Nedávne kroky, ktoré vláda Turecka podnikla naznačujú, že Turecko by mohlo byť pripravené hodiť cez palubu demokratický klub NATO a obrátiť sa k ruskému a čínskemu spolku autoritárskych štátov.
Tu je dôkaz:
 Logo Shanghai Cooperation Organisation (v čínštine a v ruštine). |
O mesiac neskôr informoval turecký premiér Recep Tayyip Erdoğan o tom, čo povedal ruskému prezidentovi Vladimírovi Putinovi: "Prijmite nás do Šanghajskej skupiny [ako plnoprávneho člena] a my znovu zvážime možnosť členstva v Európskej únii." Erdoğan túto myšlienku zopakoval 25. januára, a zmienil sa o pozastavení snáh Turecka o vstup do Európskej únie (EÚ): "ako premiér 75 miliónov ľudí," vysvetľoval, "sa začnete rozhliadať po alternatívach. To je dôvodom toho, prečo som nedávno povedal pánovi Putinovi, 'Vezmite nás do Šanghajskej skupiny; urobte to, a my sa s Európskou úniou rozlúčime.' Aký má význam pozastavenie?" Dodal, že SCO "je omnoho lepšie, je omnoho mocnejšie [než EÚ], a my s jej členmi zdieľame spoločné hodnoty."
 Stretnutie hláv šiestich štátov SCO v júni 2012 v Beijingu. |
31. januára oznámilo Ministerstvo zahraničných vecí plány na povýšenie na "Status pozorovateľského štátu" v SCO. Dňa 3. februára Erdoğan zopakoval to, čo už povedal, slovami "Budeme hľadať alternatívy," a pochválil "demokratizačný proces" Šanghajskej skupiny a opovržlivo sa vyjadril o európskej "islamofóbii." 4. februára prezident Abdullah Gül vyvinul tlak opačným smerom a vyhlásil, že "SCO nie je alternatívou k EÚ. ... Turecko chce prijať a zaviesť kritériá EÚ."
Čo to všetko obnáša?
Taktizovanie SCO čelí významným prekážkam: Ak Ankara vyvíja snahy zamerané na zvrhnutie Bashara al-Assada, SCO pevne podporuje obliehaného sýrskeho vodcu. Jednotky NATO už prišli do Turecka, aby umiestnili batérie Patriot určené na ochranu krajiny pred sýrskymi raketami ruskej výroby. A viac do hĺbky, všetkých šesť členov SCO dôrazne odporuje islamizmu, ku ktorému sa hlási Erdoğan. Možno preto Erdoğan hovoril o členstve v SCO len s cieľom tlačiť na EÚ; alebo ponúknuť svojim priaznivcom symbolickú rétoriku.
 Ruský Putin a turecký Erdoğan: vrana k vrane sadá? |
Oboje je možné. Ale ja beriem toto polročné flirtovanie z troch dôvodov vážne. Po prvé, Erdoğan urobil rekord priameho rozhovoru, čo viedlo jedného z kľúčových publicistov Sedata Ergina k tomu, že 25. januára vyhlásil, že to bolo možno "najdôležitejšie" vyhlásenie zahraničnej politiky vôbec.
Po druhé, ako uviedol turecký publicista Kadri Gürsel, "kritériá EÚ vyžadujú demokraciu, ľudské práva, práva odborov, práva menšiny, rovnosť pohlaví, spravodlivé rozdeľovanie príjmov, účasť a pluralizmus pre Turecko. SCO ako únia krajín ovládaných diktátormi a autokratmi nebude požadovať pre vstup žiadne z týchto kritérií." Na rozdiel od Európskej únie členovia Šanghajskej päťky nebudú tlačiť Erdoğana k liberalizácii, ale budú uňho podporovať diktátorské tendencie, ktorých sa už tak mnoho Turkov obáva.
Po tretie, SCO vyhovuje jeho islamistický tlak namierený na vzdorovanie Západu a jeho sen o alternatíve. SCO, s ruštinou a čínštinou ako oficiálnym jazykom, má hlboko antizápadnú DNA a jeho zasadnutia sú hlboko presiaknuté anti-západnými náladami. Napríklad, keď iránsky prezident Mahmúd Ahmedínedžád oslovil skupinu v roku 2011, nikto neodmietol jeho konšpiračnú teóriu o 11. septembri, že americká vláda ju pri práci používa "ako ospravedlnenie invázie do Afganistanu a Iraku, a zabitia a zranenia viac ako milióna ľudí." Mnohí podporovatelia opakujú slová egyptského analytika Galal Nassara v nádeji, že nakoniec SCO "bude mať šancu na vyrovnaie medzinárodnej súťaže v jej prospech." Naopak, ako uviedol japonský predstaviteľ, "SCO sa stáva súperiacim blokom k americkej aliancii. Nezdieľa naše hodnoty."
Turecké kroky smerujúce k pripojeniu sa k Šanghajskej skupine upozorňujú na súčasné ambivalentné členstvo Ankary v Organizácii Severoatlantickej zmluvy, ostro symbolizované bezprecedentným spoločným turecko-čínskym cvičením vzdušných síl v roku 2010. Vzhľadom k tejto skutočnosti už nie je Erdoğanovo Turecko pre Západ dôveryhodným partnerom, ale skôr špiónom vo svojej vnútornej svätyni. Ak aj nebude vylúčené, malo by mu byť aspoň pozastavené členstvo v NATO.
Aktualizácia 6. februára 2013: (1)Ktokoľvek prišiel ako prvý s rozličnými šanghajskými prezývkami rusko-čínskej organizácie, pravdepodobne nepochopil, že v angličtine sloveso shanghai znamená "prinútiť silou alebo trikom (niekoho) k tomu, aby niečo urobil, niekam šiel, atď." Aká vhodná nuansa pre tento polo-klamársky sextet! Ak by to nebol zastaralý termín, nazval by som tento článok Shanghaiing Turkey (Donucovacie Turecko).
(2) Na otázku o Erdoğanových poznámkach odmietol hovorca Európskej komisie Peter Stano priamu odpoveď, obmedzil sa na zmienku o tom, že komentáre naznačujúce, že Ankara odmietne ponuku EÚ a bude hľadať ďalšie možnosti, sú "špekulatívne." Generálny tajomník Rady Európy Thorbjorn Jagland vzal tieto poznámky za pochodu: "Možno sa mýlim, ale poznámky premiéra Erdoğana v skutočnosti predstavujú výzvu k Európanom, aby prijali konštruktívnejší a pozitívnejší postoj voči Turecku."
(3) Hlavný opozičný vodca Kemal Kılıçdaroğlu z Republikánskej ľudovej strany (CHP) odmietol manéver SCO zo 4. februára: "Návrh, aby sme sa stali členom SCO je nekonzistentný a nesprávny. Obrátili sme sa smerom na Západ, nie k Východu. Nie je to nič nové, od roku 1071 je naším cieľom [mieriť] na Západ. Keď hovoríme na Západ, nemáme na mysli geografiu, ale modernitu a civilizáciu." Bitka o Manzikert sa odohrala vo východnej Anatólii v roku 1071 a zaznamenala prvé turecké vojenské víťazstvo v Anatólii. "Považujeme EÚ za projekt modernizácie."
(4) Erdoğan včera poskytol vysvetlenie, prečo EÚ nedovolila vstúpiť Turecku do svojich radov: možno únia "váhala, pretože členovia po vstupe Turecka nebudú môcť robiť všetko čo chcú." Jeho jasné a mierne prekvapujúce výroky boli, že (1) Európania sú bez Turecka nespoľahliví, a (2) Ankara má v úmysle po svojom vstupe zásadne zmeniť EÚ.
(5) Po poznámke, "Nie sme s týmito krajinami v NATO?" Erdoğan pokračoval v rovnakých poznámkach a poznemenal, že Turecko, ako jediná krajina v NATO s majoritou moslimskej populácie, "zastaví chybné kroky [v NATO]. Takže, videli sme takéto kroky voči izraelskému členstvu v NATO. Zabránili sme im. Máme svoje vlastné červené linky. Pre nás nikdy nebude prijateľné byť členom NATO spolu s Izraelom. Byť v zhode s takým krutým chápaním by bolo v konflikte s našou štruktúrou, históriou a kultúrou." Erdoğan nielenže stále nalieha na vylúčenie Izraela z NATO, ale vyhlasuje, že má v NATO rozhodujúcu úlohu– čo považujem za celkom vierohodné.
Ak to pridáme k Erdoğanovmu šanghajskému manévru a parafrázovanej hrozbe Davutoğlua spred pár dní, že "Turecko nezostane ľahostajné k izraelským útokom proti ktorejkoľvek moslimskej krajine," tieto komentáre poukazujú na tvrdohlavosť tureckého vedenia, ktoré sa domnieva, že môže povedať a urobiť čokoľvek, čo sa mu zapáči. A to môže.
(6) Súdiac podľa komentárov, ktoré vyšli včera v Maďarsku, zdá sa, že Erdoğana ani trochu nezaujíma nič z toho, čo si myslia Európania. Keď hovoril o medzinárodne uznávanej Cyperskej republike, vyhlásil, že "južný Cyprus nie je štát, nie je administratívou. Neexistuje nič také ako Cyprus ako krajina. Existuje grécka administratíva Južného Cypru a Turecká republika Severného Cypru na severe zelenej línie.
