Ako interpretovať nedávne nepokoje na uliciach Istanbulu a asi v 65 ďalších tureckých mestách? Špecificky, je to porovnateľné s arabským povstaním počas posledného dva a pol roka v Tunisku, Líbyi, Egypte, Sýrii, Jemene a Bahraine?
 Turkovia majú zábavný obrázok premiéra Erdoğana ako osmanského vládcu. |
Povstanie nevzniklo z ničoho nič. Bol som minulú jeseň v Istanbule, a bolo mi vtedy jasné, že diktátorských sklonov premiéra Recep Tayyip Erdoğana sa Turkovia obávajú viac ako jeho islamských ašpirácií. Vypočul som si neutíchajúcu kritiku jeho "opojenia mocou", "neformálneho kalifátu" a o jeho "Tureckom zvolení za hlavného sociálneho inžiniera."
Turkovia mi vymenovali dlhý zoznam autoritárskych symptómov, ktoré im spôsobovali utrpenie pod desaťročnou vládou Erdoğanovej Justice and Development Party, AKP (Strany spravodlivosti a rozvoja): potláčanie politickej kritiky, bratríčkovanie sa s kapitalizmom, manipulácia súdnictva, nespravodlivé uväzňovanie, vykonštruované procesy a pohŕdanie oddelením právomocí. Prejavovali najmä zlosť voči tomu, ako sa Erdoğan snaží vnútiť krajine svoje osobné záľuby.
Demonštrácie, ktoré sa začali v piatok, sú protestom proti takémuto jednaniu a pokračujú ďalej. To, čo sa začalo ako lokálny spor o vyrúbanie malého parku na námestí Taksim v srdci moderného Istanbulu, rýchlo prerástlo do národného vyhlásenia vzdoru.
Erdoğan nie je Muammar Kaddáfí alebo Bašar Assad, a nebude masakrovať pokojných demonštrantov, ale represívne policajné operácie viedli podľa správ k 2 300 zraneniam a podľa Amnesty International, k dvom úmrtiam. Premiér reaguje vzdorovito, nielenže trvá na svojom pôvodnom pláne s parkom, ale oznámil, že môže robiť čokoľvek, čo sa mu zapáči.
 Súperi nekompromisných futbalových fanúšikov urobili nepredstaviteľné a spojili svoje sily proti Erdoğanovi. |
Erdoğan inými slovami hovorí, že tým, že zvolili do funkcie AKP, Turkovia mu dali moc na to, aby robil všetko, čo chce. Je zvoleným, nevypočítateľným padišahom. Áno, demonštranti a až doteraz nedočkaví zahraniční investori k tomu majú čo povedať, snáď i ohroziť hospodársky rast krajiny podobný Číne.
Je dôležité, že turecký prezident Abdullah Gül a stále väčší Erdoğanov rival, zaujal k protestom úplne odlišný prístup. "Demokracia neznamená len voľby," povedal. "Správy doručované s dobrým úmyslom boli prijaté." Tým, že sa dištancuje od premiéra, Gül zhoršuje izoláciu Erdoğana.
Pokiaľ ide o Sýriu sa Erdoğan po očarujúcom takmer desaťročí pri moci po prvýkrát závažne prepočítal tým, že intenzívne zapojil Turecko do sýrskej občianskej vojny. Keď Assad, sýrsky despota a jeho niekdajší kamarát ignoroval jeho (rozumnú) radu na uskutočnenie reforiem, reagoval na to podráždene. Nikto neberie odmietnutie dobre, Erdoğan odpovedal emocionálne a uvrhol svoju krajinu do občianskej vojny, privítal rebelov, poskytoval im zbrane a snaží sa ich viesť.
Výsledky sa z pohľadu Turecka blížia katastrofe. Krajina zažila nové nepriateľstvo zo strany Moskvy, Teheránu a Bagdadu, prišla o obe suchozemské cesty do Perzského zálivu a o obchod so Sýriou, prežívala terorizmus na tureckej pôde (v Reyhanli) a — čo je možno najzlovestnejšie — bola svedkom náporu napätia medzi svojou ostrou vládou Sunnitov a heterodoxnou moslimskou populáciou v krajine.
Turecko vďaka sýrskym ťahaniciam stratilo svoju závideniahodnú pozíciu sily a popularity — svoju politiku "nulových problémov so susedmi", ktorá so sebou priniesla skutočné úspechy — v prospech pocitu, že je obklopené nepriateľmi. Ak sa prezident Obama svojho času chválil svojimi "úzkymi pracovnými vzťahmi" s Erdoğanom, neukázalo stretnutie v Bielom dome, ktoré sa medzi nimi uskutočnilo minulý mesiac, ani osobnú chémiu, ani praktické výsledky vis-à-vis Sýria, aké hľadal Erdoğan.
Stručne povedané, zdá sa, že dekáda volebného pokoja, politickej stability a bohatých zahraničných investícií sa zastavila a začala nová, omnoho ťažšia éra pre vládu AKP. Svoje hlasy môžu nájsť vymierajúce opozičné strany. Protivojnová frakcia sa môže cítiť povzbudená. Sekularisti môžu byť schopní využiť širokú nespokojnosť s režimom, ktorý sa snaží zahnať do ohrady občanov, aby sa stali viac (islamsky) cnostnými.
To sú skvelé správy. Turecko bolo pod vedením AKP riadené zlým smerom. Vláda AKP, síce demokratická, uvrhla do väzenia viac žurnalistov než ktorákoľvek iná krajina na svete. A hoci je táto krajina sekulárna, narastá tu naliehavosť vnútených opatrení islamistickej regulácie, vrátane náhleho minulotýždňového obmedzenia alkoholu či varovania pred prejavmi náklonnosti na verejnosti.
Hoci je Turecko členom Organizácie Severoatlantickej zmluvy, v roku 2010 sa zapojilo do spoločného cvičenia vzdušných síl s Čínou. A hoci je žiadateľom o vstup do Európskej únie, pokúša sa nadviazať styky s Shanghai Cooperation Organisation, ktorú v roku 1996 založili ruskí a čínski vodcovia ako anti-NATO zoskupenie. Hoci je Turecko údajným americkým spojencom, ponižuje Izrael, sionizmus nazýva "zločinom proti ľudskosti," a velebí organizáciu Hamas, ktorá je na zozname teroristických organizácií.
 Erdoğanova polícia ukazuje mierumilovným protestantom, kto je tu pánom. |
Vďaka týmto demonštráciám môžeme byť znovu vďační, že sa Turecko môže vyhnúť ceste, na ktorej sa nachádzalo, ceste despotizmu, islamizácie a čoraz viac nepoctivých vzťahov so zahraničím. Snáď môže byť oživené jeho sekulárne, demokratické a pro-západné dedičstvo.
