Uplynuli viac ako tri roky odvtedy, ako major Nidal Malik Hasan spáchal v novembri 2009 masaker v pevnosti Ft. Hood, Texas, hodnotenie jeho trestnej činnosti však zostáva sporné. Ministerstvo obrany vo svojej nekonečnej múdrosti, s podporou orgánov na presadzovanie práva, politikov, žurnalistov a akademikov, považuje zabitie trinástich a zranenie štyridsiatich troch za " "násilie na pracovisku." Napríklad 86 stránková štúdia určená na prevenciu pred opakovaním tejto príhody, Protecting the Force: Lessons from Fort Hood (Ochrana armády: Poučenie z Fort Hood) uvádza "násilie na pracovisku" šestnásťkrát.[1]
Obálka časopisu "Middle East Quarterly," vydanie jar 2013. |
V protiklade k tomu sa členovia kongresu vysmievali označeniu "násilie na pracovisku" a združenie 160 obetí a rodinných príslušníkov nedávno uverejnilo video "The Truth About Fort Hood" (Pravda o Fort Hood), ktoré kritizuje administratívu. Pri príležitosti tretieho výročia masakry 148 obetí a rodinných príslušníkov žalovalo americkú vládu za vyhýbanie sa právnej a finančnej zodpovednosti za to, že nehodnotí incident ako terorizmus.[3]
Vedenie armády zámerne ignoruje to, čomu čelí tvárou v tvár, a to je Hasanova jasná a očividná islamistická inšpirácia; Protecting the Force ani raz nespomína pojmy "moslim" a "džihád", a "islam" spomína len raz, v poznámke pod čiarou.[4] Masaker oficiálne naďalej zostáva bez súvislosti s terorizmom alebo islamom.
Tento príklad zodpovedá širšiemu vzorcu: Establišment popiera to, že islamizmus—forma islamu, ktorá sa snaží o to, aby sa moslimovia stali dominantnými prostredníctvom extrémnych, totalitárnych a rigídnych postupov uplatňovania islamského práva šarie—predstavuje vedúcu globálnu príčinu terorizmu, keďže to robí tak očividne. Islamizmus sa vo svojich ašpiráciách na vytvorenie kalifátu, ktorý vládne ľudstvu, vracia k stredovekým normám. Pojem "Islam je riešením"túto doktrínu sumarizuje. Islamské verejné právo možno sumarizovať ako povyšovanie moslimov nad nemoslimami, mužov nad ženami a schvaľovanie používania sily pri šírení moslimských zákonov. V posledných desaťročiach islamisti (prívrženci tejto vízie islamu) vytvorili jedinečný rekord terorizmu. Uveďme jeden prehľad: TheReligionOfPeace.com zaznamenáva 20 000 útokov v mene islamu od 11. septembra,[5] alebo približne päť útokov denne. Na Západe ťažko možno registrovať teroristické útoky inšpirované inými motívmi, než je islam.
Je dôležité zdokumentovať a vysvetliť toto popieranie a preskúmať jeho dôsledky. Príklady pochádzajú prevažne zo Spojených štátov, hoci by mohli byť prakticky z ktorejkoľvek západnej krajiny—s výnimkou Izraela.
Dokumentácia popierania
Obálka "Ochrana armády: Poučenie z Fort Hood." |
- Atentát na rabína Meira Kahane v roku 1990 v New Yorku: "Lieky na predpis na … depresiu."[6]
- Zavraždenie Makina Morcosa v roku 1991 v Sydney: "Lúpež sa nevydarila."
- Zavraždenie reverenda Douga Gooda v roku 1993 v Západnej Austrálii: "neúmyselné zabitie."
- Útok na cudzincov v roku1993 v hoteli v Káhire, zabitých bolo desať osôb: Nepríčetnosť.[7]
- Zabitie chasidského žida v roku 1994 na Brooklyn Bridge: "Zúrivé správanie v cestnej doprave."[8]
- Vražda zastrelením na vrchole Empire State Building v roku 1997: "Mnoho, mnoho nepriateľov v jeho mysli."[9]
- Útok na autobus so židovskými školákmi v roku 2000 neďaleko Paríža: Dopravná nehoda.
- Náraz lietadla do vežiaka v Tampe v roku 2000 arabským Američanom (nemoslimom), obdivovateľom Usáma bin-Ládina: Liek Accutane.[10]
- Dvojnásobná vražda v roku 2002 v LAX: "Pracovný spor."[11]
- Rok 2002, Sniperi v Beltways: "búrlivé [rodinné] vzťahy."[12]
- Útok Hasana Karima Akbara na kolegov vojakov, pričom dvoch zabil, v roku 2003: "Problém postoja."[13]
- Zmrzačenie a vražda Sebastiana Sellama v roku 2003: Duševná choroba.[14]
- Explózia v Brescii, Taliansklo v roku 2004 pri reštaurácii McDonald's: "Osamelosť a depresia."[15]
- Besnenie v domove dôchodcov vo Virgínii v roku 2005: "Nezhody medzi podozrivým a ďalšími členmi personálu."[16]
- Vražedné besnenie v Židovskej federácii pre Seattle a širšie okolie v roku 2006: "Nepriateľstvo voči ženám."[17]
- Zabitie automobilom SUV v severnej Kalifornii v roku 2006: "Jeho nedávne, sprostredkované manželstvo spôsobilo, že bol v strese."[18]
Tento vzorec popierania je o to viac zarážajúci, pretože sa jedná o zreteľné islamské formy násilia, ako sú samovražedné operácie, sťatie hlavy, vraždy zo cti a znetvorenie ženskej tváre. Napríklad pokiaľ ide o vraždu zo cti Phyllis Chesler zistil, že tento fenomén sa líši od domáceho násilia, a v západných krajinách sa ich takmer vždy dopúšťajú moslimovia. [19] Takéto dôkazy však nepresvedčia establišment, ktorý má sklony odfiltrovať islam z tejto rovnice.
Generalizovaná hrozba podnecuje ešte viac popierania. Politici a ďalší sa vyhýbajú zmienke o islame, islamizme, moslimoch, islamistoch, mudžahedínoch, alebo džihádistoch. Namiesto toho obviňujú zločincov, militantov, radikálnych extrémistov, teroristov a al-Kájdu. Len jeden deň po 11. septembri americký minister zahraničia Colin Powell nastavil tón vyhlásením, že sa práve dopustili krutosti, "ktorá by nemala byť vnímaná ako niečo, čo urobili Arabi alebo vyznávači islamu; je to niečo, čo vykonali teroristi."[20]
Ďalšou taktikou je zakrývanie islamistickej reality hmlou verbalizmu. George W. Bush sa raz zmienil o "veľkom boji proti extrémizmu, ktorý teraz prebieha v rámci celého širokého Blízkeho východu"[21] a inokedy zasa o "boji proti ideologickým extrémistom, ktorí neveria v slobodné spoločnosti a ktorí náhodou zvyknú používať teror ako zbraň, pokúšajúc sa tak otriasť svedomím slobodného sveta."[22] Šiel tak ďaleko, že odmietal akýkoľvek islamský prvok tvrdením, že "Islam je veľkým náboženstvom, ktoré káže mier."[23]
Americký generálny prokurátor Eric Holder v roku 2010, vyhýbajúci sa akejkoľvek zmienke o islamizme. |
Smith: V prípade všetkých troch [teroristických] pokusov z minulého roka, … z ktorých jeden bol úspešný, mali títo jedinci väzby na radikálny islam. Máte pocit, že títo jedinci mohli byť podnecovaní k tomu, že uskutočnili tieto akcie, v dôsledku radikálneho islamu?
Holder: V dôsledku?
Smith: Radikálneho islamu.
Holder: Existuje celý rad dôvodov, kvôli ktorým si myslím, že ľudia podnikli tieto akcie. Myslím, že sa musíme pozerať na každý jednotlivý prípad. Myslím, že teraz sme v procese rozhovoru s pánom [Feisalom] Shahzadom, aby sme sa pokúsili porozumieť tomu, čo ho poháňalo k tomu, aby podnikol túto akciu.
Smith: Áno, ale radikálny islam môže byť jedným z dôvodov?
Holder: Existuje celý rad dôvodov, prečo ľudia...
Smith: Ale bol radikálny islam jedným z nich?
Holder: Existuje celý rad dôvodov, prečo ľudia robia niektoré veci. Niektoré z nich môžu byť náboženské...[25]
A znovu a znovu Holder trval na svojom, až kým to nakoniec Smith vzdal. A toto nebolo výnimkou: takmer totožné popieranie sa udialo v decembri 2011 zo strany vedúceho predstaviteľa z Ministerstva obrany.[26]
Alebo možno jednoducho ignorovať islamistický prvok; štúdia, ktorú vydalo Ministerstvo pre vnútornú bezpečnosť, Evolution of the Terrorist Threat to the United States (Evolúcia teroristickej hrozby pre Spojené štáty), spomína islam iba raz. V septembri 2010 Obama vo svojom prejave pred Organizáciou Spojených národov použil pasívnu interpretáciu, pričom sa vyhol vo vzťahu k 11. septembru zmienke o islame: "Pred deviatimi rokmi signalizovalo zničenie World Trade Center hrozbu, ktorá nerešpektovala žiadne hranice dôstojnosti alebo slušnosti. "[27] V rovnakom čase Janet Napolitano, ministerka pre vnútornú bezpečnosť uviedla, že profily Američanov, zapájajúcich sa do teroristických akcií naznačujú, že "neexistuje typický profil vnútorného terorizmu."[28]
Bývalý hovorca Snemovne reprezentantov Spojených štátov Newt Gingrich právom odsudzuje túto mentalitu výrokom "dva plus dva sa musí rovnať niečomu inému ako štyrom."[29]
Výnimky popierania
Existujú výnimky z tohto vzorca; predstavitelia establišmentu príležitostne ptrestávajú byť opatrní a uznávajú islamistickú hrozbu pre civilizovaný svet. Samotný Gingrich predniesol v roku 2010 jedinečný dobre informovaný prejav o šarii (islamské právo) kde uvádza, že "Nie je to vojna proti terorizmu. Terorizmus je činnosť. Je to boj proti radikálnym islamistom s ich militantnými a ľstivými formami."[30]
Britský premiér Tony Blair poskytol v roku 2006 strhujúcu a výrečnú analýzu:
Toto je vojna, ale úplne nekonvenčného druhu. … Aké sú hodnoty, ktoré riadia budúcnosť sveta? Sú to tolerancia, sloboda, rešpektovanie rozdielu a rozmanitosti, alebo tie, ktoré predstavujú spiatočníctvo, rozkol a nenávisť? … Je to sčasti boj medzi tým, čo budem nazývať reakcionársky islam a umiernený islam, mainstreamový islam. Jeho dôsledky však idú omnoho širšie. Vedieme vojnu, avšak nielen proti terorizmu, ale aj o tom, ako by mal svet riadiť sám seba na začiatku 21. storočia, o globálne hodnoty.[31]
Súčasný britský premiér David Cameron, poskytol v roku 2005 záverečnú analýzu dávno pred tým, ako dosiahol svoju terajšiu funkciu:
Hnacou silou súčasnej teroristickej hrozby je islamský fundamentalizmus. Boj, ktorý vedieme, je základný, ideologický. V priebehu minulého storočia sa vyvinula línia islamistického myslenia, ktorá, podobne ako iné totalitárne zriadenia, ako je nacizmus či komunizmus, ponúka svojim stúpencom formu vykúpenia prostredníctvom násilia. [32]
V roku 2011 sa Cameron, už ako premiér k tejto téme vracia: "musí nám byť absolútne jasné, kde sa nachádza pôvod týchto teroristických útokov. Je to existencia ideológie, islamistický extrémizmus." [33]
Bývalý český minister zahraničných vecí Alexandr Vondra vyjadril svoj názor s pozoruhodnou otvorenosťou. |
Radikálni islamisti odmietajú prakticky všetko, za čím naša spoločnosť, ako to vyhlasuje, stojí, bez ohľadu na to, čím boli, alebo sú západné politiky. Tieto úlohy zahŕňajú koncepciu univerzálnych ľudských práv a slobody prejavu. [34]
George W. Bush hovoril o období po októbri 2005, o "islamo-fašizme" a "islamských fašistoch." Americký senátor za Connecticut Joseph Lieberman kritizoval tých, ktorí odmietajú "identifikovať nášho nepriateľa v tejto vojne, ako takého, kým je: násilný extrémizmus"[35] a podporoval vynikajúcu štúdiu Senátu o majorovi Hasanovi. Rick Santorum, v tom čase americký senátor za Pennsylvániu, podal pozoruhodnú analýzu:
V Druhej svetovej vojne sme bojovali s nacizmom a japonským imperializmom. Dnes bojujeme proti islamským fašistom. Zaútočili na nás 11. septembra, pretože sme najväčšou prekážkou pre ich otvorene deklarované poslanie, ktorým je podriadenie si celého sveta svojim fanatickým pravidlám. Verím, že táto hrozba islamského fašizmu je rovnako hrozivá ako hrozba nacizmu a sovietskeho komunizmu. Teraz, rovnako ako vtedy, budeme čeliť fanatikom, ktorí sa vo svojej túžbe dominovať nad nami, nezastavia pred ničím. Teraz, rovnako ako vtedy, neexistuje žiadna iná cesta; buď vyhráme, alebo prehráme. [36]
Antonin Scalia, prísediaci sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov, uviedol vo svojom stanovisku, že "Amerika bojuje s radikálnymi islamistami." [37] Štúdia New York Police Department, Radikalizácia na Západe: Domáca hrozba, hovorí vo svojich prvých riadkoch o "terorizme založenom na islame" a pokračuje takto naďalej. Obsahuje explicitné referencie na islamizmus, ako "Nakoniec, džihádistická predstava sveta je taká, v ktorej je dominantný džihádisticko-saláfistický islam a je základom vlády."[38]
Takže, realita sa príležitostne vyhrabe z hmly popierania a verbalizmu.
Mystérium odmietania
Ak si odmyslíme tieto výnimky, čo vysvetľuje pretrvávajúce popieranie islamských motívov? Načo to predstieranie, že neexistuje zjavná pravda? Neochota čeliť pravde vždy zaváňa eufemizmom, zbabelosťou, politickou bezúhonnosťou a ústupkami. V tomto duchu Gingrich vyhlasuje, že "Obamova administratívaje zámerne slepá k povahe našich nepriateľov a silám, ktoré ohrozujú Ameriku. … nie je to ignorancia; je to rozhodné úsilie vyhnúť sa realite]."[39]
Tieto problémy rozhodne prispievajú k odmietaniu, ale na vysvetlenie tejto neochoty treba ísť ďalej, k niečomu omnoho základnejšiemu a legitímnejšiemu. Jeden tip prišiel z dizertačnej práce na Ph.D. o politike, ktorú v roku 2007 predložil Gaetano Ilardi na Monash University v Melbourne. Názov znel "From the IRA to Al Qa'eda: Intelligence as a Measure of Rational Action in Terrorist Operations" (Od IRA ku al-Kájde: Spravodajské služby ako opatrenie racionálnej činnosti v teroristických operáciách), často odkazuje na islam a príbuzné témy; Ilardi bol tiež citovaný v tlači v témach o radikalizácii. Avšak v roku 2009, ako úradujúci starší seržant viržínskej polície, bol najhlasnejším zo svojich dvadsiatich kolegov-policajtov a tvrdil mi, že polícia nehovorí verejne žiadnym spôsobom o islame, keď rokuje o terorizme. Inými slovami, neochota hovoriť o islame môže pochádzať od niekoho, kto veľmi dobre pozná úlohu islamu.
Daniel Benjamin, koordinátor boja proti terorizmu, americké ministerstvo zahraničia. |
Tvorcovia politiky sú si plne vedomí toho, že ideológovia al-Kájdy si privlastnili islamské texty a koncepciu a zaodeli ju do plášťa náboženskej legitimity pre ich krviprelievanie. Ako ten, kto dlho píše o tom, ako al-Kájda a radikálne skupiny, ktoré im predchádzali, ju vytrhli a vybrali z posvätných textov, často mimo akéhokoľvek kontextu, nemám žiadne pochybnosti o tom, že moji kolegovia rozumejú povahe tejto hrozby.[40]
Ilardi a Benjamin sa vo svojej veci vyznajú; vyhýbajú sa diskusii o islame v spojení s terorizmom, a to z dôvodov, ktoré sú hlbšie než je politická bezúhonnosť, ignorancia a ústupky. Aké sú tie dôvody? Kľúčový význam majú dva faktory: nechcú sa odcudziť moslimom alebo zmeniť usporiadanie spoločnosti.
Vysvetlenie popierania
Príčina, ktorá býva veľmi často uvádzaná, je snaha neuraziť moslimov, čo je úprimný a rozumný cieľ. Moslimovia protestujú tým, že sústreďovanie sa na islam, islamizmus, alebo džihád zvyšuje ich obavy z toho, že Západ sa zapája do "vojny proti islamu." Joseph Lieberman napríklad konštatuje, že Obamova administratíva uprednostňuje nepoužívanie termínu "násilní islamistickí extrémisti", keď hovorí o nepriateľovi,pretože takéto slová "podporujú propagandistické vyhlásenia nášho nepriateľa o tom, že Západ bojuje proti islamu."[41]
Barack Obama potvrdil túto skutočnosť v interview o tom, že iba raz použil termín "vojna proti teroru,": "slová sú v tejto situácii závažné, pretože jedným zo spôsobov, ktorým chceme vyhrať tento boj, je bojovať cez srdcia a zmýšľanie." Na otázku "Takže nie je to termín, ktorý budete často používať v budúcnosti?" odpovedal:
Viete, to čo chcem robiť, je ubezpečiť, že stále hovorím o al-Kájde a ďalších partnerských organizáciách, pretože verím, že my si môžeme získať umiernených moslimov, aby spoznali, že takýto druh deštrukcie a nihilizmu nakoniec vedie do slepej uličky a že by sme mali spolupracovať, aby sme zabezpečili, že každý bude mať lepší život.[42]
Daniel Benjamin uvádza rovnaké hľadisko omnoho jasnejšie:
Kladenie dôrazu na pomenovanie "islamista" namiesto "násilný extrémista" podkopáva naše úsilie, pretože to falošne zakoreňuje základný problém vo viere viac ako miliardy ľudí, ktorí sa protivia násiliu. Jedna interná vládna štúdia za druhou ukazuje, že takéto výroky vždy skončia prekrútené vo svetových médiách, a ničia sympatie umiernených moslimov. [43]
Tieto obavy majú v skutočnosti dve časti pre dva typy moslimov: Tí, ktorí by inak pomáhali bojovať proti terorizmu, sa budú cítiť urazení ("pravý moslim nemôže byť nikdy teroristom") a tak tu nie je krok vpred, pretože tí, ktorých by sa to netýkalo, sa budú radikalizovať, z niektorých sa dokonca stanú teroristi.
Druhým dôvodom k potlačeniu toho, aby sa hovorilo o islame, sú obavy, že to v sebe zahŕňa veľký a nežiadúci odklon od toho, ako sú usporiadané sekulárne západné spoločnosti. Zvaľovanie viny za teroristické útoky na lieky je iróniou, zúrivé správanie v cestnej doprave, sprostredkované svadby, mentálne prípady vedúce k šialenstvu, alebo abnormálne priemyselné havárie nedovoľujú Západniarom konfrontáciu otázok týkajúcich sa islamu. Ak je vysvetlenie džihádu omnoho presvedčivejšie, je tiež omnoho znepokojujúcejšie.
Ak vezmeme na vedomie, že islamský terorizmus je takmer výlučne dielom moslimov vyjadrujúcich islamské presvedčenie, následkom je, že moslimovia musia byť odlíšení pre zvláštnu kontrolu, možno podľa nasledujúcich línií, ktoré tento autor navrhol v roku 2003:
Moslimskí štátni zamestnanci v orgánoch na vymáhanie práva, príslušníci vojenských a diplomatických zborov, musia byť sledovaní kvôli prepojeniu na terorizmus, rovnako ako moslimskí kaplani vo väzniciach a ozbrojených zložkách. Moslimskí návštevníci a imigranti musia podstúpiť ďalšie dodatočné kontroly profilu. Mešity musia byť kontrolované, ako sa to uskutočňuje pri kostoloch a chrámoch.[44]
Zavádzanie takejto politiky znamená sústrediť pozornosť orgánov na vymáhanie práva na komunitu, ktorá je definovaná jej náboženstvom. To odporuje liberálnym, multikulturálnym hodnotám a hodnotám politickej bezúhonnosti; často býva zobrazované ako nezákonné a možno neústavné. Znamená to rozlišovanie na základe skupinových charakteristík osoby. Zahŕňa to profilovanie. Tieto zmeny majú znepokojujúce dôsledky, ktoré budú odsudzované ako "rasistické" a "islamofóbne," obvinenie, ktoré môže v dnešnom verejnom prostredí zničiť kariéru.
Vysvetlenia súvisiace s islamom môžu ponúkať viac presvedčivejších úvah, než je zmena páchateľa na obeť, je však nevyhnutné neporušovať existujúce sociálne zvyky na pretromfnutie teroristov. To predstavuje pre políciu, prokurátorov, politikov a profesorov vyhýbanie sa skutočným faktorom stojacim za islamistickými útokmi a namiesto toho – hľadanie rôznych bežných motívov. Tieto upokojujúce a nepresné banality majú tú výhodu, že nezavádzajú žiadne zmeny okrem ostražitosti proti zbraniam. Zaoberanie sa nepríjemnými skutočnosťami môže byť odložené.
A nakoniec, zdá sa, že popieranie funguje. Len preto, že vymáhanie práva, armáda a agentúry bezpečnostných služieb pri oslovovaní verejnosti chodia po špičkách okolo dvojice predmetu islamskej motivácie a neprimeraného islamského terorizmu, nezastavia tie isté inštitúcie v praxi od tichého sústreďovania sa na islam a moslimov. Skutočne, existuje množstvo dôkazov o tom, že robia iba to, a viedlo to k účinnému boju proti terorizmu po 11. septembri, s úzkou kontrolou všetkého, počnúc mešitami po hawalas, neformálne moslimské finančné výmeny. Výsledkom je, so zriedkavými výnimkami (akou bol strelec vo Ft. Hood), že islamistické teroristické siete majú tendenciu byť zmarené a úspešné útoky, pri ktorých sa zdá, že prišli odnikadiaľ, prišli od páchateľov, ktorých možno charakterizovať syndrómom náhlleho džihádu.
Argumentácia proti popieraniu
Pri rešpektovaní nutkania nezraniť cítenie moslimov a priznaní, že otvorená diskusia o islame môže mať závažné dôsledky pre usporiadanie spoločnosti, trvá tento autor na tom, že je potrebné hovoriť o islame. Po prvé, nie je jasné, akú veľkú ujmu rozprávanie o islame spôsobuje v skutočnosti. Praví anti-islamistickí moslimovia trvajú na tom, aby sa o islame diskutovalo; Islamistami vystupujúcimi ako umiernení bývajú tí, ktorí predstierajú, že sú znepokojení "vojnou proti islamu" a podobne.
Po druhé, je málo dôkazov na to, že moslimovia sa radikalizujú púhou diskusiou o islame. Práve naopak, ide väčšinou o niečo špecifické, čo nasmeruje moslimov týmto smerom, počnúc spôsobom, akým sa obliekajú americké ženy až po útoky bezpilotných lietadiel v Somálsku, Jemene a Pakistane.
Po tretie, i keď pripustíme, že diskusia o islame niečo stojí, jej ignorovanie je nákladnejšie. Potreba definovať nepriateľa, nielen pre zámery vojny, ale kvôli verejnosti, víťazí nad všetkými ostatnými aspektmi. Súčasný čínsky stratég Sun Tzu poznamenáva: "Poznaj svojho nepriateľa a poznaj sám seba a môžeš bojovať sto bitiek." Karl von Clausewitz v celej svojej Teórii vojny predpokladá presné určenie nepriateľa. Rovnako ako lekár musí identifikovať a pomenovať chorobu pred tým, než ju začne liečiť, tak aj politici a generáli musia identifikovať a pomenovať nepriateľa, ak ho chcú poraziť.
Samocenzúra obmedzuje schopnosť viesť vojnu. Vyhýbanie sa zmienke o identite nepriateľa rozsieva zmätok, poškodzuje morálku a plýtva silami. Stručne povedané, poskytuje recept na porážku. Historické anály nezaznamenali vyhratú vojnu, pri ktorej nebolo odhalené pravé meno a identita nepriateľa; platí to omnoho viac v modernej dobe, keď musí definovanie nepriateľa predchádzať a zaistiť tak vojenské víťazstvo. Ak nemôžette pomenovať nepriateľa, nemôžete ho poraziť.
Po štvrté, i keď orgány na vymáhanie práva a ďalší zisťujú, že hovoriť jednu vec na verejnosti a v súkromí hovoriť niečo iné funguje, táto nečestnosť má vysokú cenu, pretože spôsobuje prerušenie spojenia medzi vzletnými slovami politikov a niekedy špinavú realitu boja proti terorizmu:
- Ohrození vládni zamestnanci: Na jednej strane musia verejní činitelia zo strachu, že sú vystavení na verejnosti, skrývať svoju činnosť alebo o nej klamať. Na druhej strane, aby mohli robiť svoju prácu efektívne, musia obchádzať svedomité nezaujaté vykonávanie vládnych nariadení, či dokonca porušiť zákon.
- Zmätená verejnosť: Politické vyhlásenia zbožne odmietajú akékoľvek spojenie medzi islamom a terorizmom, hoci boj proti terorizmu robí takéto spojenie implicitným.
- Výhoda islamistov: (1) poukazujú na to, že vládne deklarácie sú obyčajným reklamným skrývaním toho, čím je v skutočnosti vojna proti islamu; a (2) získavajú moslimských naverbovancov tým, že sa ich pýtajú na to, komu veria, poctivo hovoriacim moslimom alebo neúprimným politikom.
Príklad divadla o bezpečnosti.
- Vzostup nevraživosti a predsudkov: Ľudia držia jazyk za zubami, ale ich myseľ pracuje. Otvorená verejná diskusia, v ktorej by bolo možné odsúdiť islamistov a podporiť umiernených moslimov by viedla k lepšiemu pochopeniu problému.
- Zabránenie bdelosti: Kampaň "Keď niečo vidíte, povedzte niečo" je dobrá, ale aké sú náklady na vykazovanie pochybného správania sa suseda alebo cestujúceho, ktorý sa vykľuje ako nevinný? Hoci sú ostražití susenia dôležitým zdrojom pre boj proti terorizmu, každý, kto ohlási svoje starosti sa vystavuje hanobeniu ako rasista alebo "islamofób," môže si poškodiť kariéru, alebo dokonca dostať sa do súdneho sporu.[46]
Takto neochota uznať islamské motívy v pozadí mnohého terorizmu bráni účinnému boju proti terorizmu a spôsobuje, že príde pravdepodobne k ďalším zverstvám.
Keď skončí popieranie
Popieranie bude pravdepodobne pokračovať dovtedy, kým začne byť cena príliš prehnaná. Ukázalo sa, že 3 000 obetí 11. septembra nestačilo, nestačilo na to, aby to otriaslo samoľúbosťou Západu. 30 000 mŕtvych nebude so všetkou pravdepodobnosťou tiež stačiť. Možno bude stačiť 300 000. Pre istotu, povedzme tri milióny. V tom okamžiku sa obavy o moslimskú citlivosť a strach z označenia za "islamofóba" stanú irelevantnými a budú nahradené odhodlaným rozhodnutím chrániť si životy. Ak by bol existujúci poriadok jedného dňa v evidentnom nebezpečí, dnešný uvoľnený prístup pôjde okamžite mimo. Existuje všeobecná podpora takýchto opatrení; už v roku 2004 preukázal prieskum Cornell University, že 44 percent Američanov "verí, že určité redukovanie občianskych slobôd je pre moslimských Američanov nevyhnutné."[47]
Izrael poskytuje kontrolný prípad. Pretože čelí toľkým mnohým hrozbám, štátnym orgánom, pokiaľ ide o bezpečnosť, chýba trpezlivosť s liberálnym pokrytectvom. Vláda, usilujúc o to, aby zaobchádzala s každým spravodlivo, jasne sa zameriava na sklony k najnásilnejším prvkom spoločnosti. Ak by ostatné západné krajiny čelili porovnateľnému nebezpečenstvu, okolnosti ich pravdepodobne donútia k tomu, aby prijali rovnaký prístup.
Naopak, ak by takéto masové nebezpečenstvo nevzniklo, tento posun sa pravdepodobne nikdy neuskutoční. Až dovtedy, a bez toho, aby sa uskutočnil úder vo veľkom meradle, bude popieranie pokračovať. Inými slovami, západné taktiky v plnej miere závisia od brutality a spôsobilosti islamistického nepriateľa. Je iróniou, že západ dovoľuje teroristom riadiť jeho postoj k boju proti teroru. Nemenej ironické je, že na to, aby sa zaktivizoval účinný boj proti terorizmu, bude musieť prísť obrovské teroristické zverstvo.
Riešenie popierania
Medzitým tí, ktorí chcú posilniť boj proti terorizmu uznávaním úlohy islamu majú pred sebou tri úlohy.
Po prvé, intelektuálne pripraviť seba a svoje argumenty, takže keď príde k nešťastiu, majú plne prepracovaný, starostlivý a presný program, sústredený na moslimov bez toho, aby sa na nich páchala krivda.
Po druhé, pokračovať v presviedčaní tých, ktorí majú averziu k zmienke o islame k tomu, že diskusia stojí za to; znamená to riešenie ich obáv, a nie inzultovať ich urážkami. Znamená to akceptovanie oprávnenosti ich váhavosti, používanie zdravého úsudku a ponechať príval islamistických útokov ich vplyvu.
Po tretie, dokázať, že rozprávanie o islame nevedie do záhuby, tým, že stanovia cenu toho, že nepomenujú nepriateľa, a neurčia islamizmus ako faktor; poukazovať na to, že moslimské vlády vrátane saudskej uznávajú, že islamizmus vedie k terorizmu; klásť dôraz na to, že umiernení moslimovia, ktorí sú proti islamizmu, chcú o islamizme otvorene didkutovať; riešiť strach z toho, že otvorené hovorenie o islame odcudzuje moslimov a podnecuje násilie; a preukazovať, že profilovanie môže byť vykonávané ústavne schváleným spôsobom.
Stručne povedané, dokonca i bez očakávania uskutočnenia zmeny v politike tu existuje veľa práce, ktorú treba vykonať.
[1] Protecting the Force: Lessons from Fort Hood ((Ochrana armády: Poučenie z Fort Hood, Ministerstvo obrany, Washington, D.C., jan. 2010.
[2] The Australian, 7. nov. 2009.
[3] Associated Press, 5. nov. 2012.
[4] Protecting the Force: Lessons from Fort Hood (Ochrana armády: Poučenie z Fort Hood, str. 18, ftnt. 22.
[5] "List of Islamic Terror Attacks," (Zoznam islamských teroristických útokov, ReligionOfPeace.com, sprístupnené 19. decembra 2012.
[6] The New York Times, 9. nov. 1990.
[7] The Independent (London), 19. sept. 1997.
[8] Uriel Heilman, "Murder on the Brooklyn Bridge" (Vražda na Brooklynskom moste), Middle East Quarterly, leto 2001,str. 29-37.
[9] The Houston Chronicle, 26, feb.1997.
[10] Time Magazine, 21,jan. 2002.
[11] "Teror v LA?" Honest Reporting (Toronto), 8. júl 2002.
[12] Los Angeles Times, 26, okt. 2002.
[13] Daniel Pipes, "Vražda v 101. výsadkovej divízii," The New York Post, 25. marec 2003.
[14] Brett Kline, "Dvaja synovia Francie," The Jerusalem Post Magazine, 21. jan. 2010.
[15] "Taliansko: Nevydarený džihád v McDonald's," Jihad Watch, 30. marec 2004.
[16] The Washington Post, 11, jan. 2005.
[17] Los Angeles Times, 30, júl 2006.
[18] San Francisco Chronicle, 30. aug. 2006.
[19] Phyllis Chesler, "Sú vraždy zo cti púhym domácim násilím?" Middle East Quarterly, jar 2009, str. 61-9.
[20] Dateline, NBC, 21, sept. 2001.
[21] Remarks, The Islamic Center of Washington, D.C., 27, jún 2007.
[22] Remarks, UNITY 2004 Conference, Washington D.C., 6, aug. 2004.
[23] Al-Arabiya News Channel (Dubai) 5, okt. 2007.
[24] Anderson Cooper 360 Degrees, 3, feb. 2009.
[25] Svedectvo pred americkým Právnym výborom snemovne, 13. máj 2010.
[26] Svedectvo pred americkým Výborom snemovne pre vnútornú bezpečnosť, 13. dec. 2011.
[27] Remarks, U.N. General Assembly, New York, 23, sept. 2010.
[28] "Deväť rokov po 11. septembri: Konfrontácia teroristickej hrozby pre národnú bezpečnosť," vyhlásenie pred Komisiou Senátu Spojených štátov pre vnútornú bezpečnosť a vládne záležitosti, 22. septembra 2010.
[29] Newt Gingrich, "Amerika je v ohrození," American Enterprise Institute, Washington, D.C., 29. júl 2010.
[30] Tamtiež.
[31] Prejav pred Radou pre svetové záležitosti, Los Angeles 1. aug. 1, 2006.
[32] Prejav pred Zahraničným centrom pre politiku, Londýn, 25,aug. 2005.
[33] Mníchovská bezpečnostná konferencia, 5, feb. 2011.
[34] Alexandr Vondra, "Radikálny islam predstavuje veľkú výzvu pre Európu," Middle East Quarterly, leto 2007, str. 66-8.
[35] Joseph Lieberman, "Kto je vo vojne proti teroru nepriateľom?" The Wall Street Journal, 15. jún 2010.
[36] "Veľká skúška tejto generácie," prejav pred National Press Club, Washington, D.C., National Review Online, 20. júl 2006.
[37] Scalia J., rozpor, Lakhdar Boumediene, a ďalší, Peticionári, Najvyšší súd Spojených štátov v. George W. Bush, prezident Spojených štátov a ďalší; Khaled A. F. Al Odah, zastupujúca osoba Fawzikhalida Abdullaha Fahada Al Odaha, a ďalší, Peticionári v. Spojené štáty a kol., 12. jún 2008.
[38] New York: 2007, str. 8,
[39] Newt Gingrich, "Amerika je v ohrození," American Enterprise Institute, Washington, D.C., 29. júl 2010.
[40] Daniel Benjamin, "Pomenujte ho a vyhláste ho, alebo pomenujte ho a zapáľte ho?" (The Wall Street Journal, 24. jún 2010.
[41] Lieberman, "Kto je nepriateľom vo vojne proti teroru?"
[42] Anderson Cooper 360 Degrees, 3, feb. 2009.
[43] Benjamin, "Pomenujte ho a vyhláste ho, alebo pomenujte ho a zapáľte ho?"
[44] Daniel Pipes, "The Enemy Within and the Need for Profiling," (Nepriateľ vovnútri a potreba profilovania), The New York Post, 24. jan. 2003.
[45] Daniel Pipes, "Divadlo o bezpečnosti, ktoré sa teraz hrá na vašom letisku," The Jerusalem Post, 6. jan. 2010.
[46] M. Zuhdi Jasser, "Vystavovanie 'lietajúcich imámov,'" Middle East Quarterly, zima 2008, str. 3-11.
[47] "Faktory strachu," 17. dec. 2004.