Arabistickí snobi

Je znalosť arabčiny nevyhnutná na to, ak sa píše o Araboch alebo sa k nim vytvára politika? Áno, niektorí z tých, ktorí sa túto reč naučili, známi ako arabisti, vyjadrujú pohŕdanie.

Arabčina stúpla Antonymu Sullivanovi do hlavy.

Antony T. Sullivan napríklad presadzuje svoj názor v časopise Historically Speaking. Kritizuje článok "The Military Roots of Islam" (Vojenské korene islamu), ktorý uverejnili dvaja ne-arabisti, George Nafziger a Mark Walton, slovami: "Ako niekto, kto verí, že znalosť cudzieho jazyka a presné prevedenie cudzích slov a pojmov do angličtiny sú dôležité," – všimnite si Sullivanovo naduté sebavedomie – "Musím vyjadriť značné sklamanie týmto článkom." A akej zničujúcej chyby sa títo autori dopustili, a podkopali tak svoje tvrdenia? Nepochopili džihád (islamskú svätú vojnu)? Nie, niečo omnoho horšie:

Najviac do neba volajúce je, že autori sa viackrát zmieňujú o smere, v ktorom sa moslimovia obracajú pri modlidbách, ako o qilbah. To nie je správne: Nafziger a Walton zamieňajú druhú a tretiu spoluhlásku arabského slova (koreň: qaaf-baa-laam). Správne slovo je qibla (prízvuk na prvej slabike), a v angličtine je toto slovo väčšinou uvádzané s hláskovaním. Metóda prekladu doporučovaná časopisom International Journal of Middle East Studies, ktorý je vedúcim americkým odborným časopisom venovaným tejto oblasti, zastáva názor, že nie je dôvod na to, aby sa k poslednému písmenu (taa marbuuta) pridávalo "h" k slovám, ako je qibla.

Sullivan na záver uvádza ešte pompéznejšiu poznámku: "Je nešťastím, že sa tí, ktorí neovládajú dobre arabčinu, rozhodnú písať o témach, ktoré si vyžadujú lingvistickú kompetentnosť. Toto všetko je ale nanešťastie v časoch, v ktorých žijeme, veľmi časté.

Juan Cole "je vládcom" jazykov a zlej politiky.

Nafziger-Walton však správne chápu, že táto vojna je "principiálnym procesom, ktorým sa islam šíri po celom svete," zatiaľ čo Sullivan, napriek svojej dôvernej oboznámenosti s taa marbuutas propaguje islamistickú dezinformáciu ("terorizmus a džihád nie sú identickými dvojičkami, ale historickými nepriateľmi"). Jeho chyba spadá do širšieho arabistického podvodu, ktorý skrýva pravý význam džihádu a predstiera, že znamená sebazdokonaľovanie, a nie ofenzívnu vojnu.

Juan Cole, profesor na University of Michigan, poskytuje ďalší barvistý príklad arabistického snobizmu. Vo svojom oficiálnom životopise uvádza, že "ovláda arabčinu, perzštinu a urdu, a číta trochu v tureckom jazyku." Je absurdné, že tvrdí, že americké problémy v Iraku sú výsledkom nedostatočnej znalosti arabského jazyka: "videli sme všetkých súčasných expertov na Blízky východ, ktorí nevedeli arabsky a nikdy nežili v arabskom svete, a niekedy aj dokonca medzi tými, ktorí sa predvádzali ako informované zdroje."

Jeho vychvaľované znalosti mnohých cudzích jazykov mu však nezabránili v tom, aby poskytoval príšerné rady, ako povzbudzovanie Washingtonu k tomu, aby dôveroval Moslimskému bratstvu a rokoval s Hamasom.

Zábavné je, že Cole výslovne kritizujeAmerican Enterprise Institute, spytujúc sa "Vie tam niekto … dokonca povedať aspoň slovo v arabčine?" a vysmieva sa jednému konkrétnemu vedcovi z AEI, Michaelovi Rubinovi. "Nikdy som nevidel Rubina, že by citoval nejaký arabský zdroj, bolo by zázrakom, ak by ovládal jazyk; vzdelaním je perzianista." Rubin (životopis ktorého nehovorí nič o rečiach, ktoré "ovláda") ma informoval o tom, že mal "pracovné znalosti arabčiny" dostatočujúce na to, aby citoval arabské denníky za účelom politickej analýzy. Na rozdiel od Coleho sa Rubin nevychvaľuje tým, že sa naučil ťažké jazyky; a tiež na rozdiel od Coleho ponúka Rubin rozumné politické poradenstvo na pôsobivý rozsah problémov.

Uzavretý kruh Davida Pryce-Jonesa je "míľnikom."

Okrem toho, všimnite si rozporuplnosť Coleho a ďalších arabistov; "oni sami slobodne píšu o Izraeli, hoci nevedia hebrejsky," ako poukazuje Lee Smith z Weekly Standard. Možno že mnoho cudzincov ovláda hebrejčinu, aby to bolo prestížne?

Hoci si len ťažko možno predstaviť seriózny výskum o, povedzme Spojených štátoch bez znalosti angličtiny, ne-arabisti píšu užitočné a dôležité štúdie o Araboch vďaka rozsiahlemu množstvu informácií v západných jazykoch, špeciálne v angličtine. Napríklad, ocenil som prácu Davida Pryce-Jonesa The Closed Circle: An Interpretation of the Arabs (Uzavretý kruh: Interpretácia Arabov) ako "míľnik pre pochopenie politiky Blízkeho východu." Ak sotva potrebujeme arabčinu na to, aby sme písali o Spojených štátoch, tí, ktorí sú natívne arabsky hovoriaci, potrebujú informácie dostupné v západných jazykoch na to, aby vynikli.

Samozrejme, znalosť jazykov veľmi pomáha. Ako však naznačujú tieto príklady, jazyky nechránia pred ideológiou, snobstvom, puntičkárstvom a dezinformáciami. Nie sú garanciou kvality vzdelanosti, ani kvality politického chápania. Každý, kto sa naučil arabsky, môže byť pyšný na to, čo dosiahol, ale bez toho, aby sa vychvaľoval, že to pretromfne inú kvalifikáciu. Je to jeden z mnohých nástrojov, nie status.