Prečo sa turecká vláda správa tak agresívne voči Assadovmu režimu v Sýrii?
Možno premiér Recep Tayyip Erdoğan dúfa, že útočenie delostreleckými granátmi na Sýriu pomôže satelitnej vláde dostať sa k moci v Damašku. Možno očakáva, že vyslanie tureckého vojenského lietadla do vzdušného priestoru Sýrie alebo prinútenie sýrskeho civilného lietadla k pristátiu na jeho ceste z Ruska mu získa podporu Západu a privedie ho do NATO. Môže to znamenať aj veľké odvracanie pozornosti od vnútornej hospodárskej krízy zapríčinenej až príliš veľkým možstvom pôžičiek.
 Erdoğan a Assad v šťastnejšom období. |
Erdoğanov postup zodpovedá kontextu siahajúcemu pol storočia naspäť. Počas Studenej vojny držala Ankara s Washingtonom ako člen NATO, zatiaľ čo Damašok slúžil Moskve ako Kuba Blízkeho východu, ako spoľahlivá klenba závislého štátu. Turecko-sýrske vzťahy však majú aj lokálne zdroje, medzi ktoré patria hraničné spory, nezhody kvôli vodným zdrojom, a sýrska podpora kurdskej teroristickej skupiny PKK (Strana kurdských pracujúcich). Obidva štáty sa dostali na pokraj vojny v roku 1998, keď ozbrojený konflikt odvrátila príhodná kapitulácia Assadovej vlády.
Nová éra sa začala v novembri 2002, keď Erdoğanova AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja), ktorá je šikovnou islamistickou stranou, vyhýbajúcou sa terorizmu a deklamuje globálny kalifát, nahradila strany pravého stredu a ľavice, ktoré tak dlho ovládali Ankaru. Kompetentným vládnutím a dohliadaním na ekonomický boom vzrástol podiel voličov AKP z jednej tretiny v roku 2002 v roku 2011 na polovicu. Bola to cesta k dosiahnutiu predpokladaného Erdoğanovho cieľa – odčiniť Atatürkovu revolúciu a priniesť do Turecka šariu.
 Tureckí a sýrski vládni ministri sa stretli v roku 2009 na hraničnom prechode a symbolicky odstránili hranicu medzi obidvomi svojimi krajinami. |
Tieto plány sa začali rozpadávať v januári 2011, keď sa sýrsky ľud prebudil zo štyridsiatich rokov Assadovho despotizmu a začal sa búriť, najprv nenásilne, potom s použitím násilia, v snahe zvrhnúť svojho tyrana. Erdoğan spočiatku ponúkol Assadovi konštruktívnu politickú radu, ktorú však neskôr zamietol v prospech násilnej represie. V odpovedi na to Erdoğan, podporujúci sunnitov, emocionálne odsúdil aláwistického Assada a začal pomáhať sunnitským povstaleckým silám. Keď sa konflikt stával stále viac nemilostrdným, sektári a islamisti sa stávali súčasťou sunnitsko-alawitskej vojny s počtom 30 000 mŕtvych, mnohokrár boli zranení, a ešte viackrát vysídlení, sa turecké útočisko a podpora stali pre povstalcov nepostrádateľné.
To, čo sa spočiatku zdalo byť Erdoğanovým majstrovským ťahom, sa zmenilo na prvý hlavný chybný krok. Prapodivné konšpiračné teórie, ktoré využíval pri uväznení a desení vojenského vedenia ho zanechali bez akejkoľvek účinnej bojovej sily. Nevítaní sýrski utečenci sa hrnuli do tureckých pohraničných miest a ďalej. Turkovia v obrovskej miere oponovali proti vojnovej politike proti Sýrii, obzvlášť silný odpor prichádzal od alevitov, náboženskej skupiny, ktorá tvorí 15-20 percent tureckého obyvateľstva, títo sa odlišujú od sýrskych alawitov, ale zdieľajú s nimi spoločné šiítske dedičstvo. Assad sa pomstil oživením podpory strany PKK, jej eskalácia násilia vytvára pre Erdoğana obrovský domáci problém. Kurdovia – ktorí prišli o svoju šancu po tom, ako bol Blízky východ rozdelený po Prvej svetovej vojne – môžu byť víťazmi v súčasnom vojnovom stave; po prvýkrát je možné predstaviť si obrysy kurdského štátu skladajúceho sa z Turkov, Sýrčanov, Iračanov a dokonca Iránčanov.
Damašok má stále veľkého patróna v Moskve, kde vláda Vladimíra Putina ponúka svoju pomoc prostredníctvom výzbroje a vetovania OSN. Okrem toho Assad ťaží zo štedrej brutálnej iránskej podpory, ktorá pokračuje napriek hlbokým ekonomickým problémom mulláhovho režimu. Naopak, Ankara môže formálne naďalej patriť k NATO a tešiť sa teoretickému privilégiu svojho slávneho Článku 5, ktorý sľubuje, že vojenský útok na jednu členskú krajinu bude viesť k "takým akciám, ako …nevyhnutným, vrátane použitia ozbrojenej sily," ale ťažké váhy NATO neprejavujú žiadny záujem o intervenciu v Sýrii.
 Ruský veľvyslanec Vitalij Churkin vetuje návrh rezolúcie Rady bezpečnosti OSN. |
Dekáda úspechu stúpla Erdoğanovi do hlavy, zlákala ho do sýrskeho nešťastia, čo by mohlo ohroziť jeho poularitu. Mohol by sa však poučiť zo svojich chýb a revidovať svoju politiku, ale ankarský padišah zdvojnásobuje svoj džihád proti Assadovmu režimu, tvrdo usiluje o jeho kolaps a svoju spásu.
Aby som odpovedal na svoju úvodnú otázku: Turecká bojachtivosť je predovšetkým výsledkom ambícií a ega jedného človeka. Západné štáty by mali zostať úplne mimo a nechať ho spadnúť do vlastnej pasce.
