez (a proces v Oslo).
- Jednostranné opatrenia (stavba múru, stiahnutie sa z Pásma Gazy): Ariel Šharon, Ehud Olmert a strana Kadima.
- Prenájom pozemkov pod izraelskými mestami na Západnom brehu na 99 rokov: Amir Perec a Strana práce.
- Výzva k Palestínčanom, aby vytvorili dobrú vládu: Natan Šharansky (a George W. Bush).
- Teritoriálne stiahnutie: Izraelská ľavica.
- Odopretie izraelského občianstva nelojálnym Palestínčanom: Avigdor Lieberman.
- Ponúknutie Jordánska Palestínčanom: základy izraelského práva.
- Vyhostenie Palestínčanov z územia pod kontrolou Izraela: Meir Kahane.
Akokoľvek sú tieto prístupy navzájom protichodné, všetky skôr smerujú k zmierneniu vojny, než k jej vyhratiu. Ani jeden z nich nevyjadruje potrebu zlomiť vôľu Palestínčanov bojovať. Predikujem, že rovnako ako zlyhali dohody z Oslo, dopadnú aj všetky izraelské návrhy, ktoré sa vyhýbajú ťažkej práci pri dosahovaní víťazstva.
 Ehud Olmert prednáša prejav pred Izraelským politickým fórom v júni 2005, kde uviedol, že Izraelčania "sú unavení z vedenia vojny, sme unavení z toho, aby sme boli odvážni, sme unavení z vyhrávania, sme unavení z porážania našich nepriateľov." |
Avšak ten, kto nevyhráva, prehráva. Aby Izraelčania prežili, musia sa nakoniec vrátiť ku svojej politike pred rokom 1993, politike, ktorá zabezpečí, že Izrael bude silný, nepoddajný a trvalý. Toto možno dosiahnuť zastrašovaním — zdĺhavým úsilím zameraným na presvedčenie Palestínčanov a ostatných, že židovský štát pretrvá a že sny o jeho eliminácii určite zlyhajú.
Nebude to ľahké ani rýchle. V dôsledku chybných krokov počas rokov dohody v Oslo a neskôr (najmä unilaterálne stiahnutie z Pásma Gazy v roku 2005 a libanonská vojna v roku 2006) Palestínčania vnímajú Izrael ako hospodársky a vojensky silný, ale morálne a politicky slabý. Pichľavými slovami vodcu Hizballáhu Hassana Nasrallaha, je Izrael "slabší než pavučina." Zvrátenie takéhoto pohŕdania si pravdepodobne vyžiada desaťročia tvrdej driny. A nebude to ani nič pekné: porážka vo vojne má typicky za následok to, že porazený prežíva depriváciu, zlyhanie a zúfalstvo.
Izrael má šťastie v jednom: musí len zastrašovať Palestínčanov, nie celú arabskú a moslimskú populáciu. Marokánci, Iránčania, Malajzičania ďalší si berú príklad z Palestínčanov a a časom sa budú riadiť podľa nich. Hlavný nepriateľ Izraela, ktorého treba zlomiť, je demograficky zhruba rovnaký ako on sám.
Na tento proces možno pozerať jednoduchým prizmatom. Akýkoľvek vývoj, ktorý povzbudzuje Palestínčanov k tomu, aby si mysleli, že môžu eliminovať Izrael, je negatívny, zatiaľ čo taký, ktorý ich podnieti k tomu, aby sa vzdali svojich cieľov, je pozitívny.
Porážku Palestínčanov bude možné uznať až vtedy, keď budú dlhšiu dobu a konzistentne preukazovať, že akceptujú Izrael. Neznamená to milovať Sion, ale znamená to permanentne ho akceptovať — prebudovať od základov vzdelávací systém a odstrániť z neho démonizáciu židov a Izraela, hovoriť pravdu o židovských väzbách s Jeruzalemom, a akceptovať normálne obchodné, kultúrne a ľudské vzťahy s Izraelčanmi.
Palestínske demarše a dopisy čitateľov editorovi sú prijateľné, ale násilie nie je. Pokoj, ktorý bude nasledovať, musí byť konzistentný a trvalý. Symbolicky možno uzavrieť, že Palestínčania akceptujú Izrael a vojna sa skončila vtedy, keď židia, ktorí žijú v Hebrone (na Západnom brehu) nebudú potrebovať viac bezpečnostných opatrení než Arabi žijúci v Nazarete (v Izraeli).
III. Politika USA
Tak ako všetci, ktorí sa nachádzajú mimo tohto konfliktu, čelia Američania tvrdému výberu: stotožniť sa s palestínskym cieľom eliminovania Izraela, alebo podporiť cieľ Izraela, ktorým je vybojovanie si uznania zo strany svojich susedov.
Konštatovanie tejto voľby ukazuje, že tu niet výberu — prvá voľba je barbarská, druhá je civilizovaná. Žiadny slušný človek sa nemôže stotožniť s genocídnym palestínskym cieľom eliminovania svojho suseda. Podľa všetkých prezidentov, počnúc Harrym S Trumanom, a každým rozhodnutím kongresu a hlasovaní, ktoré neskôr nasledovali, musí americká vláda stáť po boku Izraela pri jeho úsilí o získanie uznania.
Zjavne to nie je iba morálna voľba, ale víťazstvo Izraela by ironicky bolo tou najlepšou vecou, aká by sa Palestínčanom mohla stať. Ak budú nakoniec donútení vzdať sa svojho iredentistického sna, uvoľnia si ruky na to, aby sa mohli koncentrovať na svoju vlastnú politiku, ekonomiku, spoločnosť a kultúru. Palestínčania potrabujú prežiť rozhodnú porážku, aby sa z nich stali normálni ľudia — takí, ktorí prestanú oslavovať svoje deti, ktoré sa stali sebevražednými teroristami, a ich posadnutosť odmietaním sionizmu sa zhrúti. Žiadna kratšia cesta neexistuje.
Z tejto analýzy vyplýva pre americkú vládu radikálne odlišný prístup než je ten súčasný. Z negatívneho pohľadu dáva na vedomie Palestínčanom, že prospech im bude plynúť len vtedy, ak preukážu svoje uznanie Izraela. Dovtedy — žiadna diplomacia, žiadna diskusia o konečnom statuse, žiadne uznanie ako štátu a určite žiadna finančná pomoc či zbrane.
Z pozitívneho pohľadu by mala americká administratíva spolupracovať s Izraelom, arabskými štátmi a ďalšími, aby primäli Palestínčanov k tomu, aby akceptovali existenciu Izraela tým, že ich presvedčia o ich porážke. Znamená to vtlačiť izraelskej vláde potrebu toho, aby sa nielen bránila, ale podnikla kroky, ktoré by presvedčili Palestínčanov o beznádejnosti ich veci. Vyžaduje si to nielen občasné demonštrovanie sily (ako vojna proti Hamasu v Gaze v rokoch 2008-09), ale vytrvalé a systematické úsilie o redukciu bojachtivej mentality.
Víťazstvo Izraela tiež priamo pomáha jeho americkému spojencovi, pretože niektorí z jeho nepriateľov — Hamas, Hizballáh, Sýria a Irán — sú aj nepriateľmi Ameriky. Tvrdšia taktika Izraela by pomohla Washingtonu aj v drobnejších veciach. Washington by mal vyzvať Jeruzalem k tomu, aby upustil od výmen zajatcov v prípade teroristických skupín, nedovoliť Hizballáhu prezbrojovanie v južnom Libanone a Fatahu či Hamasu v Pásme Gazy a od unilaterálneho sťahovania zo Západného brehu (čo by v skutočnosti spôsobilo prechod regióna do rúk teroristov z Hamasu a ohrozenie vlády Hašemitov v Jordánsku).
Diplomacia, ktorá má za cieľ ukončiť arabsko-izraelský konflikt, je predčasná, pokiaľ sa Palestínčania nevzdajú svojho antisionizmu. Keď nastane tento šťastný moment, bude možné opäť zahájiť rozhovory a znovu pristúpiť k výsledkom z Oslo — hranice, zdroje, výzbroj, svätostánky, práva obyvateľov. Ale to je ešte roky či desiatky rokov vzdialené. Do tej doby je potrebné, aby zvíťazil spojenec.
Daniel Pipes is publisher of the Middle East Quarterly and Taube distinguished visiting fellow at the Hoover Institution of Stanford University.
Aktualizácia 23. mája 2011:Termín "Proces víťazstva" je termín s veľkým významom, ktorý dnes navrhol Newt Gingrich. Tu je kontext:
Nemôže tam byť mier, kým nebude porazený Hamas. "Mierový proces" musí byť nahradený "procesom víťazstva." ... môžeme poraziť Hamas ... Potom tam bude môcť nastať skutočný mierový proces.
Kombinácia jeho a mojich termínov: "Mierový proces" zostane "vojnovým procesom", až kým sa zmení na "proces víťazstva."
