Daniel Pipes: Pred jedenástimi mesiacmi, presne na deň, prišiel motýlí efekt v malom tuniskom mestečku, ktoré má 40 000 obyvateľov, keď policajtka udrela predavača ovocia. Potom prišlo v priebehu troch mesiacov k zvrhnutiu troch tyranov a dvaja ďalší, sýrsky a jemenský sú ohrození. Úplne nečakane. S dovolením nášho moderátora preskočím korene [prevratných zmien v roku 2011] a spôsob, akým sa to deje a čo to znamená pre Blízky východ; [namiesto toho sa chcem] sústrediť na americkú politiku.
Naša politika voči týmto prevratným zmenám bola a je prinajmenej nekonzistentná. Aplaudovali sme rezignácii Husního Mubaraka v Egypte a spokojne sedeli, keď Saudovia potlačili povstanie v Bahraine. Použili sme vojenskú silu v Líbyi; neurobili sme nič podobné v Sýrii.
Táto nekonzistentnosť odráža viac než len priznanie amatérstva, krátkozrakosti a nekompetentnosti Obamovej administratívy. Zachádza to hlbšie. Spôsob, akým sa americká zahraničná politika správa voči Blízkemu východu sa stáva hlavolamom. Ako som uviedol v jednom zo svojich posledných článkov, sme bez priateľov na Blízkom východe. Máme málo spojencov.
A hlavolamom je: despotovia, ku ktorým nemôžeme my ako Američania cítiť sympatiu, pod vládou ktorých by sme my nikdy nechceli žiť, ktorí nastoľujú vojenský poriadok zabezpečovaný brutálnymi výzvednými službami — despotovia sú učenliví, bez akýchkoľvek svetových ambícií. Chcú sa tešiť z dobrého života. Chcú, aby na ich narodeninové párty prichádzali s nimi oslavovať slávni hollywoodski herci a herečky. Vo svojich záhradách chcú ako domáce zvieratá chovať tigre. Chcú mať tie najlepšie veci, ktoré môže ponúknuť Paríž.
Nie sú pre nás hrozbou. Zvyčajne — existujú výnimky — ale zvyčajne nie sú pre nás hrozbou. Aby mali dobrý život, utláčajú milióny ľudí. Je to pre nás strašné, ale nie je to pre nás hrozbou.
Zatiaľ čo, v kontraste, demokrati — ľudia, s ktorými prirodzene cítime — sú v skutočnosti našimi najhoršími nepriateľmi. Práve sme počuli o Tunisku a Egypte — a podobné uvidíme aj inde. Je to tak od roku 1991 a volieb v Alžírsku. Kamkoľvek sa pozriete, sú to islamisti, ľudia, ktorí sú voči nám najviac nepriateľskí, ktorí predstavujú utopistickú idealistickú víziu budúcnosti, ktorí nasledujú v rade po fašistoch a komunistoch, a pokúšajú sa o stvorenie nového človeka.
Sú to islamisti, ktorí sú populárni, organizovaní, ktorí dosiahli niečo, čo rezonuje v moslimskej populácii, ktorí majú peniaze, ktorí zasvätili kádre, ktorí majú roky, ak nie desaťročia skúseností, sú súčasťou medzinárodnej siete, ktorí majú odlišné spôsoby uchvátenia moci — v niektorých prípadoch cez NATO,v niektorých prípadoch cez volebné urny — napríklad v Turecku — v niektorých prípadoch revolúciou, ako v Iráne; a v niektorých prípadoch vojenským štátnym prevratom, ako v Sudáne. Existuje mnoho odlišných spôsobov, ako získať moc. Ale demokracia je dôležitým spôsobom. A zistili sme, že dosiahli pluralitu, ak nie majoritu, v jednej krajine za druhou. Pretože niečo symbolizujú — integritu a víziu budúcnosti.
Takže toto je hlavolamom. Ľudmi, s ktorými by sme mohli spolupracovať, pohŕdame. Ľudia, ktorých obdivujeme, sú k nám nepriateľskí. [Toto] spôsobuje, že je veľmi ťažké prijať politiku. Chcem navrhnúť tri línie politiky.
Po prvé, vždy oponovať islamistom, otvorene a jasne. Vždy. Všade. (Aplauz) Aj ak sa dostanú k moci legitímnym spôsobom, ako v Turecku. Možno ste zaznamenali, ako náš prezident len pred týždňom objal ich premiéra. Nerobte to. (Smiech) Takže, je to jednoduché. Vždy proti islamistom.
Po druhé, vždy podporovať tých niekoľko jasných vyjadrení— mať tendenciu byť mladý, moderný, liberálny, podporovať sekulárne prvky, ktoré sú s nami, ktoré poznáme omnoho lepšie teraz, než keď existovali pred rokom. Námestie Tahrír je ich symbolom. Existujú. Nemajú však šancu dostať sa k moci. Nemobilizujú masy, nemajú pod kontrolou bajonety. Možno sa jedného dňa stanú našimi partnermi. Ale nie kdekoľvek — v blízkej budúcnosti, prinajmenej v — s výnimkou Iránu, kde možno získajú moc. Ale vo všeobecnosti, pomôžme im. Urobme ich životy lepšími, oslavujme ich, pvzbudzujme ich, bez očakávania toho, že získajú moc.
A nakoniec to najťažšie, samotní despotovia. Budeme s nimi pracovať, vzdelávať ich. Nikdy nebudú našimi priateľmi. Ale Západ ako celok, nielen Spojené štáty, môžu na nich pracovať, aby ich vzdelali. Nie je to vzrušujúca politika, ani atraktívna politika, je to však politika realistická. Keď by sme strávili posledných 30 rokov postrkovaním a tlačením Mubaraka, mohol by v roku 2011 skončiť na úplne odlišnom mieste, než bol. Ale neurobili sme to. Boli tu neurčité snahy o zlepšenie egyptského režimu, ale zostal vojenskou diktatúrou, policajným štátom. A my sme ticho sedeli a akceptovali to.
Takže, myslím, že pri obmedzenom spôsobe — vždy oponovať islamistom, vždy pomáhať našim priateľom, liberálnym sekularistom; a premysleným, opatrným a vyváženým spôsobom tlačiť despotov správnym smerom — môžeme mať konzistentnú, a možno dokonca úspešnú politiku voči Blízkemu východu. (Aplauz)
Otázka: Prečo pozývame [na Západ] mnohých ľudí, ktorí prisahali, že nás porazia? Myslím si, že je snáď naivné myslieť si, že to nie je úmyselné. Je to snáď snaha dovoliť podkopanie základov západnej civilizácie.
Daniel Pipes: Myslím, že príčinou je — že ľavica je vo svojich základoch kritická k tomu, čím je západná civilizácia. A čím viac vľavo pôjdete, tým je kritickejšia, Islamisti sú kritickí k západnej civilizácii. Sú kritickí už od odlišného základného uhla pohľadu a kvôli odlišným príčinám a odlišným cieľom. V dnešných dňoch sú však vojskom pre ľavicu.
Otázka: Existuje niečo, čo môžu Spojené štáty v súčasnej dobe urobiť, aby zabránili tomu, aby v Egypte prevzalo moc Moslimské bratstvo a stal sa ďalšou teokraciou, podobne ako Irán?
Daniel Pipes: Čo môžu urobiť Spojené štáty, aby zabránili islamistom prevziať moc v Egypte? Myslím, že v skutočnosti toho nemôžeme urobiť veľa.
Ako ja chápem Egypt, v roku 1952 tam bola revolúcia so zvrhnutím konštitučnej monarchie a prišli vojaci. Najprv do roku 1954 Naguib, potom Abdul Násir do roku 1970, Sadat do roku 1981, Mubarak do roku 2011. A teraz, dámy a páni, je, Mohamed Hussein Tantawi novým vládcom Egypta. Možno nenazýva sám seba prezidentom — je len poľným maršálom, vodcom Najvyššej rady ozbrojených síl, a ministrom obrany — ale je vládcom Egypta.
V širších súvislostiach egyptská armáda, ktorá vládne už takmer 60 rokov, je vládcom Egypta. Ako som už naznačil, majú dobrý život. Byť plukovníkom v egyptskej armáde znamená byť veľmi šťastným človekom. Váš život je dobrým životom. Egyptská armáda kontroluje podstatnú časť egyptsej ekonomiky, počnúc výrobou toaletného papiera po výrobu zbraní. Armáda sa snaží zostať pri moci. Práve dnes bol v New York Times článok o tom, ako sa snaží armáda zostať pri moci, a ako v záujme toho manévruje.
Prezident, ktokoľvek to bude, nebude bezvýznamnou figúrkou, ale ani určujúcou postavou. Bude pomáhať určovať rozpočet pre školstvo, a ktorú cestu bude potrebné dať do poriadku, a ďalšie takéto nie nedôležité úlohy. Ale nebude vládcom Egypta.
Jedinou výzvou pre armádu sú islamisti v armáde a vojsku. Budú úspešní? Bude armáda pevná proti Moslimskému bratstvu alebo nie? Nie je taká, akou bola turecká armáda — pevné, jasné jadro dôstojníkov proti islamistom. Jedna anekdota z Turecka: podával sa alkohol [v dôstojníckej jedálni]. Ak nevypijete svoje víno, budete musieť odísť z vojenských služieb. Aspoň to bol dôvod. V Egypte to tak nie je. Sú tam islamisti [v armáde]. A Anwara Sadata zavraždili islamisti z radov armády.
Nemôžem vám zaručiť, že sa chystajú zostať mimo. To je však kľúčom. Nemyslím si, že je to vecou americkej politiky, Je to interný, vojenský, občiansky vzťah. Je interný, pokiaľ ide o armádu. A všetko, čo môžeme urobiť, je pozorovať a dívať sa, ako sa armáde darí zabrániť islamistom, aby presakovali do dôstojníckych zborov a stali sa v nich dôležitou silou.
Otázka: Čo si myslíte, že by sme mali urobiť v budúcnosti?
Daniel Pipes: Pomôcť iránskej opozícii zvrhnúť mulahov. (Aplauz)
Otázka; To, čo sme videli, a čo vzbudzovalo stále väčšie starosti bolo, ako sa niekto ako Grover Norquist votrel hlboko do Republikánskej strany.
Daniel Pipes: Čo [urobiť] s Groverom Norquistom? Well, Grover Norquist si zvykol chodiť na tento míting; Grover Norquist už viac nechodí na tento míting. Pretože Frank Gaffney uverejnil vo FrontPage Magazine článok o jeho odhalení. (Aplauz) V širších súvislostiach si myslím, že skutočnosť, že to, že Grover Norquist podporuje islamistov, nie je v konzervatívnych kruhoch populárna, je symbolická. Je dôležitou figúrou. Mal však veľmi malú trakciu. Existuje len hŕstka konzervatívcov, ktorí sa zhodnú s Groverom Norquistom. A je to anomáliou, nie je to niečo, čo by prebrala Republikánska strana. Pozrite si napríklad republikánskych kandidátov na prezidenta. Žiadny z nich, v žiadnom prípade, neodzrkadľuje jeho názory. Prial by som si, aby sa zmenil, prial by som si, aby za to zaplatil vo svojej kariére. To, že sem prišiel, určite nebolo platením za to, čo urobil. Nemyslím si však, že by to predstavovalo veľké nebezpečenstvo.
