"Kedysi vyzretou a rozpadávajúcou sa, vzdialenou civilizáciou Arabov sa dnes preháňa osviežujúci vietor zmien. Plodný druh neusporiadanosti nahrádza staré, pevné modely života." Tieto slová, znejúce v súčasnosti, boli publikované v roku 1962, v skvostnej, 160 stranovej knihe plnej obrázkov s názvom The Arab World (Arabský svet).
 Vydavatelia magazínu Life sú producentami knihy "The Arab World." |
The Arab World dôrazne reprezentuje artefakt z inej éry; hoci Stewart nie veľmi prikrášľuje svoju sledovanú problematiku, ponúka mierny, transparentný a patronizujúci prístup, ktorý by umlčal aj tých najviac eufemistických dnešných spisovateľov. Napríklad hovorí, že návštevníci do arabsky hovoriacich krajín zo Západu vstupujú do "ríše Aladdina a Ali Babu. Ľudia si ho pamätajú kvôli jeho ilustrovanej Biblii ." Vo veku al-Kájdy sa môžete stretnúť s trochou takejto sentimentaliry.
Omnoho zaujímavejšie je, že kniha demonštruje, ako ľahko si môže prominentný analytik nesprávne vyložiť takýto kompletný obraz.
Ako napovedá sám názov, jedna z tém sa týka existencie jedného arabského národa od Maroka po Irak, národa natoľko zviazaného tradíciou, až sa Stewart uchyľuje k analógii so zvieratami: "Arabi majú osobitú spoločnú kultúru, ktorú nemôžu nikdy odhodiť tak, ako môže kolibrík zmeniť svoj spôsob hniezdenia na taký, aký má drozd." Stewart ignoruje zlyhané snahy Arabov o zjednotenie svojich krajín, a predpovedá, že "nech sa stane čokoľvek, tlaky na [arabskú] úniu zostanú." Sotva: Tento tlak zanikol krátko po roku 1962 a dlho zostal nefunkčným, pretože vychádza z krátkozrakej premisy, že arabská reč samotná ako taká definuje národ, ignorujúc históriu a geografiu.
Jeho druhá téma sa týka islamu. Stewart píše, že táto "prostá" viera pozdvihla humanitu "k novým výšinám" a že nie je "pacifistická, ale jej kľúčovým slovom bolo salaam, alebo mier." Islam nazýva "tolerantnou vierou" a opisuje Arabov historicky ako "tolerantných dobyvateľov" a "tolerantných zvrchovaných pánov." Moslimovia jednali so židmi a kresťanmi "tolerantným" spôsobom. V skutočnosti tu stojí, "Arabská tolerancia sa rozšírila na kultúru." Všetka táto tolerancia nabáda Stewarta ľahkovážne, ale nemúdro k tomu, aby odmietal prejavy islamizmu, ktoré, ako hovorí, "majú staromódnu atmosféru a málo príťažlivosti pre mladých." Stručne povedané je Stewart v otázkach islamskej nadradenosti bezradný, od jej počiatkov až po modernú dobu.
 Upútavka na knihu: "Párty v levantínskom štýle, usporiadaná arabským biznismenom – milionárom, libanonská tanečnica Kawakib predvádza tradičný brušný tanec. Kawakib tancovala, a hostia pritom tancovali a spievali." |
Tretia téma sa týka arabských tendencií smerujúcich k modernizácii: "Jedným z prekvapení 20. storočia bol spôsob, akým arabskí moslimovia akceptovali zmeny a moderný svet." S výnimkou Saudskej Arábie a Jemenu všade zisťuje, že "Arabský modernizmus je hmatateľnou, viditeľnou, počuteľnou silou." (Teda "osviežujúci vietor zmeny" v mojej prvej vete.) Jeho krátkozrakosť týkajúca sa žien vedie k ohromujúcemu čítaniu: "Hárem a jeho psychologické piliere boli zničené 20. storočím." "V ekonomických záležitostiach, … sú ženy takmer rovné mužom." Vidí to, čo vidieť chce, nerušený realitou.
 Upútavka na knihu: "Prívetiví učenci patriaci k moslimskej šiítskej sekte sa prechádzajú po nádvorí svojej svätyne v irackom Najafe, ďalší sa modlia, meditujú, alebo dokonca spia." |
Pokračujúc v tejto téme divoko vyzerajúceho optimizmu identifikuje Stewart arabsky hovoriacich občanov, ako uvoľňujúcich starodávne formy, rozhodnutých "zničiť staré stereotypy." Píše o siedmom storočí tak, ako by sa to dnes nikto neodvážil, špeciálne nie po zlyhaní irackých ambícií Georga W. Busha a Líbyjskej eskapáde Baracka Obamu: "Prví štyria kalifovia boli natoľko demokratickí, ako bol William Gladstone v Británii, a viac menej aj Thomas Jefferson v Amerike." Stewart dokonca vyhlasuje, že "Arabská civilizácia je časťou západnej a nie východnej kultúry," čokoľvek to už môže znamenať.
 Upútavka na knihu: "Kráľ Saud zo Saudskej Arábie prechádza po uvítacom koberci skladajúcom sa z drahých perzských kobercov vo svojom cadillacu a vstupuje na terasu kráľovského paláca." |
Mimochodom, takýmto tajomným bol islam pred päťdesiatimi rokmi, dvadsiatka vysoko oceňovaných pracovníkov magazínu Life uvedených ako vydavateľský kolektív uviedla v popise jedného z obrázkov chybnú informáciu, že islamská púť k svätému miestu "sa koná každý rok na jar." (Púť hajj sa v kalendári posúva, vždy o 10 alebo 11 dní skôr, než tomu bolo rok predtým.)
Chyby jedného z predchodcov majú zahanbujúci účinok. Analytik akým som ja verí, že nebude natoľko nechápavý ako Desmond Stewart a Life, a nebude vyobrazený s odstupom času tak zle. A rozhodne som študoval históriu s nádejou, že získam širšiu víziu a tak nebudem obmedzovaný súčasnými predpokladmi. Povedzte mi, ako to robím, v roku 2062.
