Arabské nepokoje v roku 2011 vyvolali výrazne rozporuplné odpovede zo strany Západu. Napríklad, ako možno ospravedlniť neustále potláčanie disidentov v Bahraine a súčasne ich oslavovanie v Egypte? Alebo ochraňovať líbyjských rebelov pred útokmi vlády, ale nie ich sýrskeho protipólu? Postaviť sa proti tomu, aby islamisti prevzali moc v Jemene, nie však v Tunisku?
Takéto spoliehanie sa na krátkodobé čiastočné riešenie odráža niečo hlbšie ako len inkompetenciu: obtiažnosť nachádzania konštruktívnej politiky voči regiónu, kde, okrem niekoľkých odľahlých krajín (Cyprus, Izrael, a Irán), je obyvateľstvo voči Západu prevažne nepriateľské. Priateľov je málo, sú bezmocní, s obmedzenými vyhliadkami na prevzatie kontroly. Demokracia sa tak premieta do nepriateľských vzťahov s nepriateľsky naladenými vládami.
Prvá vlna volieb v roku 2005, rovnako ako druhá, ktorá sa práve teraz začala v Tunisku, potvrdzujú, že ak by bola daná možnosť slobodnej voľby, väčšina ľudí na Blízkom východe bude hlasovať za islamistov. Dynamicky, kulturálne autenticky a zdanlivo demokraticky podporujú sústavu jedinečných žiarivých politických ideí a predstavujú jediné moslimské dôležité politické hnutie.
Islamizmus je však treťou totalitárnou ideológiou (po fašizme a komunizme). Absurdne navrhuje stredoveký zákon na vysporiadanie sa s výzvami moderného života. Retrográdne a agresívne hanobí nemoslimov, utláča ženy a používa silu na šírenie moslimského poriadku. Demokracia na Blízkom východe ohrozuje nielen bezpečnosť Západu, ale aj jeho civilizáciu.
To vysvetľuje, prečo sa západní vodcovia (so stručnou výnimkou Georga W. Busha) vyhýbajú podporovaniu demokracie na moslimskom Blízkom východe.
Naopak, nevolení prezidenti, králi a emíri v regióne predstavujú pre Západ menšiu hrozbu. Po tom, ako bol Muamar Kaddáfí už dávno potrestaný americkou silou a Saddám Husajn odstránený vojenskými silami pod vedením amerických, egomaniaci do roku 2003 odišli a tyrani, ktorí prežili, vo veľkej miere akceptovali status quo. Žiadali o trochu viac, než aby mohli potichu potlačiť svojich obyvateľov a hlučne sa tešiť svojim privilégiám.
 Saddám Husajn (vpravo) a Muammar Kaddáfí v mladosti (približne v roku 1985). |
Pred rokom mohli politici skúmať región a s uspokojením konštatovať, že sa môžu tešiť prijateľným pracovným vzťahom so všetkými vládami arabsko hovoriacich krajín s výnimkou Sýrie. Táto predstava nebola pekná, ale bola funkčná: Nebezpečenstvá studenej vojny boli zmarené, to islamistické bolo do značnej miery odsunuté.
Nenásytní a krutí tyrani však predstavujú pre Západ dva problémy. Svojím zameraním sa na osobné priority v neprospech národných záujmov kladú základy ďalších problémov, od terorizmu cez separatizmus až po revolúciu; a utláčaním svojich občanov urážajú citlivosť Západniarov. Ako môžu tí, ktorí podporujú demokraciu, individualizmus a vládu zákona prižmurovať oči nad utláčaním?
Na Blízkom východe dominovala tyrania v plnej miere od roku 1970, keď vládcovia zistili, ako sa chrániť pred štátnymi prevratmi predchádzajúcich generácií. Hafez al-Assad, Ali Abdullah Saleh, Husni Mubarak, a alžírsky režim s náležitou okázalosťou preukázali plne rozvinutú nehybnosť.
A potom, vlani v decembri prišiel motýlí efekt v malom tuniskom mestečku Sidi Bouzid (s počtom obyvateľov 40 000), keď policajtka udrela predavača ovocia. Odpoveďou bolo zvrhnutie troch tyranov v priebehu jedenástich mesiacov, a ďalší dvaja boli vážne ohrození.
 Tuniský prezident vyzval v decembri 2010 v Sidi Bouzid políciu, ale bezúspešne. |
Zhrnutie politickej dilemy Západu vis-à-vis Blízky východ:
- Demokracia nás uspokojuje, ale privádza k moci nepriateľské elementy.
- Tyrania spreneverí naše princípy, ale necháva pri moci mäkkých vodcov.
Ak sú záujmy v rozpore s princípmi, ide konzistencia dolu vodou. Politika kolíše medzi Scyllou a Charybdou. Právne orgány na Západe sa sústreďujú na záujmy sui generis: bezpečnostné záujmy (Piata flotila USA umiestnená v Bahraine), komerčné záujmy (ropa v Saudskej Arábii), geografické (Líbya je ideálnou pre výpady vzdušných síl so základňou v Európe), susedské (turecká úloha v Sýrii), alebo odvrátenie katastrofy (vyhliadky v Jemene). Niet divu, že v politike je neporiadok.
Potrebné sú politické smernice; nasleduje mnou navrhnutá triáda:
Sústrediť sa na zlepšenie správania tyranov, nedostatok ideológie alebo ambícií spôsobuje, že sú mäkkí. Vyberú si najľahšiu cestu, treba sa spojiť a tlačiť na nich, aby sa odhalili.
Vždy oponovať proti islamizmu, či už ide o typ al-Kájdy ako v Jemene, alebo jemný a "umiernený" v Tunisku. Predstavujú nepriateľa. Ak vás láka iným spôsobom, spytujte sa sami seba, či by bola spolupráca s "umiernenými" nacistami v 30. rokoch dobrou myšlienkou.
Pomáhajte liberálnym, sekulárnym a moderným prvkom, tým, ktorí na prvom mieste podnietili nepokoje v roku 2011. Pomáhajte im prípadne, aby získali moc, a mohli tak zachrániť politicky chorý Blízky východ v jeho ťažkej situácii a posunúť ho demokratickým a slobodným smerom.
