Tých z nás, ktorí argumentujú proti šarri, sa niekedy spytujú, prečo islamské právo znamená problém, keď s halachou, teda židovským zákonom, sa moderné západné spoločnosti už dávno vyrovnali. V skutočnosti to bol jeden z hlavných bodov tých, ktorí argumentovali tým, že šaria by sa mala stať akceptovanou súčasťou procesu riešenia sporov v Ontáriu v roku 2005 (dispute resolution in Ontario).
Odpoveď je jednoduchá: Medzi týmito dvoma systémami existuje zásadný rozdiel. Islam je misijným náboženstvom, judaizmus nie. Islamisti sa usilujú o uplatňovanie islamského práva u každého, zatiaľ čo veriaci židia usilujú len o to, aby sami žili podľa židovského zákona.
Dva príklady, ktoré sa nedávno objavili vo Veľkej Británii, demonštrujú prirodzený imperializmus islamského zákona.
 Pohľad na Queens Care Centre zvonku. |
Jeho tajné rozhodnutie znamenalo, že penzisti v QCC nemohli viac jedávať svoju šunku či vajíčka, klobásy so zemiakovým pyré, šunkové sendviče, slaninové sendviče,
koláče plnené bravčovým mäsom, chlieb so slaninou a párkové rolky. Zmena dodávateľa vyvolala vlnu hnevu. Príbuzný jedného z obyvateľov ju nazval "hanbou. Starí ľudia, ktorí bývajú v domove a sú na konci svojej cesty si zaslúžia lepšie. ... Je šokujúce, že by im malo byť odoprené jedlo, ktoré majú radi kvôli rozmaru tohto muža." Jeden z členov personálu sa vyjadril, že je úplne chybné, ak niekto chce narušovať náboženské a kultúrne presvedčenie iných takýmto spôsobom."
 Asistentka veliteľa policajnej stanice Jackie Roberts z policajného zboru miest Avon and Somerset prezentuje modely hidžábu pre nemoslimky. |
Druhý príklad násilného zavádzania šarie pre nemoslimov pochádza z juhozápadného Anglicka. Polícia regiónu Avon a Somerset hliadkujúca v mestách Bristol a Bath, a v ich okolí zaviedla pre ženy – dôstojníčky hidžáby. Tieto hidžáby boli distribuované z iniciatívy dvoch moslimských skupín, v cene £13 za kus, kompletne s policajným odznakom.
Hidžáb ako časť uniformy vo Veľkej Británii nie je novinkou – londýnska polícia s ním prišla v roku 2001 a nasledovali ju ďalšie policajné zložky, prinajmenej jeden požiarnicky zbor a dokonca nábytkárska sieť Ikea. Prípad regiónov Avon a Somerset sa od iných líši tým, že nie sú určené iba pobožným moslimským zamestnankyniam, ale aj nemoslimkám, najmä ak chcú vstúpiť do mešity.
[Rashad Azami z Islamskej spoločnosti v Bathe označuje skutočnosť, že polícia prijala tento krok, za "veľmi potešujúcu". Jedna zo siedmich nemoslimských funkcionárok, ktorá má vlastniť hidžáb, asistentka veliteľa policajnej stanice Jackie Roberts, ho nazvala "veľmi pozitívnym doplnkom uniformy, takým, o ktorom som si istá, že bude vítaným prvkom pre mnohé z našich dôstojníčok."
[Dhimmitude je termínom, ktorý vytvoril Bat Ye'or na označenie podriadenosti nemoslimov šarii. Entuziazmus asistentky veliteľa policajnej stanice Jackie Roberts týkajúci sa hidžábu možno označiť za "pokrokový dhimmitude."]
"Hijab bullies" – Tyrani hidžábu (ako ich nazýva David J. Rusin z Islamist Watch), ktorí nútia nemoslimské ženy k tomu, aby sa zakrývali, sú len jedným druhom islamizmu vnucujúcim šariu západným krajinám. Iní islamisti sa sústreďujú na hroziacu necenzurovanú diskusiu na také témy, ako Mohamed a Korán, Islamistické inštitúcie, alebo financovanie terorizmu. Ďalší vynakladajú úsilie na to, aby prispôsobili školy financované z peňazí daňových poplatníkov, nemocnice a väznice islamskému právu, nehovoriac o taxíkoch a mestských kúpaliskách. Ich snahy sa nie vždy končia úspechom, v súhrne však rýchlo menia predpoklady západného, špeciálne britského života.
Vráťme sa k bravčovému mäsu: rovnako islam i judaizmus sa štíti prasacieho mäsa, preto tento zákaz poskytuje priame a odhaľujúce porovnanie oboch náboženstiev. Jednoducho, židia akceptujú to, že tí, ktorí nie sú židmi, jedia bravčové mäso, ale moslimovia podnikajú ofenzívu a pokúšajú sa zabrániť konzumácii bravčového mäsa. Toto v stručnosti vysvetľuje, prečo sa akceptovanie halachy na Západe netýka aj akceptovania šarie. A prečo sa treba postaviť proti šarii ako verejnej politike.
