Aké zmeny, týkajúce sa arabsko-izraelského konfliktu, môžeme očakávať teraz, keď majú demokrati vo svojej pôsobnosti exekutívu aj legislatívu?
Personálne obsadenie doteraz zodpovedá stredno-ľavicovému vzoru. Ako uvádza Steven Rosen, na kladnom póle, čo znamená, že žiadny člen tímu nenavodzuje „vymedzenú ľavičiarsku agendu nebezpečných klamstiev – sú v skutočnosti mnohí z nich vnímaví a inteligentní, odolní, ak aj nie imúnni voči nezmyslom, ktoré zaslepujú väčšinu akademikov.“ Špeciálne, ak si pripomenieme Obamove predchádzajúce styky (Ali Abunimah, Rashid Khalidi, Edward Said) a potenciálnu alternatívu "dream teams", znamená to úľavu.
Na opačnom póle, ako ďalej uvádza Rosen, perspektívnymi členmi sú „umiernení a centristickí voči chybám, nie je tam nikto, kto by vysielal alarm o obrovskom nebezpečí, ktorému čelíme, kto by navrhol inú ako len bežnú odpoveď.“
Ak sa na vec pozrieme v širšom obrane, nielen, pokiaľ ide o personálne obsadenie, nájdeme podobný zmiešaný obraz. Pripomeňme si rezolúciu amerického kongresu, podporujúcu právo Izraela, ktorá bola schválená začiatkom tohto mesiaca, „uznávajúcu právo Izraela na to, aby sa bránil voči útokom z Pásma Gazy, potvrdzujúcu silnú podporu Izraela zo strany Spojených štátov, a podporujúcu izraelsko-palestínsky mierový proces.“ Bola jednohlasne schválená v Senáte a v snemovni pomerom 390-5, 22 členov sa zaregistrovalo ako „prítomní“. Z týchto spolu 27 členov boli 26 demokrati, a 27. bol Ron Paul, ktorý je republikánom len podľa mena.
Toto hlasovanie znamená dve veci: Po prvé, silné dvoj-strannícke pro-izraelské postoje Američanov pretrvávajú aj počas konfliktu v Pásme Gazy. Po druhé, osoby s chladným alebo nepriateľským postojom voči Izraelu v prevažnej miere nachádzajú svoje miesto v Demokratickej strane.
Prieskumy verejnej mienky v uplynulom desaťročí zhodne potvrdzovali, že Američania silno podporujú Izrael, avšak demokrati menej ako republikáni. Už v roku 2000 som ukázal, že „niekoľkokrát za sebou malo priateľské postoje voči Izraelu viac členov Republikánskej strany než Demokratov, a ich vedenie odrážalo túto nerovnosť.“ V posledných rokoch tento vzorec potvrdzovali ďalšie a ďalšie prieskumy verejnej mienky, aj počas vojen medzi Hizballáhom a Hamasom. Niektoré z nich citujem:
- Marec 2006, Gallup: "Sympatizujete viac s Izraelčanmi alebo viac s Palestínčanmi?" Odpoveď: 72 percent republikánov a 47 percent demokratov sympatizuje viac s Izraelčanmi. (Odchýlka: 25 percent.)
- Júl 2006, NBC/WSJ: "Sympatizujete viac s Izraelom alebo arabskými štátmi?" Odpoveď: 81 percent republikánov a 43 percent demokratov sympatizuje viac s Izraelom. (Odchýlka: 38 percent.)
- August 2006, LAT/Bloomberg: „Súhlasíte s tým, aby sa „Spojené štáty aj naďalej pridávali k Izraelu"? Odpoveď: 64 percent republikánov a 39 percent demokratov súhlasí. (Odchýlka: 25 percent.)
- Marec 2008, Gallupov prieskum: 84 percent republikánov a 64 percent demokratov je naklonených Izraelu. (Odchýlka: 20 percent.)
- December 2008, Rasmussen Reports: 75 percent republikánov a 55 percent demokratov uvádza, že Izrael je spojencom Spojených štátov. (Odchýlka: 20 percent.)
Podpora Izraela zo strany republikánov je pretrvávajúco vyššia, pohybuje sa od 20 po 38 percent vyššie ako u demokratov, priemer predstavuje 26 percent. Nebolo tomu tak vždy. V skutočnosti demokrati a republikáni dramaticky zmenili uhol svojho postoja v priebehu šesťdesiatich rokov a troch epoch.
V prvej epoche, ktorú predstavovali roky 1948-70, ukazovali vrelý postoj voči židovskému štátu demokrati, ako Harry Truman a John Kennedy, zatiaľ čo republikáni, ako Dwight Eisenhower boli chladní. V druhom období v rokoch 1970-91, ako som ukázal v roku 1985 začali republikáni ako Richard Nixon a Ronald Reagan oceňovať Izrael ako silného spojenca. Znamenalo to, že „Liberáli a konzervatívci podporujú Izrael oproti Arabom v podobných proporciách.“ Na konci studenej vojny v roku 1991 sa však začala tretia éra, v ktorej sa demokrati sústredili na palestínsku vec a ochladli voči Izraelu, zatiaľ čo republikáni si k nemu zachovali vrelé postoje.
Výkonný riaditeľ Republikánskej židovskej koalície Matt Brooks správne poznamenáva, že „Demokrati sa stále viac a viac obracajú chrbtom k Izraelu.“ Pri tomto trende možno v priebehu nasledujúcich štyroch rokov očakávať pravdepodobné napätie v otázke, či prijať alebo neprijať viac „európskeho“ prístupu k Izraelu.
Napätie už existuje. Na jednej strane sa Obamov tím správal nekriticky k vojne Izraela proti Hamasu, tvrdiac, že nebude rokovať s Hamasom, že Izrael je kľúčovým spojencom Blízkeho východu, a politika Spojených štátov bude brať do úvahy bezpečnostné záujmy Izraela. Na druhej strane ukázal ochotu k spolčovaniu sa s Hamasom, plus tendencie k „nestrannejšiemu“ prístupu k tvrdším rokovaniam a k rozdeleniu Jeruzalema.
Stručne povedané, v hre je politika voči židovskému štátu.
