Sýrska vláda v záujme udržania si moci vyvíja zúfalé a kruté úsilie, preto sa žiadosti o vojenskú intervenciu, viac či menej v podobe líbyjského modelu, stávajú naliehavejšími. Isteže, takýto postup je morálne atraktívny. Budú sa však západné štáty riadiť takýmito zámermi? Neverím tomu.
Tieto výzvy k akcii možno rozdeliť do troch hlavných kategórií: sunnitskí moslimovia si robia starosti o spoluvercov, univerzálni humanisti chcú zastaviť mučenie a vraždenie, a geopolitici sa obávajú dopadov prebiehajúceho konfliktu. S prvými dvoma motívami sa možno vysporiadať pomerne ľahko. Ak sa rozhodnú sunnitské vlády – najmä turecká vláda, vláda Saudskej Arábie a Kataru – k zásahu proti Alawisovi v prospech svojich sunnitských druhov, je to ich prioritou, ale západné štáty si v danej situácii nerobia obavy.
 Kto bol zodpovedný za masaker v sýrskom meste Húla 25. - 26. mája? Záber ukazuje hromadný pohreb obetí. |
Humanisti vo všeobecnosti zápasia s problémami pravdivosti, realizovateľnosti a dôsledkov. Povstalci proti režimu, ktorí vyhrávajú na bojovom poli, sa javia ako zodpovední za minimálne niektoré zverstvá. Západní voliči nemôžu akceptovať "krv a poklad", ktorý by si vyžadovala humanitárna intervencia. Musí uspieť rýchlo, povedzme v priebehu roka. Následnícka vláda môže (ako tomu bolo v prípade Líbye) dopadnúť dokonca horšie než existujúci totalitárizmus. Spoločne predstavujú tieto faktory presvedčivý argument proti humanitárnej intervencii.
Záujmy zahraničnej politiky by mali mať prednosť, pretože Západniari nie sú až takí silní a bezpeční, aby mohli pozerať len na Sýriu a robiť si obavy o Sýrčanov; namiesto toho musia vnímať krajinu strategicky, dávať prioritu svojej vlastnej bezpečnosti.
 Asma a Bashar al-Assád v šťastnejších časoch. |
Robert Satloff z Inštitútu pre politiku Blízkeho východu vo Washingtone (Washington Institute for Near Eastern Policy) v The New Republic užitočne sumarizuje, prečo predstavuje sýrska občianska vojna nebezpečenstvo pre záujmy Spojených štátov: Assádov režim by mohol stratiť kontrolu nad svojím chemickým a biologickým arzenálom; mohol by obnoviť vzburu PKK proti Ankare; regionalizovať konflikt tým, že by vyvíjal tlak na svoje palestínske obyvateľstvo pozdĺž jordánskych, libanonských a izraelských hraníc; a bojovať s libanonskými sunnitmi a znovu rozpútať libanonskú občiansku vojnu. V odpovedi na to by sunnitskí džihádistickí bojovníci mohli uvrhnúť Sýriu do globálneho zväzku násilného islamistického terorizmu – ohraničujúceho NATO a Izrael. A nakoniec, obáva sa Satloff, by vleklý konflikt poskytol islamistom väčšie možnosti než taký, ktorý sa ukončí rýchlo.
 Jordánsky vodca saláfistov Abou Mohamad Tahawi považuje alawistov a šiítov – nie Izraelčanov – za najväčšiu hrozbu pre sunnitov. |
V tomto čase to prebieha proti záujmom Západu: aj keby sa sýrsky konflikt ihneď ukončil, nepredpokladám takmer žiadne vyhliadky na to, že by vznikla multietnická a multikonfesionálna vláda. Skôr či neskôr, po tom, ako Assád a jeho nádherná manželka opustili tábor, prevezmú pravdepodobne moc islamisti, sunniti sa budú chcieť pomstiť a regionálne napätie vovnútri Sýrie sa ukončí.
Rovnako aj zvrhnutie Assádovho režimu neznamená náhly koniec občianskej vojny v Sýrii. Je pravdepodobnejšie, že Assádov pád povedie k alawistickým a ďalším Iránom podporovaným prvkom odporujúcim novej vláde. A navyše, ako poukazuje Gary Gambill, vojenské zapojenie sa Západu by mohlo povzbudiť opozíciu voči novej vláde a predĺžiť boj. Nakoniec (ako tomu bolo predtým v prípade Iraku), vleklý konflikt v Sýrii poskytuje niektoré geopolitické výhody:
- Znižuje šance Damašku na začatie vojny s Izraelom alebo opätovnú okupáciu Libanonu.
- Zvyšuje šance na to, aby Iránčania, žijúci v područí mulláhov, ktorí sú Assádovým kľúčovým spojencom, získali inšpiráciu zo sýrskeho povstania a podobným spôsobom sa vzbúrili proti svojim vládcom.
- Podnieti väčší hnev sunnitských Arabov v Teheráne, najmä preto, že Iránska islamská republika poskytuje zbrane, finančné prostriedky a technológiu na pomoc utláčaným Sýrčanom.
- Zmierňuje tlak na nemoslimov: svedčí to o novom myslení, jordánsky vodca saláfistov Abou Mohamad Tahawi nedávno vyhlásil, že "Aláwistická a šiítska koalícia v súčasnosti predstavuje pre sunnitov najväčšiu hrozbu, dokonca väčšiu než Izraelčania."
- Podnecuje zlosť Blízkeho východu voči Moskve a Beijingu (Peking) pre podporu Assádovho režimu.
Nasvedčuje to tomu, že záujmy Západu sa vyhýbajú sýrskemu marastu.
