Ukončenie palestínskeho "Práva na návrat"

V období rokov 1967 až 1993 získalo právo na život v Izraeli po sobáši s izraelskými Arabmi (ktorí tvorili takmer jednu pätinu izraelskej populácie) a izraelské občianstvo len zopár stoviek Palestínčanov zo Západného brehu alebo Pásma Gazy. Tento úzky pramienok sa zmenil na rieku po tom, ako Dohoda z Oslo ustanovila menej známe opätovné zjednotenie rodín: 137 000 občanov Palestínskej autonómie (PA) presídlilo v rokoch 1994-2002 do Izraela, niektorí z nich boli buď podvodnými, alebo polygamnými manželstvami.

Budova izraelského Najvyššieho súdu v Jeruzaleme.

Izrael má dva hlavné dôvody na obavy z tejto nekontrolovanej imigrácie. Po prvé, predstavuje bezpečnostné riziko. Yuval Diskin, šéf bezpečnostnej služby Shin Bet v roku 2005 uviedol, že z 225 izraelských Arabov, ktorí sa podieľali na teroristických činoch proti Izraelu bolo 25, čiže 11 percent tých, ktorí prišli do Izraela legálne, po ustanovení zjednotenia rodín. Zabili 19 Izraelčanov a 83 ich zranili; najznámejší, Shadi Tubasi, samovražedný atentátnik uskutočnil bombový útok na reštauráciu Matza v Haife v roku v zastúpení organizácie Hamas, pričom zabil 15 osôb.

Po druhé, slúžia to ako ľstivá forma palestínskeho "práva na návrat," a tým podkopáva židovskú povahu Izraela. Tých 137 000 nových občanov predstavuje asi 2 percentá izraelskej populácie, čo nie je malý počet. Súčasný minister Yuval Steinitz postrehol v roku 2003 v palestínskom povzbudzovaní ku zjednocovaniu rodín "úmyselnú stratégiu" zameranú na zvýšenie počtu Palestínčanov v Izraeli a podkopanie jeho židovského charakteru. Najvyšší palestínsky vyjednávač Ahmed Qurei neskôr tieto obavy potvrdil: "Ak bude Izrael naďalej odmietať naše návrhy týkajúce sa hraníc [palestínskeho štátu] mohli by sme požadovať izraelské občianstvo."

V odpovedi na tieto dve nebezpečenstvá prijal izraelský parlament v júli 2003 "Zákon o občianstve a vstupe do Izraela." Zákon zakazuje členom palestínskych rodín automatické získanie trvalého bydliska či občianstva, s dočasnými a obmedzenými výnimkami požadujúcimi, aby minister vnútra potvrdil, že sa "identifikovali s Izraelom", alebo sú nápomocní iným spôsobom. Vo svetle rozličnej kritiky potom premiér Ariel Sharon v roku 2005 vyhlásil, že "Štát Izrael má všetky práva na udržanie si a ochranu svojho židovského charakteru, a to i v prípade, že by to malo vplyv na jeho občiansku politiku."

Winston Churchill v roku 1939.

Podľa právničky Sawsan Zaher, ktorá mala voči zákonu výhrady, bolo schválených len 33 z 3 000 žiadostí o výnimku. Izrael zďaleka nie je jediným v prijímaní prísnejších požiadaviek týkajúcich sa zjednocovania rodín: Napríklad Dánsko má zavedené takéto opatrenia už desať rokov, s výnimkou (okrem iných) izraelského manžela z krajiny, podobne ako Holandsko a Rakúsko.

Minulý týždeň potvrdil izraelský Najvyšší súd 6 ku 5 hlasom tento význačný zákon s trvalou platnosťou. Potvrdil práva osôb na uzavretie manželstva, ale zamietol, aby sa to vzťahovalo na priznanie práva na trvalé bydlisko. Vymenovaný predseda súdu Asher Dan Grunis podľa názoru väčiny napísal: "Ľudské práva nie sú predpisom na národnú samovraždu."

Tento vzor palestínskej emigrácie smerom k židom siaha späť až k roku 1882, keď začali európski židia svoju aliyah (židovský názov pre "výstup," znamenajúcu imigráciu do krajiny Izrael). Napríklad v roku 1939 Winston Churchill poznamenal, ako židovská emigrácia do Palestíny stimulovala podobnú arabskú imigráciu: "Čím viac boli Arabi prenasledovaní, tým viac prúdili v zástupoch do krajiny a ich počet sa rozmnožoval, až kým ich počet obyvateľstva vzrástol."

Stručne povedané, nemusíte byť židom, aby ste mali úžitok z vysokej životnej úrovne sionistov a spoločnosti, dodržiavajúcej zákony. Jedna z odborníčok v tejto oblasti, Joan Peters, odhaduje, že obojsmerná židovská a arabská emigrácia "minimálne rovnakej proporcie" sa uskutočnila v období rokov 1893 až 1948. Nie je na tom nič prekvapujúce: iní moderní Európania, ktorí sa usadili v oblastiach s malou populáciou (myslí sa tým Austrália alebo Afrika) tiež vytvorili spoločnosti, ktoré priťahovali domorodé obyvateľstvo.

Pochod homosexuálov, Tel Aviv, 2010: koľko je medzi nimi Palestínčanov?

Tento vzor palestínskej aliyah pokračoval až do zrodenia sa Izraela. Môžu byť anti-sionistami, ale sú hospodárskymi migrantmi, politickými disidentmi, homosexuálmi, informátormi, a úplne obyčajnými hlasmi ľudu so svojimi stopami, dávajúcimi prednosť výnimočnému modernému a liberálnemu štátu na Blízkom východe pred špinavými brlohmi Palestínskej autonómie a Hamasu. A všimnite si, ako málo izraelských Arabov sa presídlilo na Západný breh alebo do Pásma Gazy, aby tam žili so svojimi partnermi, hoci im v tom nebránia žiadne právne prekážky.

Rozhodnutie Najvyššieho súdu má významné dlhodobé dôsledky. Ako uvádza Eli Hazan v Israel Hayom, "Súd ustanovil de jure, ale aj de facto, že štát Izrael je židovským štátom, a tým uzavrel roky trvajúce spory." Uzavretie zadných dvierok "práva na návrat" zabezpečuje Izraelu sionistickú identitu a budúcnosť.