V súvislosti s tým, ako postupujú rokovania medzi Arabmi a Izraelom, je stále ťažšie pochopiť, čo majú arabskí vodcovia na mysli, pretože sa zdá, že hovoria na verejnosti jedno a v súkromí niečo iné. Čo z toho myslia skutočne, to, čo hovoria vo svojich agresívnych prejavoch, alebo to, čo je v ich neoficiálnych zmierlivejších poznámkach? Pohľad späť ukazuje že tento duálny vzorec má dlhú históriu; a že v skutočnosti je celkom jednoduché zistiť, čo má väčšiu váhu.
Už v roku 1933 rozčúlený britský veľvyslanec v Iraku kvôli tomu pokáral kráľa Faysala, pričom použil silné výrazy: "Mal som podať správu svojej vláde," spýtal sa rétoricky,
že muži irackej verejnosti, muži, ktorí zastávali najvyššie pozície v štáte, pri slávnostných príležitostiach prednášali svoje prejavy, v ktorých zaznievali názory, o ktorých vedeli, že sú nepravdivé a nezmyselné? Mal som povedať, že iracký parlament bol len podvodom, miestom, kde bol čas a peniaze iba plýtvaním hŕstky mužov, ktorí sa maskovali ako štátnici a nemysleli vážne to, čo hovorili, ani nehovorili to, čo si mysleli?
V poslednom čase podnecuje arabsko-izraelský konflikt najvyšší nesúlad medzi verejnými a súkromnými prejavmi. Podľa častého vyhlasovania amerických predstaviteľov prudký antisionizmus charakterizuje verejné vyhlásenia omnoho viac ako je to v prípade súkromných. Americký veľvyslanec v Iraku v 50. rokoch písal o nezrovnalostiach u Nuri as-Sa'ida, ktorý bol dlhý čas irackým predsedom vlády: "Nuriho verejné vyhlásenia o Izraeli sa ostro odlišujú od tých, ktoré uviedol v súkromí. Jeho verejné vyhlásenia, ako napríklad tie o všetkých pan-arabských nacionalistoch, boli ostré a nekompromisné. V súkromí hovoril o Izraeli kľudne, rozumne a umiernene." Rovnako aj americký veľvyslanec v Saudskej Arábii v 70. rokoch rozprával, že kráľ Faysal bude vykladať o sionistickej konšpirácii. Pár hodín po tom nakoniec odmietol zapisovateľa pustil sa k jadru veci.
Podobne v roku 1973 Henry Kissinger zdôrazňoval: "Každý vodca, s ktorým som doteraz hovoril, dal jasne najavo, že je pre nich omnoho jednoduchšie uvoľnovať tlaky [voči Izraelu] de fakto, než vo verejnej arabskej politike."
A čo arabské trvanie na nezávislom palestínskom štáte? Jimmy Carter zdvihol obočie, keď v roku 1979 odhalil (v čase, keď arabskí politici mimoriadne tvrdo tlačili na tento cieľ), "Nikdy som nestretol arabského vodcu, ktorý by sa súkromne hlásil k túžbe po nezávislom palestínskom štáte." O tri roky neskôr Carter vo svojich memoároch vysvetľoval, že
takmer všetci Arabi mohli vidieť, že nezávislý [palestínsky] národ v srdci Blízkeho východu by mohol byť vážnym bodom nezhôd a ohniskom radikalizujúceho vplyvu. . . . Avšak v dôsledku silného politického vplyvu PLO v medzinárodných radách a hrozbe teroristických útokov zo strany niektorých jej síl si niektorí Arabi trúfajú odchýliť sa vo verejných vyhláseniach od svojich pôvodných pozícií.
Izraelčania si všimli rovnaký rozpor. Podľa Moshe Dayana Anwar as-Sadat v súkromí "často uvádzal" svoje opozičné stanovisko k palestínskemu štátu. Dokonca na rozpor poukazujú aj Palestínčania. Palestínsky vodca George Habash v roku 1991 poznamenal, že zatiaľ čo si alžírska a jemenská vláda skutočne želá palestínsky štát, "Jordánsko nie. A Sýria nie je rozhodnutá." Prišiel k záveru, že "Mohli by sme povedať, že arabské štáty, ktoré sú efektívne, ho asi nechcú."
Americkí predstavitelia dospeli k predpokladu, že súkromné rozhovory s Arabmi zmiernia verejné útoky na Izrael. Richard Nixon na adresu sýrskeho prezidenta Hafiza al-Asada: "Bol som presvedčený, že Asad bude aj naďalej hrať na verejnosti v najtvrdšej z tvrdých línií, ale v súkromí sa bude riadiť arabským príslovím, ktoré mi povedal pri jednom z našich stretnutí: 'Keď môže slepý človek vidieť jedným okom, je to lepšie, ako keby nebol schopný vidieť vôbec'."
Bolo predvídateľné, ako egyptský Gamal Abdel Nasser ilustroval tento vzorec protichodnosti, prijímal také stanovisko, aké mu pri danej príležitosti vyhovovalo. V súkromí hovoril mnohým západným mediátorom, že bol ochotný rokovať s Izraelom, verejne však viedol boj proti židovskému štátu. Na začiatku zastávania svojej prezidentskej funkcie sa venoval tomu, že urobil z Izraela centrálnu otázku arabskej politiky, ale americký spravodajský dôstojník Miles Copeland neskôr o ňom uviedol, že palestínska otázka preňho v tom čase "nebola dôležitá."
Naopak, na konci svojho prezidentského úradu Abdel Nasser zmiernil svoj verejný postoj voči Izraelu, ale pritvrdil svoje súkromné stanovisko. Tri dni po prijatí rezolúcie 242 Bezpečnostnej rady OSN, ktorej cieľom bol "spravodlivý a trvalý mier, v ktorom môže každý štát v oblasti žiť v bezpečí," inštruoval vysokých armádnych dôstojníkov, aby "nevenovali pozornosť ničomu, čo by som možno povedal verejne na adresu mierového riešenia."
Abdel Nasser dokonca priznal nesúlad vlastných vyhlásení. Prezidentovi Kennedymu pripustil, že "niektorí arabskí politici robia ostré verejné vyhlásenia týkajúce Palestíny, a potom sa obracajú na americkú vládu, aby zmiernila ich tvrdosť tým, že ich vyhlásenia boli určené pre lokálnu arabskú spotrebu."Samozrejme, žiadny arabský politik nehral túto hru častejšie a prefíkanejšie ako samotný Nasser. Tri dni po prijatí Rezolúcie 242 Bezpečnostnej rady OSN inštruoval vysokých armádnych dôstojníkov, aby "nevenovali pozornosť ničomu, čo by som možno povedal verejne na adresu mierového riešenia."
Tento vzorec rozporov vyvoláva dôležitú otázku: Čomu by mal veriť outsider?, šepotom alebo výkrikom? Mierne túto otázku upresníme: ktorá z týchto dvoch úrovní diskusie, súkromná alebo verejná, poskytuje lepšie vodítko k politike? Ktorá predvída kroky spoľahlivejšie?
Prehľad historických záznamov nás o odpovedi nenecháva na pochybách: Verejné výroky zavážia viac ako súkromná komunikácia. Žiadna z nich neposkytuje spoľahlivý návod, pretože politici klamú na verejnosti aj v súkromí, ale podľa verejnej môžeme predvídať kroky spoľahlivejšie než podľa súkromnej. Mrmľanie od ucha k uchu by mohlo celkom dobre odrážať osobné názory politika, ale rétorika je operatívnejšia. Inými slovami, nech si už Nuri myslí čokoľvek, Iračania zachovávajú voči Izraelu trvalo nepriateľský postoj. Abdel Nasser viedol proti Izraelu vojnu trikrát. Arabskí vodcovia pracovali pre palestínsky štát, nezávisle na tom, čo môžu cítiť vo svojich srdciach. Ak by boli operatívne vyjadrené názory so západnými predstaviteľmi tête-à-têtes, bol by arabsko-izraelský konflikt už dávno vyriešený.
Znalci prikladajú veľkú hodnotu exkluzívnym a dôverným rozhovorom s vodcami v štýle konverzácie "jeden s druhým". Ak ale chcete pochopiť politikov z Blízkeho východu, je lepšie prečítať si noviny a počúvať rádio, ako rozhovory politikov v súkromí. Privilegované informácie majú tendenciu uvádzať do omylu; ako uvádza spústa ľudí. Toto pravidlo prístupu, založeného na skúsenosti vysvetľuje, prečo vzdialení pozorovatelia omnoho častejšie idú k jadru veci, namiesto ťažšej cesty s diplomatmi a novinármi.
